Esencia súčasnosti ako MEMENTO

Vytlačiť

 Miro Dacho - Ján Luterán: Náš človek

 

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Juraj Kuchárek

Kostýmy: Eva Kleinová

Hudba: Daniel Fischer, Daniel Žulčák

Dokrútky: Emília Ondriašová

Réžia: Ján Luterán

Účinkujú: Robert Jakab, Matej Landl, Marián Labuda, Zuzana Konečná, Daniela Gudabová, a. h., Peter Šimun, Pavol Šimun, Dominika Žiaranová, a. h.

 

Premiéra 12. apríla 2018, Divadlo ASTORKA Korzo ´90, Bratislava.

 

Súčasná téma, ktorá indikuje zžieravé problémy doby, je odjakživa čímsi, čo vyživuje životaschopnosť divadla, ktorého podstatou je živé prepojenie javiska a hľadiska. Dych súčasnosti aj jeho rytmus, ako rytmus srdca živého organizmu, robí z divadla platformu pre vyjadrenie dneška a predovšetkým pre predostretie a zreteľné artikulovanie najzávažnejších problémov doby, hoci v šate, čo pristane viac klaunom než tragédom.

Keby však jediná forma tradície a jej odkazu spočívala v tom, že budeme „kráčať v šľapajach generácie, ktorá nás predchádzala bezprostredne“, že by sme lipli na jej úspechoch slepo, tak ako zdôrazňuje T. S. Eliot, „Museli by sme sa pred ‚tradíciou‛ prudko vystríhať!“ Uviazli by sme inak totiž určite „na plytčine“.

To, pred čím nás vystríha, je strata vo veku bez hodnôt, strata akýchkoľvek zásad, úplná strata morálky, taká príslovečná pre „homo consumericus“.

„S tým neurobím nič ani ja, ani ty, ani nikto v Banskej Bystrici!“ – to je hlavný slogan ústrednej postavy inscenácie Náš človek, protagonistu príbehu Stana.

Autori inscenácie si vybrali jednu z najmarkantnejších káuz skorumpovanej éry tzv. „normalizácie“. Príbeh straníckeho funkcionára, ktorý poznal „každého a všetkých vplyvných“. Podľa hesla „každý sa dá kúpiť, len treba poznať jeho cenu“ žil tento „homo consumericus“ celé desaťročia pod pláštikom úspešného straníckeho podnikavca. Aj dnešní podnikatelia by mu mohli závidieť jeho vynaliezavosť a bezostyšnú trúfalosť.

 Svojimi znalosťami o slabostiach a hriechoch mnohých vplyvných sa stal nebezpečným. Aj preto sa prípad napokon dostal priamo pred súd. Perestrojkoví novinári, ale aj médiá zo Západu začali o kauze horlivo písať, ale viac ako samotný obvinený ich zaujímali ľudia z najvyšších kruhov, ktorí sa ním dali skorumpovať. Tento prípad začal odhaľovať už vtedy (či až vtedy) skutočnú povahu režimu a jeho elít.

To všetko sa stalo užitočným materiálom pre inscenáciu, v ktorej autori, režisér Ján Luterán a dramaturg Miro Dacho, predložili dôkazy dobových anomálií v šate parodizovanej estrádnej zábavy so všetkými dobovými atribútmi. Protagonistom je Funkcionár, otvorene nemenovaný, len zmieňovaný ako Stano, hoci ide o reálnu postavu z análov justície nielen oravského regiónu, ale celého Československa, známu pod iniciálkami S. B. V podaní Roberta Jakaba ho vidíme skôr ako svojrázneho autodidakta, ulízaného lišiaka, ktorý sa naučil všetky fígle režimových dobových tancov, než ako obhrublého neotesanca a arogantného samozvanca, či patriarchálneho držiteľa moci a virtuózneho manipulátora, akým v skutočnosti bol. Režisér Luterán uprednostnil skôr zdôrazňovanie jeho prefíkanosti a priamočiaru prospechársku pragmatickosť, než nekompromisnú manipulatívnosť a agresivitu vypočítavého neokrôchanca schopného s potešením zneužívať slabosti svojho okolia a bezohľadne a prospechársky ťažiť zo slabostí ľudskej povahy. Viac než bezcharakterný netvor je to obraz prešibaného nenažranca a chamtivca.

