Džungľa v nás alebo všetci sme z jednej krvi

Vytlačiť

Preklad: Mikuláš Fehér
Scénografia, kostýmy: Jozef Ciller
Choreografia: Juraj Letenay
Hudba: Dano Fischer
Výtvarná spolupráca a grafika: Daniela Kytková
Pomocná réžia a pedagogická spolupráca: Katka Baranová, Kamil Kollárik
Technická spolupráca: Eduard Mikuš
Svetelný design: Peter Stránsky
Úprava a réžia: Peter Kuba

Mauglí dieťa: Danko Rovňák
Mauglí tínedžer: Rišo Labuda/Chris Pauliny
Mauglí muž: Peter Kiss/David Kakaš
Vĺčatá a opice: Larka Baranová, Sarka Baranová, Žofka Rovňáková, Terezka Smolcová, Markus Filipko, Miška Rovňáková, Johanka Hičárová, Nici Cileková, Samuel Kennedy
Tiger Šer Chán: Tomáš Pokorný
Šakal Tabáki: Peter Tilajčík
Vlk Akela: Kamil Kollárik
Vlčica Rákšasi: Lucia Arendášová
Medveď Balú: Mišo Rovňák/Maroš Balážik
Čierny leopard Baghíra: Alexander Maďar
Skalný had Kaá: Šimon Ferstl
Okuliarnik Kurum Radža: Vilo Szabo
Opice: Peter Fico, Lucia Čurillová
Obyvatelia džungle: všetci 

Premiéra 20. 5. 2016, Divadlo LUDUS, kreatívne centrum mladých. (Inscenácia vznikla v spolupráci a s podporou SZUŠ Palackého a OZ „Škola hrou“.)

 

Kto by nepoznal Knihu džunglí! Je to jedna z kníh, ktoré obleteli celý svet. Rudyard Kipling ju napísal (pôvodne dva samostatné diely, ktoré obsahujú niekoľko poviedok) ešte v predminulom storočí, no príbeh o chlapcovi Mauglím je stále živý. Láka svojím námetom, prostredím i posolstvom. Niet divu, že táto kniha sa dočkala nespočetných divadelných či filmových verzií. Deti dneška môžu Mauglího vidieť v najnovšom filmovom spracovaní či v kreslenom seriáli.

Divadlo Ludus sa tiež nechalo inšpirovať a po niekoľkých desaťročiach sa opäť vracia k príbehu o dieťati, ktoré vychovala džungľa. Peter Kuba po prvýkrát inscenoval dramatizáciu Džungľa Dagmar Martincovej a Václava Martinca v roku 1989. Inscenácia vtedy dala priestor hercom všetkých vekových kategórií – od detí až po dospelých v strednom veku. Bola založená na pohybe, na princípoch detskej hry na zvieratá, na akrobacii a zvukoch, ktoré si herci vytvárali sami. V roku 2016 sa Peter Kuba k tomuto textu a princípu inscenovania vracia. Kolektívnu hru viacerých vekových kategórií tentoraz obohacuje o výraznejšie výtvarné prvky, symboly a hudobný sprievod. Inscenácia vytvára veľmi emotívny celok, ktorý atakuje všetky divácke zmysly.

Aj tentoraz inscenátori siahli po dramatizácii, ktorá je vydareným skĺbením príbehov z prvej a z druhej Knihy džunglí. Dramatizátori Dagmar Martincová a Václav Martinec si vybrali iba kľúčové poviedky, cez ktoré sprostredkúvajú príbeh o tom, ako sa v džungli zrodil strach a ako v nej chlapec Mauglí vyrástol a dospel. Celý dej je postavený na ústrednom konflikte obyvateľov džungle s tigrom Šer Chánom, ktorý poruší zákony a loví pre radosť, nie pre potravu. V úvode tiger loví chlapca, ktorého sa ujme svorka vlkov. Tá ho vychová, naučí ho rozumieť džungli a všetkým zvieratám. Mauglí sa učí to, čo vĺčatá. A počas celého dospievania ho tiger stále provokuje, až dôjde k vzájomnému stretu, pri ktorom sa už mladý muž tigrovi pomstí. Po tom, čo tigra zabije, Mauglí odchádza z džungle medzi ľudí, už nie je súčasťou zvieracej spoločnosti, lebo už pocítil plameň ľudskej sily a prekonal svoj strach. 

