Farebná popoluška

Vytlačiť

Námet: Mária Karoľová a Michaela Zakuťanská, Scenár a réžia: Michaela Zakuťanská, Scéna a kostýmy: Michaela Getlerová, Choreografia: Peter Maťo, Hudobná spolupráca: Zita Orlická, hrajú: Petra Hulinová, Helena Škovierová, Mária Karoľová, Ivana Hoštáková, Ľubica Lettrichová, Vladimíra Lichnerová a Martin Weis. Pedagogické vedenie: Doc. Andrej Pachinger, Mgr. art. Peter Cigán.

Premiéra: 28. 2. 2008 v PKO, Katedra bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave

Katedra bábkarskej tvorby už dlhší čas spolupracuje s francúzsko – slovenským občianskym združením Deti Dunaja. V roku 2002 ho založili dve Slovensky žijúce v Paríži. Jeho cieľom je materiálna a humánna podpora opustených, týraných a postihnutých detí na Slovensku. Pozývajú ich na prázdniny do Francúzska, podporujú v jazykových kurzoch i kultúrnych a športových aktivitách. Pre získanie financií organizujú v Paríži vianočné predajné trhy slovenských umeleckých a remeselných výrobkov i výtvarné výstavy.

V rámci tohto projektu od sezóny 2004/2005 pripravujú študenti KBT bábkové inscenácie, s ktorými potom navštevujú detské domovy, krízové centrá, nemocnice, či ústavy pre postihnuté deti. Najprv to bol bábkoherecký ročník, ktorý štúdium ukončil v roku 2007. Ako druháci pripravili inscenácie Modrý Peter (Gyula Urban) a v treťom ročníku inscenáciu Zvedavý Sloník (Ján Ozábal). Klasické bábkové hry spája to, že ich hlavný predstavitelia sa od ostatných niečím odlišujú a prejdú istú púť, kým pochopia, že to nie je beznádejné a že sa vôbec nemusia hanbiť, či skrývať pred svetom. Modrý Peter je pes, ktorý sa od ostatných odlišuje farbou a zvedavý sloník má zase príliš krátky chobot, no zvedavosť ho núti „pchať svoj nos“ všade. V súvislosti s adresátom bol výber tém vhodný, navyše ak tieto hry majú aj po takmer polstoročí stále svoje kvality a pôvab.

Na úspech týchto dvoch inscenácii (napríklad Zvedavého sloníka videlo v priebehu roka 2000 detí z 50 zariadení) nadviazal ďalší bábkoherecký ročník (rovnako pod vedením Andreja Pachingera). Ako prváci pripravili inscenáciu Palček a štvrtou časťou projektu je inscenácia Popoluška alebo Princ sa ide ženiť.

Na známosť sa všetkým dáva
slečnám, vdovám, mladým pannám,
že princ Filip Martin Jakub Chrabrý Tridsiatyštvrtý
nekonečne múdry, ideálne konštruovaný,
milovník jazdy na koni a horúcej čokolády,
náš budúci kráľ, hlava osvietená.
Po porade s kráľovskými rodičmi oznamuje,
že sa bude ženiť.


Klasický rozprávkový príbeh posunuli autori inscenácie do modernejšej roviny. Scenár režisérky Michaely Zakuťanskej rozprávku vhodne dotvoril. Napríklad motivoval príchod holubov, ktorí pomáhajú Popoluške. (Posiela ich Popoluškina mŕtva mama). V inom scenár počítal s tým, že je príbeh všeobecne známy a teda mnohé vynecháva, či rozpráva len v skratke. Typológia postáv je zachovaná – múdry a krásny princ, ctižiadostivá macocha a jej hlúpa dcéra Dora. Posun je v postave Popolušky. Tá nie je, ako sme z rozprávok zvyknutí, zakríknutá a pred macochou a nevlastnou sestrou neklopí oči. Smelo im odpovedá a robí si z nich posmech.

Posun do modernejšej roviny spočíva v niekoľkých aktualizáciách. Napríklad, keď macocha a Dora dajú Popoluške úlohy, oznámia, že oni „idú shopping“. Fráza, ktorú spomenú niekoľkokrát je však zbytočná. Svojim správaním i zovňajškom vypovedajú o sebe dosť a je jasné, že sú obmedzené, zlé a márnotratné. Oznam, že „idú shopping“ je len zbytočným zdvojovaním informácie o nich a pôsobí rušivo.