Takto, s podčiarkovaným sarkazmom a ironicky, predkladajú tvorcovia divákovi obraz slovenského vidieka, kde atribúty ľudového umenia sú módnym artiklom a obchoduje sa tu najlepšie a najľahšie s ľudskými slabosťami a bezcharakternosťou, za zvukov fujarky a drumble či veselého ujúkania vrtkej dievčiny (Dominika Žiaranová). V prvej časti inscenácie sú to obrázky z výstavy každodennosti „kráľa Oravy“ a jeho svojrázne spôsoby v obložení írečitou skutočnosťou: slovenská izba a jej pôsobivosť, vyrezávané stoličky, drevené ľudové výrobky, ale aj moc nad predajnými umelcami. Výtvarníčka ochotná kedykoľvek maľovať panorámu Oravy a rozdávať svoje diela na počkanie, či ujúkajúca dievčinka v kroji dotvárajúca kolorit oravskej atmosféry na požiadanie. Funkcionár sa neštíti zastrašovať priveľmi aktívnu novinárku, ktorá si usilovne robí poznámky o všetkých neduhoch, ktoré jej padnú do oka. „Zničím vás aj celú vašu rodinu,“ hovorí jej „kráľ Oravy“ otvorene a priamočiaro.

Tento skutočný prípad odkryl šokujúcu skorumpovanú tvár spoločnosti pod mottom: „Každý sa dá kúpiť, len je tu otázka za koľko...“ Boli natoľko zreteľne odhalené neduhy v najvyšších sférach, že vtedajšia verejnosť zastala v nemom úžase.

Skutočná povaha spoločnosti a jej elít sa odrazu javila ako obludná démonická príšera, ktorá svojimi nepoctivými praktikami podporuje jedincov bez akýchkoľvek morálnych zábran, bezcharakterných a agresívnych prospechárov, či jednoducho spoločensky použiteľných pragmatikov, ktorých ideálom je hyperkonzumnosť v tom najobludnejšom prevedení (prevážajúcich sa na drahom aute okolo kostola vždy vtedy, keď „bežný ľud“ práve opúšťa chrám). „Úžasný pocit“, priznáva nevtieravo a hrdo manželka protagonistu Stana. Tento produkt doby a jeho zvrhlé praktiky nie sú terčom kritiky, ale obdivu. Celé okolie oceňuje „organizačný talent“ dotyčného mocipána. On nie je produktom doby, je priamo jej vynálezom, ktorý sa opätovne vracia ako znovuobjavený prvok do society bez morálky. Veď vo chvíli, keď podobní jedinci strácajú kontakt s realitou a začínajú sa vysmievať priamo Bohu do tváre, je ich počínanie už zvyčajne nad priepasťou. Napokon sa aj v tomto príbehu potrestaný Stano vracia k svojej pôvodnej viere. Modlí sa, aby sa všetky privilégiá, na ktoré si s takou samozrejmosťou a bezočivosťou zvykol, vrátili. Dokonca si spomenie na slová modlitby, ktorú odrieka vrúcne a presvedčivo.

Pred užasnutým publikom tvrdí, že „jednal vždy z presvedčenia a čestne“. Podvod, klamstvo, pretvárka aj faloš sa predsa stali jeho remeslom. To už máme pred sebou skutočnú postavu novodobého Tartuffa tak, ako ju v plnej kráse vytvoril Molière – rúhať sa, hrešiť a kajať sa je jeho pravým remeslom. Ak mal režisér Ján Luterán pred sebou práve tento obraz pokrytectva, potom mu nezazlievame ani nejasné kontúry hlavnej postavy Stana. Len nám akosi chýba zreteľný obraz zvrátenosti, ktorý by prehovoril k divákovi bez servítky a bez obáv ukrývaných za tzv. domnelú čitateľnosť príbehu, či bezbrehé vtipkovanie pod pláštikom irónie. Dnes už musíme odkrývať všetky opony zastierajúce minulosť i prítomnosť novodobých Tartuffov. Odvaha vysloviť memento varujúce pred marazmom arogancie moci je výzvou k očiste. A tej sa inscenácii nedostáva. Divadlo by ju nemalo len hľadať, ale aj nachádzať, veď to je jeho pravým poslaním.

