FANTÁZIA alebo AJ VY VERÍTE VO VÍLY?

Vytlačiť

Réžia: Martin Geišberg
Scéna a kostýmy: Lenka Kadlečíková a.h.
Hudba: Skupina UMK (Patrik Pačes, Martin Wittgrúber, Ondrej Koval)
Hrajú: Mária Danadová, Juraj Smutný

Premiéra: 1. júna 2008, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica

Banskobystrické BDnR nemá veľkú divadelnú sálu, ale má svoje šapito a pre najmenšie deti ideálny priestor nazývaný TEÁTRIO. Zmestí sa tam hŕstka detí a rodičov, ale kontakt hercov s nimi je bezprostredný. Z očí do očí, z úst do uší. Na tomto základnom princípe je do tohto prostredia koncipovaná aj dramaturgia pre najmenších pod názvom Zahrajte sa s rozprávkami. Obyčajne jeden- dvaja herci hrajú deťom rozprávky rôznych žánrov a zamerania. Vzniká z toho také malé experimentálne divadlo, kde si autori a realizátori, ale najmä herci overujú, kam sa až dá ísť s divadelnou ilúziou pre najmenšie deti. Prostredie TEÁTRIA využil dramaturg a režisér Martin Geišberg pre svoju hru O víle menšej ako makové zrnko.

Martin Geišberg (absolvent VŠMU, 2003), spolupracoval s BDnR ako dramaturg už pri Hollého Kubovi a naposledy pri uvedení dramatizácie Grendelových literárnych predlôh U nás v New Honte. Teraz už vystupuje vo funkcii interného dramaturga.

Geišberg rozpráva príbeh z lesného prostredia, kde žijú víly a elfovia. My dobre vieme (autor nás o tom presviedča), že elfovia majú mimoriadne vyvinutý sluch a čuch, a preto sa môžu pohybovať so zatvorenými očami. Takto sa vyberie elfka Lála a elf Lulú hľadať svoju stratenú kamarátku, vílu Lily, ktorá dovtedy prebývala v lupeňoch kvetov. Lenže, Lily je taká malá, že ju ani vidieť nie je. Je menšia ako makové zrniečko a nájsť ju môžu iba podľa vône. A hoci v lese panuje všeobecný názor, že deti vo svete neexistujú, Lála a Lulú na ne, predsa len natrafia. Teda, aspoň si to myslia, pretože so zatvorenými očami ich nemôžu spoznať. Až potom, keď si ich ohmatajú a zistia, že majú ruky, prsty a nohy, opatrne otvoria oči. Áno, sú to deti (diváci), sediace v kruhu a čakajúce, čo sa bude diať. Nadviažu vzájomný kontakt, pretože hovoria rovnakým jazykom a spoločne sa vydajú hľadať stratenú Lily. Prečo sa vyberú na cestu práve s deťmi ? Pretože deti ešte veria vo víly.

Tam, kam idú nevedie žiadna cesta. Kľúčom do tajnej záhrady je fantázia. Ten kľúč je neviditeľný a každý ho má zavesený na krku. Stačí si iba priložiť ruku na hruď. Skúste to. Cítite ako bije ? Teraz už treba, aby deti zatvorili oči a keď ich opäť otvoria, ocitnú sa v detskej fantázii a pred nimi stojí veľká palma. Kde je palma, tam musí byť aj more a tam môže byť aj Lily. Celá posádka sa vyberie s loďou hľadať more. Deti fúkajú do plachát a loď sa vydáva na cestu. Zastihne ich búrka a všetci sa schovávajú pod plachtu. Veľká vlna zmetie Lálu do mora a keď ju Lulú zachráni, tá konštatuje, že pod hladinou videla nielen krásne trblietavé domy, ale aj vznášajúce sa svetielka. Tam pocítila aj vôňu malej Lily. Je to možné, aby lesná víla žila pod vodou ? Už je to tak. Lily si našla svoj nový domov v mori. Lulú je veľmi nešťastný, že stratil Lily. Priznáva sa, že ju veľmi ľúbil. V tom okamihu prestáva búrka a pod plachtou sa začnú trblietať modré svetielka. Vo vzduchu zostáva po Lily iba levanduľová vôňa.

Lulú: Lily. Ty si sa prišla rozlúčiť ? Tak choď. A buď šťastná.
Lála: Si ten najsamväčší kamarát na svete.
Lulú: Myslíš, že nás Lily príde pozrieť ?
Lála: Určite.

Lála a Lulú sa vracajú späť domov, vyzývajúc deti, aby sa opäť prišli pozrieť do ich čarovného lesa.

