Edith a Marlene

Vytlačiť

Životné osudy slávnych osobností, najmä tých s tragickým koncom, odjakživa lákali filmových i divadelných tvorcov. Populárni herci, speváci a umelci z rôznych odvetví sa stali vďačnou a u divákov obľúbenou témou. Veď kto by nechcel preniknúť hlbšie do súkromia a pocitov „veľkých hviezd“? Koho by nezaujímali ľudské peripetie na prvý pohľad tak nedosiahnuteľných, nezvyčajným talentom obdarených, výrazných individualít.

Je to nepochybne výzva aj pre tých, ktorí živú látku do podoby literárnych a dramatických textov či predlôh spracúvajú. Lákavý titul kladie nemalé očakávania. Prílišné preháňanie ani pieta nemajú šancu zarezonovať. Obzvlášť vtedy, ak už existuje životopis danej osobnosti alebo o nej boli nakrútené životopisné filmy.

Taký je aj príbeh legendy parížskeho šansónu s umeleckým menom Edith Piaf. Piaf v preklade znamená vrabčiak. Príbeh o drobnom vrabčiakovi s obrovským hlasom sme už na slovenských javiskách videli neraz. Spomeňme len vydarenú hru s pesničkami Smrť v ružovom od Ľubomíra Feldeka. Divadlo Nová scéna tentoraz (po prešovskom uvedení) siahlo po hre maďarskej autorky Évy Pataki Edith a Marlene. Textová predloha tohto komorného muzikálu (drámy s pesničkami) vznikla v roku 1992 a  s veľkým úspechom obletela viaceré svetové scény. Pataki nešlo o životopisnú hru. Veľmi rozumne vystavala príbeh na dramatických zvratoch, kontrastoch a stretnutiach s osobami, ktoré najviac ovplyvnili život Piaf. Išlo najmä o mužov, ktorí neustále vstupovali do jej života i citovej oblasti, a ako napovedá samotný názov – o hviezdu filmového neba, ale i speváčku Marlene Dietrich. Práve kontrast osobností Edith a Marlene – temperamentnej, živelnej, citovo rozorvanej, útlej speváčky z parížskeho predmestia a elegantnej, chladnej, racionálnej, vysokej, štíhlej divy zo starej nemeckej stavovskej rodiny – je tým, čo hru robí ešte viac zaujímavou. Dve ženy, z profesionálneho hľadiska sokyne, z ľudského hľadiska v podstate nešťastné bytosti, si medzi sebou vytvoria vzťah zvláštnej úcty a priateľstva. Ostatné dôležitejšie udalosti zo života Edith Piaf sú prerozprávané. Pataki však vhodne do deja zakomponovala šansóny a piesne, ktorých texty nielen že dotvárali atmosféru, ale predovšetkým ju nabíjali emóciami a významotvorne dotvárali dej i dramatické oblúky hlavných ženských postáv.

Je vysoko pravdepodobné, že mnohé udalosti hry a vzťah medzi Edith Piaf a Marlene Dietrich sa v skutočnosti neodohrali tak, ako ich nájdeme zobrazené, ale z takto nastaveného kontrastu sa dala získavať nečakaná dramatickosť. Obohatilo to vnútorný svet dvoch hlavných postáv, i keď možno tvrdiť, že postava Marlene slúži viac-menej ako ilustračná figúra pre potreby rozvinutia postavy Edith.

Inscenátori sa držali predlohy. Slušný preklad Jany Melichárkovej nesie v sebe znaky živelnosti reči a je v ňom cit pre situáciu. Dramaturg Oleg Dlouhý a režisér Ivan Holub zbytočne neexperimentovali. Držali sa toho, čo im ponúkala predloha. Dramaturgicko-režijným zámerom bolo priblížiť príbeh Edith Piaf vo veľmi dynamickej, kompaktnej podobe a popritom sa sústrediť na odhalenie citového vnútra a povahy – životnej energie Piaf. Je cítiť, že životopisnú látku oboch žien mali naštudovanú, a tak aj motivácie a konanie postáv boli zrejmé a jasné, na scéne presne artikulované a dostatočne zdôraznené. Nevynechali nijaký moment, absencia ktorého by mohla zneprehľadniť tak situačne bohatý príbeh. Práve naopak, veľmi nebadane, ale starostlivo viedli divákovu pozornosť, s presne načasovanými kulminačnými bodmi i uvoľneniami. Vypäté situácie striedal humor (často sarkastický) a podarilo sa im do inscenácie dostať tragikomický rozmer. Nechali nerušene zaznieť nádherné francúzske šansónové melódie, aby ich potom vystriedali činoherné pasáže. Úloha to bola neľahká. Predloha totiž zachytáva takmer celý život vrabčiaka Piaf prostredníctvom miniatúrnych epizód, ktoré tvoria dejové, časové, ale i priestorové (rôzne lokality) posuny. A to všetko je popretkávané šansónmi, ktorých mnohé texty vypovedajú práve o týchto vonkajších posunoch, ale hlavne o vnútorných doznievaniach jednotlivých tragických udalostí. Hoci ide takpovediac o konvenčný typ dramaturgie i réžie, neunikne snaha o vykreslenie vnútorne zložitejšieho dramatického charakteru. Dramaturgicko-režijný tandem nezostal len na povrchu fabuly, neuspokojil sa len s veľkými hitmi, na ktorých nepochybne tento komorný muzikál suverénne stavia, ale pokúsili sa mu vtesnať aj tretí – vnútorný rozmer.