Džungľa nie je len názov inscenácie. Džungľa je všetko. Celý príbeh začína reprodukovaným rozprávaním o tom, ako vznikla. Praslon hovorí legendu o džungli, ktorú stvoril. Celé javisko sa pomaly prelína zo svetla do tmy. Svetlo v hľadisku, ktoré je stále zapnuté, pomaly slabne, ako sa začínajú všetci herci na javisku aktivizovať. Už tento moment napovedá, že inscenácia chce diváka veľmi nástojčivo vtiahnuť do rodiacej sa atmosféry. Tvorcovia chcú poukázať na to, že zákony príbehu sú stále prítomné, len sme podľa nich zabudli žiť. Ústredným motívom, ktorý sa tiahne príbehom, je fakt, že všetci sme z jednej krvi. Praslon stvoril nielen džungľu, ale aj zvieratá a človeka. Preto sa navzájom majú ctiť a pomáhať si. Všetci sú si rovní. Všetci sme si bratmi. No tiger zabije pre radosť z pachu krvi, a vtedy sa v džungli zrodí strach. Zvieratá sa začnú báť. Idyla rovnosti sa rozpadá a každý druh nasleduje svoj rod. A každý druh sa niekoho začne báť, napríklad opice hada. Dalo by sa povedať, že tento úvod je „predpríbeh“, poskladaný z krátkych obrazov. Obrazy sú oddeľované svetlom a hudbou. Úvod je svojím spôsobom rýchly, no zároveň má cyklický charakter, ktorý môže vzbudiť dojem pomalého rozbehu. Hlas rozprávača – praslona zastaví pomaly sa stretávajúcich hercov na javisku. Ich stret a vzájomné dotýkanie iniciuje ich budúcu rolu. Keď praslon hovorí o zvieratách, ktoré stvoril, dané postavy predstúpia pred diváka, a následne sa začnú otáčať v kruhu. Všetci sa rozkrútia ako na kolotoči. Rozbiehajú sa, zrýchľujú, a tým rozohrávajú celkovú hru na hru. Zrazu sú pred očami divákov vlky, opice, hady, medveď, panter, tiger a človek. Všetci v jednom kolotoči, všetci na jednom spoločnom mieste. Všetci sa točia okolo bieleho papiera, ktorý je ústredným bodom a visí uprostred javiska. Tento papier symbolizuje viacero vecí, no v prvom rade je to korisť. Zrod džungle je umocnený aj farebným tlmeným svetlom a dunivou hudbou.

Scénografia Jozefa Cillera je jednoduchá, ale zato veľmi účelná a plne využívaná. Už na prvý pohľad evokuje džungľu. Pomáha tomu aj hra svetiel. Javisko je rozdelené na pomyselné štyri časti. Pravé a ľavé krídlo je miestom pre oddych alebo prezliekanie. Vľavo, z pohľadu diváka, odchádzajú postavy, ktoré v danom obraze nevystupujú, ale hrajú na niektorý z hudobných nástrojov. Inscenátori si vybrali nástroje, ktorých ovládanie nie je náročné. Dano Fischer pre tieto nástroje zložil hudbu príjemnú na počúvanie, cez ktorú ale ponúka istý druh uvoľnenia. Zároveň hudba pozdvihuje a dokresľuje atmosféru celej inscenácie. Ústredným nástrojom, ktorý znázorňuje aj postavu slona a oddeľujú sa ním obrazy, je drevený dychový nástroj didgeridoo (niečo ako naša fujara, len austrálskeho pôvodu). Vlčica Rákšasi (Lucia Arendášová) ním vytvára dunivé, tiahle zvuky. Ďalšími nástrojmi z prírodných materiálov sú bubny, dažďová palica a bongo.

Vpravo, z pohľadu diváka, sa väčšinou dejú kostýmové premeny. Keďže viacerí účinkujúci hrajú niekoľko postáv, musia sa častejšie prezliekať. Týka sa to hlavne mladších účinkujúcich, ktorí stvárňujú postavy opíc, vĺčat či koristi. Prezliekanie a úprava zovňajšku pomocou drobností (napríklad opice majú na hlavách šiltovky a legíny s vystrihnutými dierami na zadkoch, kde presvitá červená farba) je rýchla a nerušivá. Pomáha tomu aj priestor, ktorý korešponduje s cieľom hry na hru, v ktorej je všetko demaskované a priznané.

Stred javiska je rozdelený na dve časti. Centrálna časť je pokrytá hnedými žinenkami, ktoré nielen dobre tlmia nárazy z akrobatického zápasenia, ale hodia sa aj k zemitému a prírodnému ladeniu celej inscenácie. V popredí je koryto s vodou, ktorá v sebe skrýva symboliku očisty, života a rastu. V druhej polovici javiska visí po celej šírke sieť a lanový rebrík. Sieť s rebríkom je akousi štvrtou časťou, miestom pre obrazy, ktoré sa odohrávajú na stromoch. Prírodná sieť z pevných lán predstavuje liany, stromy či budovu starého chrámu. Herci po nej lezú, sadajú si do nej a tým delia hraciu plochu aj vertikálne.

Striktné delenie javiska dáva divákovi priestor na to, aby sa sústredil iba na konkrétnu situáciu. Priznanie, že všetko ukazujeme a nič neskrývame, pomáha k rýchlej orientácii publika. Preto sa divák po prvom zadefinovaní priestoru môže sústrediť iba na to hlavné. Akcie skryté v pološere potom nevyrušujú našu pozornosť, pretože je jasné, že nie sú pre daný okamih podstatné.

