Dve batoláriá podľa Jelínka

Jiří Jelínek – Monika Jelínková: Hop
Réžia: Jiří Jelínek, Monika Jelínková
Dramaturgia: Petra Zichová
Dramaturgická spolupráca: Petra Babulicová
Scénografia: Bára Čechová
Hudba: Zdeněk Král
Účinkujú:
Henrieta Kolláriková, Oľga Schrameková, Ivan Gontko/Roman Valkovič
Premiéra: 18. novembra 2016, Študovňa, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Jiří Jelínek – Monika Jelínková: Najmenší cirkus
Réžia: Jiří Jelínek, Monika Jelínková
Dramaturgia a preklad: Gejza Dezorz
Scénografia: Bára Čechová
Projekcie: Matěj Pospíšil
Hudba: Zdeněk Král
Účinkujú:
Rudo Kratochvíl, Danica Hudáková, Adam Jančina, Rúth Dolanová
Premiéra: 26. októbra 2018, Štúdio Tatra, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.
Prvé predstavenie určené tejto vekovej kategórii sa uskutočnilo v roku 1987 v bolonskom divadle La Baracca – Testoni Ragazzi. Malo názov Voda a vytvorili ho Roberto a Valeria Frabetti. Trvalo 15 – 20 minút, bolo vizuálne pútavé a charakterizovalo ho minimum slov a pokojná atmosféra. Príbeh bol o kvapke, ktorá utiekla z vodovodného kohútika, aby spoznala svet. Hneď v tom istom roku začalo divadlo spolupracovať s materskými školami, vytvorili projekt Divadlo a materská škola. V roku 2005 La Baracca vytvorilo program Small size. Organizujú festivaly, kurzy, tematické workshopy a podporujú vznik inscenácií pre najmenších. Najvýznamnejším projektom sa stal festival Visions of culture, vision of theatre – Festival of culture and theatre for early childhood. V 1987 vznikla tiež inscenácia pre najmenších Pokojný vták, ktoré vytvorila Joëlle Rouland vo Francúzsku. Neskôr začali vznikať inscenácie pre batoľatá po celom svete. Medzi najznámejšie divadlá, ktoré sa zaujímajú o tento divadelný žáner, patria: Helios Theater (Nemecko), Théâtre de la Guimbarde (Belgicko), Toihaus Theater (Rakúsko), Polka Theatre (Anglicko), Starcatchers (Škótsko), Teatr Atofri (Poľsko), Windmill Theatre (Austrália), Ion Creangă (Rumunsko), Lutkovno Gledališče Ljubljana (Slovinsko), Kolibri Bábszínház (Maďarsko), DA.TE Danza (Španielsko), Naivní divadlo Liberec a Divadlo Minor (Česká republika). Na Slovensku sa tomuto žánru programovo venuje Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici, ktoré do roku 2018 vytvorilo 5 batolárií (Batolárium, Akvabatolárium, Farbatolárium, Čiarkolárium, Hmatuláci). V Starom divadle Karola Spišáka v Nitre vznikli 2 batoláriá (Hop, Najmenší cirkus). Ani nezávislé skupiny neobchádzajú divadlo pre najmenších – v repertoári ho majú divadlá Mao (Baran baran buc), Fí (Dúha), Féder Teáter (Lili).
Venovať sa budeme práve tým nitrianskym batoláriám. Obe robili manželia Jelínkovci, rovnaká scénografka Bára Čechová, rovnaký hudobník Zdeněk Král, no výsledok je diametrálne odlišný. Kým jedno absolútne sedí na úvodnú charakteristiku a plne rešpektuje špecifiká divadla pre najmenších, to druhé je absolútny omyl.
Batolárium Hop (premiéra bola v sezóne 2016/2017) priviedlo deti na dedinu, na dvor, kde zajačik objavuje veci a zvieratá okolo seba. Stalo sa pre mnohých rodičov s deťmi prvým vstupom do divadla. Do divadla profesionálneho (prvé kontakty s dramatickým umením nachádzajú rodičia aj v materských školách a nákupných centrách). Stalo sa tak nie v sále divadla, ale v krásnej Študovni v Starom divadle Karola Spišáka. Už samotný priestor, zdobený kresbou od zosnulého výtvarníka Ivana Hudáka, je estetickým zážitkom. Zároveň dieťa nevstupuje do veľkej tmavej miestnosti, ale akoby útulnej herne. V prednej časti miestnosti je postavený domček s mnohými okienkami, otvormi. Vo zvyšnej časti sú rozložené vankúšiky, podušky a drevené debničky. Každé dieťa má svoju. Keď pustí mamka zajacová zajačika Hopa (obe postavy sú bábkové) spoznávať okolie domčeka, začína sa dobrodružstvo nie len pre ušatého hrdinu, ale aj pre každé dieťa. V debničke má drevené dosky a na každej nejakú úlohu, ktorú musí splniť. Nájsť správny tvar, ktorý sa hodí do otvoru, nalepiť plstených koníkov, zapnúť svetlo, navliecť koráliky a i. Popritom im herci spievajú pesničky o zvieratách. Každé dieťa má svoje tempo, rytmus určovaný svojím vekom. Nik ho ale nesúri, môže si danú úlohu užiť podľa seba. Rodičia vďačne svojmu potomkovi pomáhajú. Asistujú im ešte bábkoherci, ktorí nanovo vysvetlia zadanie. Všetky aktivity v debničke úžasne rozvíjajú fantáziu, spoznávanie tvarov, farieb a jemnú motoriku. Zároveň sa okrem týchto zručností rozvíja aj sebaprezentácia a socializácia. No stále je táto hra sprevádzaná príbehom zajka Hopa, ktorý sa po svojej ceste spoznávania vracia do objatia mamičky. Deti sa potom môžu pozrieť k nim domov.