A tak sa v úvode hry ocitáme na parížskom cintoríne Pére-Lachaise. Dej inscenácie je rámcovaný pohrebnou scénou na cintoríne slávnych, kde je vedená smútočná reč za Edith Piaf, ktorá spieva nesmrteľnú pieseň Ľútosť nie! (Kristína Turjanová) a za pomoci rozhovoru impresaria a textára Raynonda Assa (Ján Gallovič) s Marlene Dietrich (Karin Olasová) sa dozvedáme o rozdielnych životných postojoch hlavných protagonistiek, aby sme sa vzápätí ocitli na uliciach parížskej štvrte Pigalle. Dozvedáme sa o pouličných začiatkoch Dity (Edith Gassion), o jej prostitúcii a priateľstve s prostitútkou Momone (Andrea Kiráľová), o jej stretnutí s majiteľom parížskeho lokálu Gerny´s Louisom Lepléem (Dušan Kaprálik), ktorý jej vymyslel umelecké meno, imidž a odštartoval kariéru. Po jeho zavraždení vstupuje do života Piaf textár Raymond Asso, nasleduje kabaret ABC a mnohé ďalšie preslávené kabaretné scény, vojna, New York, hotel Ambasador, Café Versailles či slávna Olympia. Medzi tým všetkým sa stretáva s Marlene Dietrich, boxerom a jej veľkou životnou láskou Marcelom Cerdanom (Přemysl Boublík), ktorý tragicky zahynie pri páde lietadla, či s tým, ktorý pri nej stál v posledných chvíľach – kaderníkom Théom Lamboukasom (Pavol Plevčík). Piaf spoznáva víťazstvá i pády na samé dno, veľkú slávu i drogy, morfium, alkohol, nemocnicu a osudovú rakovinu.

Za zmienku stoja aj preklady textov piesní Daniela Heviera a Ľudovíta Petraška. Stretávame sa so slovenským prebásnením, nielen s prekladom. Šansón, to je príbeh a vyjadrenie citov so špecifickým metrom i dynamikou. A práve toto sa podarilo vďaka citlivému prístupu uchovať. Istotne k tomu  pomohlo aj hudobné naštudovanie Ľubomíra Dolného a živý orchester na javisku.

Zmeny priestoru okrem scénografie Petra Janků uľahčovalo čítacie zariadenie. Scéna bola jednoduchá, variabilná, umožňovala rýchle a plynulé prechody z exteriérov ulíc do interiérov lokálov, kabaretov a hotelových izieb či nemocnice. Janků na tieto prechody využil točňu, umiestnenú v strede javiska, a vysúvacie variabilné minipódium. Raz slúžili ako koncertné pódium, inokedy na nich bola posteľ, šatňa, nemocničná izba... Vľavo bolo miesto pre klavír a akordeonistu, vpravo miesto pre barové stoly a stoličky pre hostí, ktoré mizli z javiska v závislosti od toku deja. Proscénium bolo prázdne a umožňovalo tak vyznieť sólovému speváckemu umeniu herečiek. V zadnej časti javiska umiestnil orchester, veľmi častým prvkom na zmenu priestoru bolo jednoduché zatiahnutie a zdvihnutie opony či závesu. Vzdušnou a priestrannou scénou zároveň vytvoril priestor na vystúpenia kabaretných tanečníc. Pridržiaval sa dobových reálií a všetko, ešte aj mikrofóny, budili zdanie retro štýlu z prvej polovice minulého storočia.

Kostýmy Simony Vachálkovej taktiež vychádzali z dobových reálií a zo známych informácií o imidži Edith Piaf a Marlene Dietrich. Postava Edith bola väčšinu času oblečená v jej typických jednoducho strihaných, hladkých čiernych šatách alebo v čiernom kabáte či negližé. Postava Marlene Dietrich bola oblečená do elegantných trblietavých rób (striebornej a čiernej farby) s veľkou kožušinou okolo ramien, nohavicového čierneho kostýmu a nechýbala typická biela parochňa s jemnými vlnami pozdĺž tváre. Muži boli odetí do elegantných tmavých oblekov s kravatami. Kabaretné tanečnice mali oblečené trblietavé kostýmy, viac odhaľujúce než zakrývajúce, na hlavách veľké, perami zdobené čelenky a nechýbala ani povestná spica na cigarety. V trblietavom ošatení svetlých tónov sme mohli vidieť aj postavu kabaretného konferenciéra v podaní Roberta Haláka.