Do zemitého tónu sú doladené aj kostýmy. Väčšinou sú to šedé, hnedé a biele farebné kombinácie. Kostýmy sú jednoduché. Pozostávajú z bežných tričiek, riflí, nohavíc, ale sú povýšené až na symboly. Sú rôzne dotrhané, čím je znázornený ich zvierací aspekt. Odhalená pokožka zas symbolizuje zraniteľnosť a prirodzenú čistú nahotu. Papier, ktorý visí v strede javiska, sa počas scén delenia koristi ocitá na nahej pokožke aktérov. Je symbolom krvi a rán, ktorý sa nesie ako memento, že každý je niečím či niekým poznačený. Na druhej strane je tento papier občas aj prekážkou, pretože sa lepí a herci sa ho v zápale hry nevedia tak ľahko zbaviť, keď im práve zavadzia v pohybe. Najviac zamotaný do papiera je had Kaa, u ktorého je to aj znázornenie hadej kože.

Celé javisko miestami pripomína ihrisko. Pohyb určuje charakter i typ zvieraťa, živelnosť i emócie. Každý predstaviteľ sa hýbe a používa gestá či zvuky, ktoré pripomínajú zviera, ktorým je. Nejde o presné napodobňovanie, ide skôr o náznaky v postoji či v zvukoch. Akoby inscenátori chceli ukázať, že každý človek má v sebe nejaké zviera. Niečo, čo určuje jeho povahu a správanie. Napríklad tiger používa gesto zaťatých pazúrov, rázny krok a vydáva zvuk – slovo augr. Niektorí aktéri viac, iní menej udržiavajú naučené pohyby a gestá počas celého predstavenia. Občas niektorým hercom akoby odišla energia, pretože sú zaujatí akrobatickými kúskami, pri ktorých sa musia sústrediť na partnera a na to, aby si navzájom neublížili. Často sú to scény, pri ktorých majú zvieratá medzi sebou potýčky. Iným, hlavne tým mladším, bráni kostým, ktorý si stále majú potrebu upravovať, aby držal na mieste. Ale všetkým sa darí stvárňovať svoje zviera presvedčivo, pretože u všetkých je cítiť nadšenie z hry.

Najvýraznejším zvieraťom je šakal Tabáki Petra Tilajčíka. Peter Tilajčík nezabúda na to, ako buduje pohyb či tón hlasu a sprievodné zvuky. Hneď ako sa zjaví na scéne, alebo sa ešte len blíži, už je v zhrbenej, podriadenej polohe, ktorou naznačuje svoju predajnosť a prefíkanosť. Jeho šakal je našepkávač a prisluhovač silnejšieho tigra. Všade chce byť a všetko chce vedieť, aby mohol donášať, z čoho mu kvapne nejaká tá potrava.

Zaujímavé sú aj alternácie, hlavne v postave medveďa Balúa. Obaja predstavitelia, Mišo Rovňák aj Maroš Balážik, zobrazujú medveďa veľmi podobným spôsobom, no zároveň je z ich hrania cítiť iný prístup a pochopenie tejto postavy. Na postave sa podpisuje aj fyzický rozdiel oboch aktérov. Mišo Rovňák je roztržitý, kvílivý. Viac gestikuluje a svoje slovo arula vyslovuje viac plačlivo. Divák má z neho dojem, že je to trochu popletený maco. Maroš Balážik je naopak rozvážnejší, skôr nemotorný a miestami sošný. Akoby chcel viac vyjadriť medvediu neobratnosť.  

Neobyčajne poňatá je postava Mauglího, ktorého predstavujú traja herci. Keď spočítame aj alternácie, hrajú ho spolu až piati aktéri. Najskôr je tu mláďa, malý chlapec Danko Rovňák, ktorý vo vlčej svorke naozaj pôsobí strateno. Potom prichádza tínedžer v podaní Riša Labudu alebo Chrisa Paulinyho – rebelujúci a ukričaný. A nakoniec sa objavuje Mauglí muž, ktorého stvárňuje Peter Kiss alebo Dávid Kakaš. Je rozumný, vyspelý, no túži po pomste. Mauglíovia majú na sebe len modré rifle, akýsi symbol civilizácie. Ich výmeny, a teda postupné chlapcovo dospievanie, sa dejú nenápadne, rovno pred očami diváka. Biely papier sa spustí doprostred javiska, mladší v ňom mizne a starší sa objavuje, keď sa papier pomaly dvíha. Nie je to mágia, ale pôsobí to čarovne.   

Divadlu Ludus sa podarilo pripraviť príjemnú rodinnú inscenáciu, ktorá vizuálne zaujme, a ako prídavok sprostredkúva aj posolstvo. Režisér Peter Kuba docielil, že Džungľa je jednou z tých inscenácií, ktoré si divák rád pozrie viackrát, lebo zakaždým objaví niečo, čo si predtým nevšimol. Môže sa uvoľniť a ponoriť sa do známeho príbehu. Obrazy striedajúce sa v chronologickom slede, rytmická hudba, chytľavé texty piesní a zaujímavé herecké stvárnenie vťahujú diváka do džungle nenápadne, no s o to väčšou emočnou silou. Až je na konci predstavenia divákovi ľúto, že sa Mauglí vracia k svojim.  

Táto inscenácia bola uvedená aj vďaka LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 25.4.2017

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová (1987) absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore Teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.