EVERYBODY GOES TO CASABLANCA!

Vytlačiť

Podľa filmového scenára J. J. Epsteina, P. G. Epsteina a H. Kocha voľne spracovali: Zuzana Dzurindová a Anna Petrželková

Preklad a dramaturgia: Zuzana Dzurindová, Scéna a kostýmy: Lenka Odvárková, a.h., Produkcia: Salome Geregayová, Nina Vlahyová, Stano Beňo, Réžia: Anna Petrželková

Hrajú: Richard „Rick“ Blaine: Branislav Deák, Ilsa Lund: Réka Derzsi/Katarína Šafaříková, Viktor Lászlo: Přemysl Boublík, a.h., Kapitán Louis Renault: Ján Dobrík, Major Heinrich Strasser: Radoslav Gažo, Yvonne: Jana Gavačová, Jan: Norman Šáro, Anina: Zuzana Konečná, Leuchtag: Miroslav Dacho, Leuchtagová: Miriam Kičiňová, Sacha: Andreja Vozár, Sam, klavirista: Kamil Žiška, a.h., Ugarte: Gabriel Tóth

Premiéra: 18. 1. 2008, Malá scéna VŠMU Bratislava

Rozmach filmového a televízneho priemyslu v 60. rokoch v Anglicku spôsobil, že diváci sa z divadla hromadne presunuli do kín a pred televízne prijímače. Najväčší úspech zaznamenali práve spracovania známych a súčasných divadelných hier a románov. Len zriedka sa stretávame s divadelnou inscenáciou, ktorá naopak vychádza zo slávneho filmu. O to viac je potrebné si takéto úsilie tvorcov ceniť a podporovať ho, keďže sa tým jednoznačne prehlbuje vzťah a súvislosti medzi filmovým a divadelným umením.

Je logické, že film a divadlo sa nedá porovnať, každé z týchto umení ma svoje špecifiká, no pravda je taká, že len máloktorý divák sa akosi podvedome nepustí do samovoľnej konfrontácie názorov medzi filmom a inscenáciou a následne i komparácie.

Študentky posledného ročníka réžie a dramaturgie divadelnej fakulty VŠMU, Anna Petrželková a Zuzana Dzurindová sa rozhodli inscenovať vlastnú dramatizáciu jedného z najslávnejších ( a ešte k tomu aj hollywoodskych) filmov 20. storočia- Casablanca. Je nutné dodať, že pri tak notoricky známom titule, autorky podstúpili dosť veľké riziko, hrozilo im, že by mohli skĺznuť do samozrejmého napodobňovania pôvodnej filmovej verzie. No toto riziko sa napokon vyplatilo. Inscenácia totiž nekopíruje nakrútené dielo, je samostatným javiskovým činom.Z hľadiska spôsobov využitia jednotlivých inscenačných zložiek patrí inscenácia k tomu najzaujímavejšiemu a najpôsobivejšiemu, čo sa v tomto roku na Malej Scéne VŠMU uviedlo.

Anna Petrželková vytvorila v rámci repertoáru MS VŠMU doslova avantgardu a v istom zmysle priekopnícky čin.Predovšetkým je chvályhodné, že sa tvorcovia rozhodli ignorovať domácu i svetovú klasiku a súčasnú drámu a ich experiment podnietil vznik nového, samostatného dramatického textu.

Epicentrom deja je bar U Ricka, kde sa stretávajú všetky postavy kvôli jedinému cieľu – získať cestovné povolenie a dostať sa tak do zasľúbenej zeme – do Ameriky. Ale je vojna, korupcia prekvitá a existuje len jediná cesta ako si splniť sen o živote v blahobyte – zaplatiť. A tak len ten kto dá viac vyhráva život na novom kontinente. Tento bar priťahuje ako magnet ľudí z rôznych krajín, rôznych spôsobov aj rôznych pôvodov, bez ohľadu na ich spoločenské postavenie a finančné zabezpečenie. Tento zhluk jazykov, národností, typov a charakterov dáva baru U Ricka pečať akéhosi multikultúrneho vzduchoprázdna , kde napriek tomu, že postavy nevedia, čo ktorá hovorí, všetci si rozumejú. Z tohto priestoru sa postupne vytesňujú jednotlivé „príbehy“ postáv, či už snobského manželského páru z Holandska alebo chudobných manželov z Ukrajiny až po dramatické zavŕšenie úteku Viktora Laszla a jeho ženy Ilsy. A osudové stretnutie Ricka a Ilsy dominuje celému deju, plynie pomaly celou inscenáciou.