Kristína Turjanová v úlohe Edith Piaf podala snáď svoj doterajší životný muzikálový výkon. Vynikajúco hlasovo disponovaná činoherná herečka zvládala oboje – dramatické momenty i spevácke výstupy. Turjanová skvelo intonuje a jej hlasový rozsah i prejav je obdivuhodný. Jemne zastretý, otvorený hlas bolo zážitkom počúvať. Trochu rezerv – čo sa týka spevu – by sme mohli nájsť v dynamike. O to viac vystupovalo do popredia činoherné herectvo. Snaha o živelnosť a temperamentnosť postavy sa nestretla so stopercentnou presvedčivosťou. Svetáckosť a krehkosť zároveň ostala v rovine pokusu o načrtnutie vulgárnej roviny citlivej, ale neistej ženy. Zrejme na to treba viac životnej skúsenosti, aby práve vonkajšie obranné mechanizmy postavy nevyznievali v hereckom stvárnení trochu infantilne a afektovane. Silnejšia bola v rovine tragickej, kde sa prejavovala ako zrelá ženy (spievanie piesní Mon Dieu, Tadam, Ráčte sem, pane počas vojnového bombardovania alebo dych vyrážajúca scéna nemého výkriku pri správe o smrti Milovaného Marcela). Turjanová mala však už fyzické predpoklady na postavu Piaf. Drobná, cupotajúca, s veľkými otvorenými gestami, ktoré dokonale napodobnila podľa živého vzoru.

Karin Olasová ako Marlene nemala veľa príležitostí na vytvorenie dramatického charakteru, ale napriek tomu sa jej podarilo vdýchnuť postave vnútorný život. Zdanlivo chladná dáma s odpozorovanými gestami a rečovým prejavom skutočnej Dietrich si v jej predvedení nenechala ujsť tých pár replík, ktoré však boli pre inscenáciu zásadné. Nechala ich význam vyznieť naplno a s presným pointovaním zmyslu, napriek vonkajšiemu až strojovému prejavu. Solídny spev môže pokojne konkurovať výkonu Turjanovej, aj vďaka vhodnej typologickej voľbe herečky a speváčky (piesne Lili Marlene, La Foule, Najlenivejšie dievča v meste).

Andrea Kiráľová ako prostitútka Momone sa síce snažila o bezprostredný, trochu vulgárny, trochu lascívny prejav, doplnený dramatickým odlúčením od Piaf, ale ani postoje, ani reč a intonácia nepresvedčili o tom, že na takýto typ postavy už herecky dozrela. Momone v jej podaní vyznela umelo, dokonca až herecky nezručne.

Mužských postáv bolo na javisku dosť, mali však len krátke záblesky svojich výstupov. Dušan Kaprálik ako  Louis Leplé stavil na vonkajšie znaky postavy, ako sú šarm a okázalosť, s trochou šibalského špekulovania. Postava síce malá, ale vďaka nemu živá. To isté možno povedať o Jánovi Galovičovi ako predstaviteľovi Raymonda Assa. Galovič má zmysel pre dramatickosť, veľmi presne a plynule zvláda prechody k tragickejším polohám jeho postavy, resp. ku komentovaniu tragických udalostí. Darí sa mu vytvárať smutnú, mrazivú až clivú atmosféru najmä na konci. Přemysl Boublík ako Maecel Cerdan nemusel mať postavu mužného boxera na to, aby dokázal stvárniť dramatickú postavu ako zamilovaného chlapa, ktorý sa pred Piaf zmení na obyčajného muža. Postave vdýchol jemnosť a akúsi súčasnosť, najmä vďaka civilnému herectvu a úprimnej intonácii, ktorá bola prispôsobená textovým významom. Boublík vynikajúco cíti dramatickú situáciu a hereckú partnerku, ktorej charakter postavy dotvára.

Pavol Plevčík v postave kaderníka Théa Lamboukasa ponúkol komickú figúrku nešťastného milujúceho muža, ktorý síce proti svojej vôli, ale s láskou musí nacvičovať spevácke vystúpenie. Aj vďaka tomu, že svoj spevácky výkon dokázal prispôsobiť neohrabanému výkonu samouka (bez akéhokoľvek afektu) sa podarilo príbeh odľahčiť štipkou situačného humoru.

Silný tragický príbeh drobnej ženy, ktorá milovala život a žila ho naplno, i keď často ľahkovážne, má stále svoje čaro. Šansóny Edith Piaf sú, zdá sa, nesmrteľné. Posolstvo ukryté v neutíchajúcej bojovnosti a precítenom speve francúzskeho vrabčiaka v podobe inscenácie, ktorá je rovnako silným diváckym zážitkom, ako emotívny bol život Piaf, sa na javisku Novej scény zrejme stretne s obrovským diváckym úspechom.

Publikované online: 15.1.2010

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).