Eugen Onegin

Druhou premiérou Baletu SND v sezóne 2010/2011 bola baletná dráma v dvoch dejstvách „ONEGIN“, ktorej autorom choreografie, réžie a koncepcie hudobnej dramaturgie je Vasilij Medvedev, autorom libreta Valerij Modestov, scénu a kostýmy navrhol Peter Čanecký, predstavenie hudobne naštudoval a dirigoval Peter Feranec a. h. Premiéry sa konali 18. a 19. februára v novej budove SND, Sála opery a baletu.
Puškinov román vo veršoch Eugen Onegin patrí medzi zlatý fond svetovej literatúry, ktorý inšpiroval vznik mnohých umeleckých diel. K nim patrí predovšetkým rovnomenná svetoznáma opera P. I. Čajkovského (Moskva 1879) a taktiež jeho baletné spracovanie, pod názvom „Onegin“ anglického svetoznámeho choreografa  Johna Cranka na výber z hudieb P. I. Čajkovského v hudobnom aranžmán Kurt-Heinz Stolze (Stuttgart 1965), ktoré sa do dnešných dní uvádza po celom svete. Ďalšiu verziu tohto baletu spracoval po tridsiatich štyroch rokoch od jej prvého uvedenia zaslúžilý umelec Estónskej republiky Vasilij Medvedev, ktorý svoju verziu premiéroval v Prahe v roku 1999. Po dvanástich rokoch sa bratislavské publikum  oboznamuje s týmto titulom prvýkrát, zásluhou riaditeľa baletu SND V. Harapesa, ktorý bol šéfom pražského baletu  pri jeho prvom uvedení. Súčasná bratislavská premiéra mala aj ďalšie prvenstvo. Prvýkrát v histórii sa stretli členovia košického a bratislavského baletu na spoločnom projekte, ktorý naštudovali spoločne a po bratislavskej premiére mal „Onegin“ 29. a 30. apríla premiéru aj v Štátnom divadle Košice.
Bratislavské predstavenie Onegina bolo  prenesením pražskej inscenácie spred dvanástich rokov. Dramaturgicky, režijne aj choreograficky bolo vybudované v duchu „grand ballet“  minulého storočia, čím pôsobilo v súčasnosti už mierne archaicky (dramaturgia postavená na striedaní sólistických výkonov a veľkých zborových tancoch,  prítomnosť obrazu „Sen“, charakteristická práve pre tieto balety). Bežnej predstave aj Puškinovmu predobrazu (M. Rajevskej – Volkonskej) sa vymykala  dramaturgicko-režijná zmena výkladu postavy Tatiany z dedinskej intelektuálnej introvertky na dedinskú prostoduchú naivku, ktorej prerod na vznešenú veľkokňažnú v závere bol ťažko predstaviteľný. V postavách Onegina, Oľgy, a Lenského bol zachovaný klasický výklad týchto postáv. Novým prvkom v predstavení bolo zaradenie obrazu sna Tatiany, ktorý naznačoval, čo sa bude diať v nasledujúcom obraze. Tomuto polopatizmu sa vyhli libretisti doterajších operných i baletných spracovaní. Režijno-choreografické spracovanie tohto obrazu pripomínalo „Valpurginu noc“ z posledného dejstva Gounodovej opery „Faust“, s použitím nepochopiteľnej laserovej show. Pridanie postavy Alter ega Tatiany je nepochopiteľné a bez informácie z bulletinu divákovi nejasné.