V prvej časti inscenácie je stále v centre pozornosti predovšetkým Stano, kráľ Oravy. Ostatné postavy, s výnimkou Prokurátora a Komentátora vo vecnom a úspornom stvárnení Mateja Landla, sú len figúrkami na dobovej šachovnici. Zaujme výrazná Zuzana Konečná ako novinárka, mladá právnička či manželka Stana, ale aj hosťujúca Daniela Gudabová, ktorá s vtipom a vynaliezavo predkladá perfídnosť výtvarníčky či ženy žasnúcej nad faktom, že aj na Slovensku možno zažiť priamy zásah spravodlivosti pred očami celého národa, hoci si kladie neveriaco otázku: „Ale na Slovensku!?“ Skutočný príbeh, ktorý je podkladom inscenácie, nás napokon nenecháva na pochybách o tom, že „Božie mlyny ešte melú“, hoci bezpochyby až priveľmi pomaly. Peter Šimun a Pavol Šimun, ale aj Marián Labuda dotvárajú kolorit prehnitej reality ako smiešne figúrky panoptika našej úbohosti.

V druhej časti inscenácie nás tvorcovia vovedú priamo do Múzea korupcie, aby nám ukázali to, s čím sa v prvej časti zachádzalo ako so samozrejmosťou dobového koloritu. Tentoraz ide o artefakty muzeálnej hodnoty. Samotný Funkcionár je výrečným muzeálnym objektom. Sedí za svojím stolom s dvoma telefónmi, tak ako za čias vládnutia nad provinciou. Defilujú tu aj tí, ktorých svojimi darmi zo štátnych zdrojov korumpoval a skorumpoval. Tentoraz ako neviniatka, čo dary síce prijímali, ale vraj len z akéhosi donútenia a s nevôľou.

„Toto sa tu ešte nikdy nestalo, na Slovensku! Ale na Slovensku?!“ zvolá svedkyňa kauzy po zatknutí Funkcionára v žasnúcom údive. Veď napokon, keby vraj zatýkajúci policajti boli z Bystrice a nie zo „vzdialenej“ Bratislavy, ani by sa to nestalo. Na Slovensku!

Prvky dokumentárneho divadla vradili inscenátori naplno až do Múzea korupcie, kde leží kôpka bankoviek priamo na stole. Vari ide o ten povestný milión odmeny? Od známych osobností žiadajú inscenátori krátky slogan na tému spoločenskej skorumpovanosti, či odporu voči nej alebo priamo definíciu korupcie. Okrem Masarykovho hesla „nebáť sa a nekradnúť“ či socialistického „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ si vypočujeme niekoľko rôznorodých variácií na danú tému – od známych osobností kultúrneho a spoločenského života až po sarkastické aj sebaironické „nič mi nenapadá“...

Inscenáciu rámcuje komentár Prokurátora a Vyšetrovateľa. Matej Landl nás v úvode aj v závere informuje o tom, prečo je naša Zem jedinou osídlenou planétou vo vesmíre. Dôvodom je ľudská bezcharakternosť a dobový vesmírny marazmus sprevádzaný zvukmi fujary a drumble. To všetko je napokon skutočným obrazom biedy a duchovného zbedačenia či svedectvo „vnútornej perverzie“, o ktorom hovorí v jednom z vyjadrení práve kňaz.

Inscenácia Náš človek je smutným dobovým svedectvom, obrázkami z minulosti, ale aj sarkastickým humorom poprestýkané svedectvo o prítomnosti a jej bezhraničnej biede. Možno je to však priveľmi láskavý humor a priveľmi bezzubá satira, ktorá nechce jasne a čitateľne siahnuť na tie neuralgické miesta, ktoré by mohli prepojiť minulosť a súčasnosť. Alebo sa inscenátori báli, že by tu obraz dneška vyvstal až priveľmi zreteľne? Je hádam na mieste takáto ostýchavá opatrnosť? Alebo matka Guráž ešte neodkojila tú správnu generáciu bez bázne a hany?

V čase, keď opatrná odvaha zlacnela, treba vyzývať k historickému vedomiu ešte nástojčivejšie. Pretože „mať historické vedomie znamená vnímať nielen pominuteľnosť minulosti, ale i jej prítomnosť,“ ako hovorí T. S. Eliot. S. Kirkegaard dodáva: „Vtipom možno čeliť aj životu, ktorý nepozná nijaké hodnoty.“ Tentoraz sme svedkami, ako sa zosmiešnenia a smiešnosti stávajú potravou pre diváka bažiaceho po zábave. Ľahko stráviteľná potrava na nestráviteľnú tému. Náš človek sa radí k tým inscenáciám, ktoré majú ambíciu ľahostajného a zábavychtivého diváka vyburcovať a otvoriť mu priezor do hlbších vrstiev znepokojenia nad stavom spoločnosti a v tom je isto-iste prínosová.

Publikované online: 11.2.2019

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.