Bára Čechová vytvorila nádhernú scénu, bábky a debničky pre deti. Všetko dýchalo materinskou láskou a jemnosťou. Túto atmosféru dotvára hudba Zdenka Krála. Melódie a texty, ktoré si deti môžu spievať ešte po návrate domov.
Herectvo je v batoláriách nenaučiteľné, na diváka tohto veku sa nedá pripraviť. Neexistuje na to návod. Jedno batoľa príde vyspaté, druhé sa len pred chvíľou zobudilo nevrlé, ďalšie je hladné či ho bolí bruško. Herci majú pred sebou 15 rozdielnych nálad a každému chcú ulahodiť, naviesť ho na hru. Jediné, čo herec musí mať, je cit. Veľmi nežne pristupovať k maličkému divákovi, nechať ho prejaviť sa a pomaličky mu ukazovať nové a nové impulzy. Trojici Henrieta Kolláriková (Hop), Oľga Schrameková (mama), Ivan Gontko/Roman Valkovič (hudobník) to išlo krásne.
Batolárium Hop sa manželom Jelínkovcom veľmi podarilo. Stalo sa prvým divadelným zážitkom nitrianskych rodín s malými deťmi. Na Slovensko Hop priniesol iný typ batolária. Kým bystrické pracujú s asociáciou, metaforou, prácou s materiálom, toto nitrianske predstavovalo deťom zvieratá a dávalo im úlohy, ktorých vyriešením sa mohol dej posunúť ďalej. Deti sa tak stávali spolutvorcami príbehu. Boli sme zvyknutí z Banskej Bystrice, že po hre hercov nasledujú herne pre deti, v Nitre bola herňa súčasťou predstavenia. (Sklamaním bolo pre mňa zistenie, že v roku 2014 tvorili Jelínkovci v Prahe v Divadle Minor batolárium Brum (pro nejmenší medvědy), kde deti tiež plnia úlohy, ktoré majú na doštičkách ukrytých v kufríkoch. Takže k nám doniesli miesto medveďa zajaca, ale princíp tvorby, ktorý ma tak zaujal a fascinoval, je ten istý, už raz, v Prahe, overený.)
Sezónu 2016/2017 otvoril Jiří Jelínek inscenáciou Malý princ (premiéra: 11. 11. 2016), ktorá u divákov vyvolala skôr zmätok a pobúrenie, než nadšenie, no batolárium Hop, ktoré režíroval súbežne, napravilo režisérovi renomé. Bolo by skvelé, keby to takto ostalo, ale v sezóne 2018/2019 prišiel Jiří Jelínek do Nitry opäť. A opäť režíroval súbežne dve inscenácie. O prvej Gašpariáda (premiéra: 19. 10. 2018) píše Lenka Dzadíková.[1] Opäť nedopadlo slávne a tak všetci čakali, či bude nasledovať úspešné batolárium Najmenší cirkus. Nestalo sa tak.
Tentokrát sa príbeh odohráva v priestoroch Štúdia Tatra na javisku, kde je postavený biely paraván, klavír a rozložené farebné podsedáky. Divákov víta herec (Rudo Kratochvíl) už vo foyeri divadla. Po usadení detí im predstaví cirkus, ktorý má vo svojich spomienkach z detstva. Postupne sa predvedie slon, krasojazdkyňa, žonglérka, kúzelník. Výtvarne dominuje v inscenácii projekcia na biele plátno paravánu. Vidíme šapito cirkusu, z ktorého vychádzajú umelci. Projekciu dopĺňajú bábkoherci tieňohrou alebo textilnými bábkami (časťami, napríklad na projekcii je slon, ale chobot je textilný atď.). Celá inscenácia sú len výstupy cirkusantov. Do hry je divák zapojený raz. Keď hľadajú herci medveďa, tak im majú pomôcť deti. Rôzne zvieratká nájdu na druhej strane podsedáku. Na konci predstavenia navliekajú loptičky na špagát. Herecké akcie dopĺňa živá hudba, Adam Jančina hrá na klavír.
Na nízkej kvalite celej inscenácie cítiť „odfláknutý“ prístup režiséra. Akoby ju vymyslel za jeden deň a nahodil za víkend. Herci sa snažia zachraňovať, čo sa dá, no slon na projekcii to nezachráni. Možno deti v minulom storočí by sa ešte nadchýnali nad pohybujúcimi sa obrázkami, no súčasné pretechnizované deti, a aj batoľatá, to nezaujalo. Určite nie vo veku do 3 rokov, pre ktorý je Najmenší cirkus určený. Škôlkari by azda ocenili „starými časmi dýchajúcu projekciu“ a bábkarské „fígle“. Jelínkovci nejako zabudli na svojho diváka. Nezabudneme na nich aj my?

---

[1] Pozri: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/je-humor-jiriho-jelinka-neprenosny/