Električka, po ktorej nezatúžite

Preklad: Katarína Mikulíková
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Réžia: Emil Horváth
Scéna: Adam Cisár
Kostýmy: Miroslav Král
Produkcia: Lenka Görfölová, Adam Válek 
Hrajú: Matúš Kvietik, Marta Maťová, Dominik Gajdoš/Cyril Žolnír, Tajna Peršić/Michaela Čillíková, Jozef Jurčišin-Kukľa, Lukáš Pelč, Veronika Strapková, Michal Thomasy, Júlia Kováčiková
Premiéra: 20. januára 2014  v Divadle Lab VŠMU
Dôvod, prečo aj dnes siahnuť po jednej z kľúčových hier amerického psychologického realizmu – Električke zvanej túžba, je zjavný. Silný príbeh obstojí sám o sebe aj takmer sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Dôkazom je film Woodyho Allena Jasmínine slzy (2013), ktorý sa Williamsovou hrou v nemalej miere inšpiruje. Viaceré témy, ktoré Williams použil pri budovaní príbehu v roku 1947, sú znova (alebo stále) aktuálne aj dnes. Prisťahovalectvo a postavenie menšín v spoločnosti, „jednoduchá“ možnosť straty majetku, násilie páchané na ženách, manipulácia. To všetko môžu byť aj dnes pevné stavebné kamene originálnej a silnej inscenácie. Hneď v úvode však treba s poľutovaním konštatovať, že absolventská inscenácia v pedagogickej réžii Emila Horvátha na podobné ambície rezignovala a sústredila sa na najzákladnejšie tlmočenie príbehu ako ideálne herecké cvičenie.
Pedagóg a režisér Emil Horváth spolu s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou zvolili pre inscenáciu najnovší preklad Kataríny Mikulíkovej z roku 2010, vďaka čomu inscenácia pracovala so súčasným slovníkom, ktorý takmer v ničom nezdôrazňuje prostredie Ameriky prvej polovice dvadsiateho storočia. Ani inscenácia samotná sa nesnaží o zakotvenie v konkrétnom čase a priestore. Zo starého rádia sa síce občas ozýva džez, no inak inscenácia vytvára skôr univerzálne prostredie. Zvolené kostýmy by pokojne obstáli aj v dnešnom civilnom šatníku, rovnako ako by svoje miesto našli v bežnej domácnosti aj viaceré interiérové doplnky a rekvizity. Táto dobová univerzálnosť síce na jednej strane zdôrazňuje nadčasovosť textu, na druhej strane je istým naznačením nekonkrétneho režijného postoja.
Do úplného a výhradného centra záujmu sa dostala práca s hercami. Netreba pritom asi pripomínať, že Električka zvaná túžba je text vo svojej podstate komorný – sústredený do štyroch hlavných a niekoľkých menších postáv. Nie je samozrejme nevyhnutnou podmienkou, aby sa v absolventskej inscenácii objavil celý ročník, no v prípade tohto dramaturgického výberu je nevyváženosť viac ako zjavná. Pravdepodobne aj preto sa tvorcovia rozhodli alternovať aspoň dve z hlavných postáv: Stellu Kowalskú (Tajna Peršić/Michaela Čillíková) a Mitcha Harolda (Dominik Gajdoš/Cyril Žolnír). Postavy Blanche DuBois a Stanleyho Kowalského zostávajú v rukách jediných interpretov. Ich výber (Marta Maťová a Matúš Kvietik) treba hodnotiť ako mimoriadne šťastné rozhodnutie.
