Figaro bez Figara

Vytlačiť

Na motívy hry Barbier zo Sevilly (Le Barbier de Séville)

Úprava: Michal Vajdička
Dramaturgia: Michal Babiak
Scéna a bábky: Pavol Andraško
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Peter Mankovecký
Asistent réžie: Andrej Kováč
Réžia: Michal Vajdička
Hrajú: Michal Adam, Lucia Arendášová, Boris Bačík a. h., Juraj Bednarič, Miroslava Dudková, Andrej Kováč, Miriam Pavelková
Premiéra 5. februára 2010, Bratislavské bábkové divadlo

Šibal Figaro. Rýchly, bystrý osnovateľ tých najprefíkanejších plánov. Zástupca nižších vrstiev, sluha, no i holič. Po svojich predkoch z commedie dell´arte mrštný i ziskuchtivý. Postavička inšpirujúca všetky druhy divadelného umenia.
To, že sa touto postavou rozhodli zaoberať v BBD, bol (hoci nie koncepčný) správny krok k spestreniu repertoáru.
V bulletine je uvedené, že ide o inscenáciu hry Figaro na motívy hry P. A. C. de Beaumarchaisa Barbier zo Sevilly. Text hraný na javisku BBD sa však od pôvodného výrazne líši. Preto by bolo vhodnejšie uviesť ako autora hry režiséra Michala Vajdičku, označeného len ako autora úpravy. Vajdička totiž napísal nový, autonómny text, pridal do príbehu ďalšiu rovinu a zapracoval do deja Rossiniho, ktorý práve skladá operu Barbier zo Sevilly. Hra sa začína jeho príchodom. Číta libreto a pokúša sa, sediac za klavírom, tvoriť. Aby si vizualizoval dej, použije, čo vidí okolo seba – dreveného vojačika a baletku z hracej skrinky. Nakoniec si na pomoc zavolá skupinu bujarých komediantov, ktorých počuje pod svojimi oknami. A vtedy začína divadlo v divadle. Sledujeme príbeh Rossiniho, ktorému v dome komedianti hrajú príbeh Rosiny a grófa Almaviva. Zároveň sa podobný príbeh lásky, ktorej stoja v ceste prekážky a pomôžu jej prestrojenia a zámeny postáv, odohráva medzi Rossinim a herečkou Ginou. Na konci však principál zdôrazní, že to bolo len divadlo a tesne pred zatiahnutím opony vidíme náznak lásky medzi Rossinim a inou herečkou – Francescou. V inscenácii je tento ľúbostný trojuholník veľmi nenápadne prítomný celý čas, keď si romantické pohľady vymieňajú Rossini s Ginou a zároveň Francesca nevie spustiť oči z Rossiniho. Záver teda príbehu dodáva tretiu vrstvu. Sledovali sme tak divadlo (predstieranie lásky herečky Giny) v divadle (príbeh Barbier zo Sevilly hraný komediantmi) v divadle (inscenácia Figaro v BBD).
Pri inscenovaní hry použil režisér viacero výrazových prostriedkov. Okrem činoherného hereckého prejavu sa v inscenácii pracuje s marionetami, bábkami v životnej veľkosti animovanými dvoma hercami (postavy Dona Basilia a Dona Bartola) a v závere vystupujú herci v poltvárových maskách odetí ako bábky predstavujúce danú postavu. (Okrem postáv, ktoré by v commedie dell´arte predstavovali milencov, teda Rossiniho a Giny.) Vtedy sa herci pohybujú štylizovane, akoby boli marionetami.
Problémom inscenácie sa tak stala jej komplikovanosť a presýtenosť. Obsahová i výtvarná. Dej sa stal neprehľadným, a tým aj princíp použitia výrazových prostriedkov. Figaro, ktorý mal byť hlavnou postavou, manipulátorom (veď aj hru pomenovali podľa neho) úplne zanikol. Javisku nevládol. A pritom jeho predstaviteľ Juraj Bednarič mal všetky predpoklady na to, aby sa stal výrazným strojcom zápletky.