K dominantným momentom románu aj jeho inscenačným spracovaniam patrí text listu Tatiany Oneginovi, respektíve jeho písanie. V opere patrí „listová“ ária k jednej z najznámejších sopránových árií, v ktorých je text listu vyspievaný. V balete sú slová nahradené pohybom, preto si myslím, že je využitie  tejto, pre príbeh dominantnej situácie, pre variáciu sólistky, prirodzené. V bratislavskej inscenácii choreograf – režisér vyriešil jeho písanie polopatisticky, zjednodušene (na proscéniu ležiaca Tatiana pohybuje rukou po papieri a text, v nie dobrej čitateľnosti, sa premieta na pozadí scény), ďalej pokračoval náročný duet Tatiany s Oneginom, ktorý však nie celkom zodpovedal charakteru Tatiany a jej úprimnému vyznaniu lásky. Predstaveniu dominuje choreografia V. Medvedeva, ktorá je postavená na technicky efektných väzbách, krokových variáciách či náročných duetách. Zvlášť pôsobivý je duet Tatiany a Onegina na konci druhého dejstva. Choreografia čerpá predovšetkým z pohybového materiálu prevažne klasického, respektíve neoklasického tanca. Zvládnutie tejto technicky obtiažnej choreografie, predovšetkým sólistických partov, si vyžiadalo mimoriadne sústredenú prácu interpretov na technické zvládnutie, na úkor vzťahov ich postáv. Práca choreografa a asistenta choreografie Stanislava Feča bola o to náročnejšia, že išlo o spoločný projekt s košickým baletom, čím sa počet interpretov zdvojnásobil, a vďaka tomu bol výsledný efekt z pohľadu na veľké javisko Opery a baletu SND zaplneného tanečníkmi v ensemblových scénach (nástup chlapcov na začiatku 1. dejstva, valčík, mazúrka, polonéza) veľkolepý. Náročnosť choreografie sólistických partov a jej zvládnutie však zatlačilo do pozadia podstatu tohto príbehu, ktorý je vybudovaný práve na vzťahoch a nie na prezentácii techniky. Ku kladom predstavenia patria interpretačné výkony sólistov a zboru.
V postave Tatiany sa alternovali Sylvia Nájdená (18. 2.) a Viola Mariner (19. 2.) obidve presvedčivo zvládli po technickej stránke svoje party, po výrazovej a muzikálnej stránke bola S. Nájdená bližšie citlivej a v závere i vznešenej Tatiane, kým V. Mariner viac prezentovala v obidvoch dejstvách svoju technickú zdatnosť. V titulnej postave sa predstavili Andrej Szabo (18. 2.) a Oliver Jahelka (19. 2.), ktorí  výzorovo spĺňali predstavu Onegina, i keď každý pre seba charakteristickým spôsobom. A. Szabo bol spoľahlivejším partnerom, O. Jahelka mal viac práce s technickým zvládnutím svojej postavy. Postava Oľgy má v inscenácii nevďačnejšie postavenie. Obidve jej predstaviteľky Barbora Kubátová (18. 2.) a Romina Kolodziej (19. 2.) svoje postavy kreovali na veselej, rozbehanej rozvernosti v 1. dejstve a snahe o technické zvládnutie v druhom dejstve. V postave Lenského sme videli Petra Dedinského, nového mladého sólistu Baletu SND, a technicky suverénneho Maxima Sklyara – sólistu Baletu ŠD Košice. Dôstojnú  postavu Gremina na obidvoch premiérach prezentoval košický sólista Jozef Marčinský. V postave Alter ega Tatiany z obrazu sna sa v krátkej, no o to obtiažnejšej choreografii predstavili sólistky N. Stehlíková zo SND a Elena Chetvernya zo ŠD Košice.
Ani v jednej z baletných verzií Onegina nebola použitá Čajkovského hudba z rovnomennej opery. V obidvoch prípadoch sa choreografi rozhodli pre koláž z Čajkovského diel. Crankovi hudobné aranžmán zrealizoval Kurt-Heinz Stolze z menej známych Čajkovského, prevažne klavírnych diel. V bratislavskej inscenácii je Medvedev sám autorom hudobného výberu, v ktorom sa nachádzajú menej známe, ale aj známe skladby P. I. Čajkovského. Na mňa pôsobila hudobná stránka predstavenia ako rozkúskovaná, preplnená, často sa meniaca, akoby preskakujúca z jednej skladby do druhej. Diváci, milovníci Čajkovského hudby, museli prehltnúť nedokončené celky, frázy, najmä u známejších Čajkovského skladieb. Scéna a kostýmy Petra Čaneckého zodpovedali nielen prostrediu deja, ale kostým Tatiany aj jej vnútornému rozpoloženiu. V obraze u Larinovcov sú všetci v žltých kostýmoch, len Tatiana v bielom, a u Gremina  sú všetci vo veľkolepých bielych kostýmoch a len Tatiana v čiernom.
Prínosom tejto premiéry je v prvom rade umožnenie bratislavskému obecenstvu oboznámiť sa s Puškinovou veršovanou drámou  Eugen Onegin aj v jeho baletnej podobe. Ďalším prínosom je naznačenie jednej z možných ciest spolupráce medzi baletnými súbormi SND a ŠD Košice.

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.