Analýza textu, spoznávanie náročných a komplikovaných postáv a samozrejme aj ich javiskové stvárnenie boli istotne pre hercov vynikajúcou príležitosťou, ako sa na pôde VŠMU ešte naposledy vycibriť v technike realistického herectva. Rovnako veľkým, ak dokonca nie väčším prínosom by však pre hercov bola možnosť stať sa súčasťou umeleckého diela, v ktorom majú rovnocenné postavenie so všetkými ostatnými zložkami. Navyše jednostranný prístup k interpretácii, vytváraniu mizanscén aj vizuálnej podoby ich výkony paradoxne ochudobňoval. Uveďme konkrétny príklad. V scéne po nočnom pokerovom stretnutí a Stanleyho vyčíňaní sa Blanche a Stella stretávajú v „rozhádzanej“ kuchyni. Keďže sa počas pokerovej partie v skutočnosti nič nerozhádzalo (čo tiež možno považovať za jeden z dôsledkov slabej režijnej zložky), neporiadok na scéne pozostáva len z prázdnych pivových fliaš, plného popolníka a rozložených kariet. Herečka, ktorá sa ide pustiť do upratovania „hroznej“ spúšte, by pochopiteľne mala celý hrací priestor uprataný do pár sekúnd, avšak čas treba nejako vyplniť. Na rad tak prichádza až neuveriteľne zbytočná rekvizita – metla, ktorou Stella niekoľkokrát zametie úplne čistú podlahu. Podobných zbytočných doslovností je v inscenácii mnoho vrátane vášnivej milostnej scény, v ktorej si herečka naozaj vyzlieka nohavičky a herec naozaj obnaží zadnicu tesne pred zhasnutím svetla na scéne. Vášnivý vzťah Stelly a Stanleyho je verbalizovaný natoľko, že o ňom snáď žiaden divák nepochybuje – aj keď ho nevidí obnažený. Celkom bezobsažne vyznievajú aj epizodické postavy Eunice a Stevea Hubbelovcov, ktorých scény hádok a zmierovania sa v inscenácii odohrávajú len ako povinnosti určené textom. Ich výstupy nie sú ani ilustráciou atmosféry, ani individuálnym príbehom „talianskeho“ manželstva a divák ich teda vníma len ako niekoľko hlučných príchodov a odchodov dvoch hádajúcich sa postáv.
Nevyužitou príležitosťou bolo aj scénografické riešenie priestoru Adama Cisára. Scénu tvoril čiastočný prierez bytu Stelly a Stanleyho. Kým kuchyňa a spálňa boli zrušením štvrtej steny bytu prístupné pre zrak diváka, stenu kúpeľne, ktorá bola navyše priamym pokračovaním pomyselného pôdorysu bytu, tvorilo nepriehľadné sklo. To síce efektne fungovalo počas znásilnenia Blanche, ktorého obrysy divák sledoval vďaka zadnému nasvieteniu, no išlo o jednorazovú využiteľnosť. Vizuálne sprístupnenie aj tejto miestnosti divákom by však prinieslo podstatne viac možností pre budovanie priestorových vzťahov a konania. Otvorené časti scény, teda kuchyňa a spálňa tvoriace byt Kowalských boli zariadené skôr s ohľadom na funkčnosť, ako so snahou o vytvorenie originálneho scénografického riešenia. Byt zapĺňajú nevyhnutné kusy nábytku, stoličky, stôl, chladnička, posteľ a obnažená žiarovka, na ktorú sa v inscenácii upevňuje červený lampión. Celá scénografia žiaľ pôsobila rozpačito a zapratane.
Hoci inscenácia v interpretačnej, režijnej a scénografickej rovine nepriniesla nič inovatívne, predsa len o nej nemožno hovoriť ako o bezvýznamnej. Všetky nedostatky totiž vyvažovali zaujímavé a v mnohých momentoch silné herecké výkony. Postava Blanche DuBois je výzvou aj pre herecky a vekovo zrelšiu herečku, než akou je budúca absolventka Marta Maťová. Postava s bolestne bohatou históriou, komplikovanou súčasnosťou a obrovským emocionálnym rozpätím bola bezpochyby náročnou previerkou jej hereckých kvalít. S potešením treba konštatovať, že mladá herečka budovanie a predstavovanie tejto postavy zvládla nadpriemerne. Jej Blanche je na prvý pohľad dáma. Snaží sa zachovať dekórum, pôsobiť noblesne a na úrovni. V jej výkone je však aj čosi povýšenecké a iritujúce. Časté jemné úškrny, ktoré používa predovšetkým v konverzácii so Stanleym, evidentná chuť tváriť sa múdrejšie ako jej „mladšia“ sestra, alebo zjavne hraná nevinnosť, ktorou zahŕňa Mitcha. Maťová chápe, že Blanche, možno aj nechtiac, neustále hrá niekoho iného. Chápe zároveň aj to, že tieto drobné neúprimnosti z nej robia postavu iritujúcu okolie. Práve preto sa v jej výkone objavujú s ľahkým negatívnym podfarbením. Zdá sa, že herečka svoju postavu chápe, no neobhajuje.