Herečky svoje postavy uchopili podľa spomenutých typov. Mária Karoľová (matka) vsadila na mierny afekt. Používa ho nielen pri rečovom prejave, ale napríklad aj v spôsobe neprirodzeného držania rúk a gestikulácie. Vladimíra Lichnerová (Dora) je raz prihlúpla, inokedy pod ochranou svojej matky na Popolušku agresívna. Obe na ňu vykrikujú „Popoluša, Popolnica“. O ich hodnotách svedčí aj to, že Matka volá svoju dcéru Doris. Pretože to je umeleckejšie ako Dora. Popoluške dajú úlohy (okrem tradičného upratovania, aj maľovanie plota, leštenie zvončekov kravám a uväzovanie mašličiek prasatám).

Martin Weiss hrá dvojúlohu Prica a kráľovského šaša. Prechody z roly do roly mu nerobia problém. Princa vystaval na úspornosti v geste i hlasovom prejave a je v jeho podaní (po nátlaku dvorných dám a všetkých vydajachtivých žien) plachý. Z prejavu Petry Hulinovej sála popoluškovská dobrota, skromnosť i múdrosť. Veď na rozdiel od Dory, vie aj čítať.

Výstupy dotvárajú Helena Škovierová, Ivana Hošťáková, a Ľubica Lettrichová. Vystupujú ako dvorné dámy, princove učiteľky tanca a pod. V alternáciách stvárňujú tieto herečky Popolušku a macochu, no bohužiaľ sa nám tieto predstavenia nepodarilo vidieť.

Niektoré výstupy poňali tvorcovia groteskne – keď dvorné dámy učili princa tancovať využili dlhé tenké nohy bábky a naťahovali ich ako sa len dalo. Iného razenia bola scéna, keď sa macocha a Dora vystrčili nad paravánom, pod ktorým stála Popoluška, hýbali imaginárnymi niťami a s Popoluškou manipulovali ako s marionetou. V scéne, keď musí Popoluška roztriediť šošovicu od cukríkov, deti vďačne reagujú na to, že jej môžu pomôcť. Vytriedia cukríky, ktoré si nechajú.

Kostýmy sú veľmi zaujímavé a pôsobivé, ich autorka Michaela Getlerová ich poňala extravagantne. Popoluška jediná má na sebe obyčajnú sivú mikinu. Matke jej expresívny kostým zdôrazňuje veľký zadok, Dore boky. Aj dvorné dámy majú šaty vo výrazných farbách – žltá, ružová, červená s výraznými účesmi a doplnkami vo vlasoch, obuté majú farebne ladiace topánkami na opätkoch, na rukách biele rukavičky a to všetko doplnené veľmi výrazným líčením. Princ má oranžové nohavice a topánky, aké nosia princovia v rozprávkach. Naopak, herečka predstavujúca Popolušku nie je vôbec nalíčená, na hlave má kapucňu mikiny, pôsobí teda veľmi skromne.

Celkovo je inscenácia farebne preexponovaná. Popolušku a Princa predstavujú okrem živých hercov aj bábky. Striedanie herca a bábky je prirodzené a premyslené. No manekýni pri farebných a pôsobivých kostýmoch hercov takmer úplne zanikajú. Podobne je to s paravánom, ktorý pred začiatkom predstavenia pôsobí vo farebnej kombinácii oranžovej a modrej veľmi vkusne a príjemne, počas predstavenia však prispieva k farebnej mäteži.

Bulletin k inscenácii má formu maľovanky s čarovnými obrázkami karikaturistu Jána Valtera, ktoré sú inšpirované priamo touto inscenáciou. (Až na mierne morbídny obrázok Popolušky stojacej nad hrobom svojej matky.)

Študentky a študent bábkoherectva cestovali s touto inscenáciou na mnohé miesta napríklad od Bratislavy, cez Špeciálnu školu v Detve po Detský domov na Uralskej v Košiciach, hrali v exteriéroch i interiéroch, najmä v nedivadelných priestoroch. Aj keď táto inscenácia nie je bezproblémová, je záslužné, že študenti KBT „používajú“ divadlo aj na takúto bohumilú činnosť. Divadelné predstavenie môže byť pre deti potešením, rozptýlením, liekom.

Publikované online: 28.2.2008

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.