Podstatná časť inscenácie sa odohráva v Rickovom bare, ktorý na prvý pohľad nevyzerá lákavo- pult oblepený tapetou s plážovými palmami, na veľkej kope pohádzané plastové stoličky a kufre. Len čo sa ale nasvieti strieborná diskoguľa, zahalí sa celé javisko do tajomného tieňa, nevábne miesto ihneď zatraktívni. Všetko, čo sa nedeje v bare, sa odohráva pred zatvorenou oponou. Takmer všetky zložky inscenácie sú založené na kontraste, na spojení spočiatku nezlučiteľného.

Autorka scény a kostýmov, Lenka Odvárková vsadila na rozmanitosť a zdanlivú nesúrodosť, ktorú spojila cez konkrétny kus odevu – bledý cestovný plášť (tzv. baloňák). Ten sa objaví na každej postave, s výnimkou Ricka, Sama a Jana. Jednoducho tak ako rôzni ľudia prišli po tú istú vec, tak aj rôzni ľudia prichádzajú a odchádzajú v rovnakom kabáte. Kostýmy dotvárajú charaktery postáv, ide o zmes materiálov, strihov, štýlov, farieb, tak ako ide o zmes pováh, charakterov, veku a vzťahov.

Dominantnou rekvizitou je bezpochyby tradičný pohár z kúpeľov, z ktorého v bare pije každý. Pravdepodobne to nemá veľmi súvislosť s faktom, že cestou do Casablancy sa nachádzajú kúpele vo Vichy. Môže ísť skôr o spojovací článok do stavebnice deja inscenácie. Všetky postavy sa stretávajú v rovnakom bare, v rovnakých plášťoch a pijú z rovnakých pohárov, pričom sa zaradia na rovnakú úroveň, čo má v danej chvíli na svedomí konkrétna situácia a spoločný cieľ.

Inscenácia Casablanca je po dlhej dobe jedna z mála, ktorá zaujme svojou hudobnou zložkou. Tej patrí nezameniteľné miesto a z veľkej časti sa pričiní o celkový dojem a pôvab inscenácie. Predovšetkým posúva dej, a to aj vďaka postave Sama v podaní Kamila Žišku. Ten vždy svojím klavírom pohotovo zareaguje na situáciu a zahrá akúkoľvek melódiu – cez otrepané ľudovky až po jazz. Do prostredia vnáša akúsi imaginárnu energiu, sviežosť a atmosféru, ktorá potom prechádza na každú postavu a do celého priestoru javiska.

V zmysle hesla „nie je nad pestrosť“, stavila režisérka aj na rôznorodosť typov a charakterov, na jednom mieste sa stretne kladný aj záporný hrdina, femme fatalle so sexi dračicou a pár z chudobného vidieka spolu s manželmi spoločenskej smotánky. Aj v tomto prípade je všetko postavené na protikladoch, v konečnom výsledku však herci pôsobia sebaisto a zohrato. Herci dodali každej postave punc originality, sebavedomej individuality bez menšieho náznaku zaváhania alebo napodobňovania.

Ústrednou dvojicou je Rick a Ilsa. Rick Branislava Deáka je slobodný, otrávený samotár, ktorý počiatočnú ľahostajnosť mení na starostlivosť o druhých. Hoci sa nevyhol miestam s prílišným dôrazom na slovo, všetko bolo v medziach miery a s postavou Ricka sa stotožnil veľmi presvedčivo. Katarína Šafaříková v alternácii s Rékou Derzsi ponúkli dve celkom odlišné ženy. Šafaříkovej Ilsa je akosi viac Bergmanovská, ťažiskom postavy je telesnosť, elegancia a šarm, akým sa pohybuje, akým rozpráva. Minimalistickými gestami a intonáciou dodáva svojej Ilse auru jedinečnosti. Hrá viac telom ako slovom, to znamená,že rešpektujete skôr to, čo spraví než čo povie. Jej Ilsa trpí výčitkami svedomia, nemôže sa ubrániť poznaniu zničujúcej vášne k Rickovi, s ktorou nemôže bojovať a tak si túto skutočnosť kompenzuje sebatrestami.