Michal Vajdička Beaumarchaisov príbeh príliš rozdrobil. Jeho odvíjanie hrané komediantmi príliš často prerušoval príbehom skladateľa Rossiniho a komediantov. Dva paralelne hrané príbehy sa stratili v jednej, síce úctyhodne dynamickej, no predsa len motanici.
Scénu Pavla Andraška tvorí skladateľova izba s veľkými oknami, zaplnená dreveným nábytkom. Ten sa po chvíli mení na scénu príbehu hraného privolanými komediantmi – posteľ či stôl slúžia ako priestor pre animovanie marionet.
Súčasťou izby je i skriňa, z ktorej Rossini takpovediac deus ex machina vytiahne bábky. Je otázne, či to môžeme brať ako mágiu divadla alebo by predsa len bolo vhodné položiť si otázku, prečo sa zrazu v Rossiniho skrini nachádza kolekcia marionet. Prečo si bábky so sebou nenosia herci?
Marionety navrhol rovnako Andraško. Sú bohato kostýmované, charakterizované viac odevom ako výrazom tváre či iným definujúcim detailom. Bábka Figara má o niečo dlhší nos, no od ostatných bábok sa výrazne nelíši, aj svojim odevom zaniká medzi ostatnými.
Marionetové výstupy odohrávajúce sa v exteriéroch hrajú herci pred obrazom, na ktorom je namaľovaná krajinka. Interiérové výstupy hrajú pred paravánom, ktorý pripomína izbu Rossiniho. I jedna i druhá rekvizita pribúdajú na javisko nemotivovane. Obraz nevisí, je na scéne položený na zemi, opretý o stenu.
Autorkou kostýmov je Jana Hurtigová. Rossini je distingvovaný skladateľ v bielej blúze a s mašľou na krku. Skupina hercov je oblečená pomerne luxusne vzhľadom na to, že ide vlastne o chásku komediantov. Výtvarníčka zvolila plátno hnedastej farby. Strihy i kombinovanie kusov odevu pôsobia chudobnejšie. Herci však majú výrazné doplnky, najmä klobúky. Ich kostýmy v konečnom dôsledku pôsobia čisto a elegantne.
Autorom hudby je Peter Mankovecký. Dominujú v nej motívy z Rossiniho. Herci piesne dobre interpretujú. Aj prostredníctvom piesní spievaných Francescou (Lucia Arendášová) sa dozvedáme o jej tajných citoch k skladateľovi.
Herecky je inscenácia na dobrej úrovni. Kolektív BBD je typovo a výrazovo pestrý. Momentálne aj personálne ustálený. Úloh vo Figarovi sa zhostili dobre. Hosťujúci Boris Bačík, niekdajší interný člen súboru, je v činohernom prejave suverénny. On je hlavnou postavou príbehu (nie Figaro) a javisku dominuje prirodzene. Jeho Rossini je človek, ktorý bojuje o inšpiráciu i o lásku. Komediantom vládne Andrej Kováč. Nielen preto, že je ich principál. Je dynamický, vtipný, výrazne pracuje s mimikou i gestami.
Celkovo o hercoch možno povedať, že svoje roly uchopili dobre. Zvládali strihy, prechody medzi postavami. Udržiavajú dynamiku a vysoké tempo inscenácie.

Inscenácii Figaro chýbalo „tretie oko“. Pravdepodobne to dramaturgické. Zdá sa, akoby režiséra nik „nepostrážil“, a tak sa z Figara stala nezrozumiteľná naháňačka, v ktorej je priveľa „schválností“. Problém začína už v bulletine –
dezinformáciou, že ide o hru Figaro P. A. C. de Beaumarchaisa. Škoda je i to, že zostavovateľ bulletinu a dramaturg Michal Babiak nevyužil jeho priestor na exkurz podobami a osudmi tak zaujímavej postavy, akou je Figaro.
Podľa vyjadrení vedenia divadla boli ambície inscenácie vyššie. Ani režisér, ktorý má za sebou úspešnú tvorbu vo viacerých slovenských divadlách, však v BBD nevytvoril inscenáciu, ktorá by mohla byť emblémová. Na takú už v Bratislavskom bábkovom divadle čakáme pridlho.

Publikované online: 5.2.2010

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.