Zjavne najsilnejšie sa herečka cíti v rovine, v ktorej Blanche nepokryto koketuje. Výrazné gestá, nižšie podsadený hlas, zdôrazňovanie fyzických pôvabov či dokonca aj erotická dravosť robia jej výkon maximálne hodnoverným. Maťová však výborne zvládla aj najnáročnejšiu časť výkonu – Blanchino šialenstvo. Jeho nástup dávkuje a predznačuje ho divákovi v opileckých scénach či menších výbuchoch hystérie. Aj v týchto situáciách, v ktorých Blanche zrútenie predznačuje, je jej správanie mierne mimo normy. Príkladom je jej teatrálne hodenie sa na zem v situácii, keď sa Stanley dotkne jej ľúbostných listov, či upustenie od dbania o svoj zovňajšok v opitosti. V najvypuklejšej fáze už pred divákom stojí troska v spodnej bielizni, bez príčesku a s rozmazaným make-upom, ktorá paranoidne pozerá z jedného kúta izby do druhého.
Nemenej dobrý výkon podal v inscenácii Matúš Kvietik ako Stanley Kowalski. Kvietik už viackrát na pôde VŠMU dokázal, že kontroverzné postavy so sklonom k despotizmu zvláda veľmi dobre. Kým však v inscenáciách Plynová lampa či Proroci išlo o skrytých, štylizovaných tyranov, Stanley Kowalski je priam prototypom tvrdého a cholerického samca, ktorý v záchvate zúrivosti nemá problém udrieť tehotnú ženu. Kvietik drží Kowalského tvrdosť od prvej do poslednej minúty inscenácie. Už jeho príchod na scénu, rázne kroky, krátke úsečné gestá a priama, veľmi ostrá dikcia naznačujú, že s týmto mužom sa netreba zahrávať. Jeho rozbíjanie tanierov, despotické prejavy voči Stelle, násilnosti vrcholiace v závere inscenácie, budia v divákovi skutočný pocit ohrozenia. Kvietikov Stanley pritom tiež nie je jednostranná plochá postavička, ale plnohodnotná bytosť s viacerými odtienkami svojej povahy. Aj napriek násilníckemu temperamentu je zjavné, že svoju manželku vášnivo miluje. Nejde len o už spomínanú erotickú scénu, ale viac o predchádzajúcu scénu, v ktorej sa žalostne dožaduje jej príchodu z azylu u susedy Eunice. Vo vzťahu k Blanche je však averzia zjavná na prvý pohľad. Blache je votrelec, ktorý narúša jeho osobný priestor a ktorého niekoľkomesačná prítomnosť je pre neho neznesiteľná. Aj keď sa Kvietikov Stanley z času na čas premôže a k Blanche sa správa bodro, jeho stupňujúca sa averzia sa prejavuje v gestách, pohyboch či tóne reči.
Postava Stelly Kowalskej bola v inscenácii alternovaná dvojicou Tajna Peršić a Michaela Čillíková, recenzia sa však bude týkať len prvej menovanej. Peršić je v mnohých ohľadoch zaujímavá a výrazná herečka, ktorá sa síce typovo len pramálo hodí do úlohy mladšej, dobrosrdečnej sestry a testosterónom zmanipulovanej manželky, no práve toto obsadenie idúce proti naturelu herečky bolo prínosom. V jej výkone sa často objavujú náznaky nedôvery voči Stanleymu. V scéne, keď jej Blanche dohovára a označuje Stanleyho za ordinárneho, nielen súhlasí, ale zdá sa, akoby svoj život s ním aj ľutovala. Jej obrana akoby spočívala vo viere v nemennosť celej situácie.
Ďalšou alternovanou postavou je Stanleyho kamarát a Blanchein nápadník Mitch Harold, o ktorého stvárnenie sa podelili Cyril Žolnír a Dominik Gajdoš. Aj v tomto prípade môže recenzia dokumentovať len výkon prvého z dvojice. Spomedzi štyroch hlavných postáv disponuje Mitch najmenším priestorom, a preto je pre herca dôležité využiť túto neveľkú plochu. Žolnírov Mitch sa žiaľ trochu stratil v snahe herca zobraziť postavu ako nekonfliktného gentlemana. Jeho Mitch je málo výrazný a často pôsobí strnulým dojmom. Menšie postavy v inscenácii si prerozdelili Jozef Jurčišin-Kukľa ako Steve Hubbell, Veronika Strapková ako Eunice Hubbellová, Lukáš Pelč ako Pablo Gonzales, Michal Thomasy ako mladý muž a Júlia Kováčiková ako zdravotná sestra. Ich výkony žiaľ pôsobili len ako výkony štatistov a v inscenácii sa im nepodarilo zastať relevantné miesto.
Hoci absolventská inscenácia Električka zvaná túžba priniesla minimálne dva zaujímavé a zrelé herecké výkony, nedá sa predpokladať, že bude patriť k tým výrazným dielam, ktoré zostanú živé aj po konci letného semestra.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.