Réka Derzsi je ako Ilsa naopak akoby ustráchaná, nedostatočne motivovaná situáciami. Napriek herečkinmu talentu a schopnostiam vytvoriť hrdinku s psychologicky zložitejším vnútrom, zostáva jej Ilsa na povrchu, pričom je na pohľad vidno nevyužitý potenciál. Preto ani spolu s Přemkom Boublíkom ako Viktorom Lazslom nepôsobia zohrato, akoby sa stále hľadali. Lazslo v Boublíkovom podaní je psychicky a fyzicky vyčerpaný utečenec, ktorý čím bližšie je cieľu, tým menej verí v jeho úspech. A preto potrebuje oporu, citovo nezaangažovanú partnerku , ktorá si nemôže dovoliť ani pomyslieť na možné nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. A tou v tomto prípade je rozhodne Katarína Šafaříková.

Prepracovanými výkonmi oslovili aj Ján Dobrík v postave kapitána Louisa Renaulta a Radoslav Gažo ako major Heinrich Strasser. Dobríkov arogantný, no vnútri precitlivený a zakomplexovaný policajt je výrazným hýbateľom deja. Presne podľa motta: „Ja beriem čo príde.“, aj Dobrík zľahka mení gestá, polohy hlasu a všetkému dodáva vtip a sebairóniu. Gažov Strasser je „nedorobený“nemecký zvrhlík, ktorý si je vedomý (dočasným) nemeckým víťazstvom a patrične to i zneužíva. Pri piesni Anton aus Tirol však odhalí svoju prostosť a intelektuálnu (pod) úroveň alpského sedliaka. Jana Gavačová ako barová speváčka a príležitostná milenka Yvonne predviedla jeden z najpozoruhodnejších výkonv inscenácie.Sugestívnym hudobným prejavom a striedaním excentrickej a dominantnej polohy s citlivo jemným náznakom a zmyslom pre detail, kladie dôraz na výpoveď svojich replík.

Dvojpólovosť charakterov je azda najbadateľnejšia pri postavách manželov, na jednej strane chudobní Jan a Anina a na druhej strane solventní Leuchtagovci. Norman Šáro a Zuzana Konečná ako zlodeji a predavači „zmiešaného“ tovaru, predstavujú mladých ľudí, ktorí veria v zmenu života. Šárove nervné výstupy sú v kontraste s Konečnej skromnosťou a citlivým narábaním s gestom.

Miroslav Dacho a Miriam Kičiňová ako unudení Leuchtagovci vnímajú situáciu naokolo len ako prechodné rozptýlenie. Dacho a Kičiňová ozvláštnili postavy miestami iróniou, plytkosťou charakterov aj vzájomného vzťahu, až karikatúrnym a groteskným vykreslením manželov. Andreja Vozár v postave sluhu Sachy, beznádejne zaľúbeného do nedostupnej Yvonne, bola priam skvostná. Geniálne stvárnila muža tým, že potlačila akékoľvek známky ženskosti v hlasovom prejave, v pohyboch. Jej absolútna koncentrácia pomohla divákovi nevnímať Vozár na javisku ako ženu. Gabriel Tóth a jeho predčasne zosnulý priekupník s cestovnými povoleniami a ľudskými životmi, Ugarte nevníma obmedzený priestor a čas, prechádza z polohy sebavedomého a usmievavého chuligána na stresujúcu trosku bez východiska.

Napriek často nebezpečným scénam, ktoré doslova ohrozujú zdravie hercov, každé slovo, pohyb a gesto do seba zapadá a inscenácia tak nadobúda celistvosť a harmóniu. Petrželkovej a Dzurindovej sa tak oplatila zložitá cesta z filmového plátna na divadelné dosky a dúfajme, že tak inšpirujú ďalších tvorcov k podobným činom. (Môj obľúbený film je Boccaccio ’70).

Publikované online: 18.1.2008

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.