Krátky obsah hry napovedá, že Martin Geišberg vypovedá o prírode, jej živloch a bytostiach s nádychom snového rozprávkového tajomna. Autor a režisér v jednej osobe imaginatívne situácie nielen vyvoláva, ale on do nich vťahuje aj detského diváka. Nechce sa uspokojiť iba s ich pasívnym prijímaním príbehu, usiluje sa, aby ho dieťa zmyslovo prežívalo. To je nepochybne najväčším prínosom Geišbergovej inscenácie. Citová stránka má v inscenácii dominantné postavenie. Je ukrytá nielen v samotnom texte a režijnej koncepcii, ale aj v prejave Márie Danadovej a Juraja Smutného, predstaviteľov elfov. Už ich nástup so zatvorenými očami a údermi na bambus, vzbudzujú detskú pozornosť. Identifikovanie detí prostredníctvom hmatu a obavy z ich vzhľadu po otvorení očí, majú v sebe napätie a vtip. (Vo vedomí detí vyvolávajú úsmev, že dospelé bytosti, elfovia, majú z nich strach...) Zistenie, že vzájomne hovoria spoločnou rečou je ďalším krokom ku vzájomnej dôvere. Emotívny je nápad s neviditeľným kľúčom do krajiny fantázie, spojený s tlkotom srdca.

Slovo fantázia exponuje Geišberg vo svojej hre pri viacerých situáciách. Myslím si, že nadbytočne. Aj hru končí konštatovaním, že fantázia je kľúčom od všetkých brán. Podľa môjho názoru, pokiaľ dieťa nezažije citovú väzbu s príbehom odohrávajúcim sa na javisku, pokiaľ nebude vtiahnuté do príslušnej atmosféry, zbytočne mu budeme hovoriť, že toto je tá detská fantázia. Zostane to pre neho ako cudzie, nič nehovoriace slovo. Pre diváka (detského či dospelého) je rozhodujúce, aby režisérovu krehkú fantáziu precítil z celej Geišbergovej inscenácie. A to sa počas predstavenia stalo. Načo o nej toľko slov.

A ešte jedno zapochybovanie. Počas dvoch predstavení som sa prichytil pri otázke, či dieťa pri závere hry nie je sklamané. Po Lily zostava len levanduľová vôňa. Bolo týmto, nepochybne funkčným a efektným spôsobom sprítomnenia neviditeľnej víly, dopovedané všetko ? Či v tomto okamihu dostatočne zapracovala autorom spomínaná fantázia. Pripomeňme si záverečnú situáciu, keď dieťa práve vtedy zostáva v prostredí prikrytom plachtou osamotené, nemá sa už o koho oprieť a hlasy elfov sa strácajú v diaľke. Možno je to problém hereckej interpretácie záverečných viet, ich nedostatočne sugestívnej výzve na adresu detí o ich predstavivosti a fantázii. Aj pre mňa, dospelého, zostal záver rozpačitý.

Režisér kladie dôraz na hudbu a na pesničky. Pokiaľ ide o scénickú hudbu podporujúcu danú atmosféru, je všetko v poriadku. Horšie je to s pesničkami. Sú náročné, herci sú neistí a nestačia ich vyspievať.

Kontakt Smutného a Danadovej s deťmi počas predstavenia je však prirodzený. Čo je podstatné, že sa deťom nevnucujú a nepodkladajú. Jednajú s nimi ako s rovnocennými partnermi, ktorí im majú pomôcť pri hľadaní Lily. Bezprostrednejší je prejav Juraja Smutného. Vykresľuje elfa Lulú ako bojka a vystatovačného hrdinu, aj s príznačným detským klamaním. Jednotlivé situácie si vierohodne vyhráva. Elfka Lála Márie Danadovej je tým múdrejším tvorom, ktorá vie vtipne „usadiť“ vystatovačného Lulú. Spoločne so Smutným tvoria zohratú dvojicu. Danadovej prejav však potrebuje väčší pokoj a uvoľnenosť.

Scéna Lenky Kadlečíkovej je riešená prakticky a stroho jednoducho Deti majú vytvorené mäkké posedenie okolo zvýšeného kruhovitého pódia, na ktorom hrajú elfovia. V strede je akýsi kvet, ktorý sa vytiahnutím premení na palmu a kde je ukrytá aj ľahká látka, z ktorej sa stáva plachta na lodi, meniaca sa nakoniec na stanový objekt, pod ktorým zostávajú detskí diváci. Pekný a funkčný nápad. Autor hry vykreslil krajinu elfov ako farebne bohatú, kvetnatú, krehkú ako pavučinka. Na scéne však dominuje iba spomínaný ťažký, nenápaditý kruhový podstavec, z ktorého na záver skromne blikajú modré morské svetielka. Nápaditosťou neprekvitajú ani kostýmy elfov. Sú tradične upnuté na hercoch a chýba im vzdušnosť a ľahkosť.

Škoda, lebo Geišbergova rozprávková hra a inscenácia adresovaná malinkým (ako uvádza autor), patrí k tomu najlepšiemu, čo som v sezóne 2007/2008 videl v BDnR.

Publikované online: 1.6.2008

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.