Dva príbehy z morského dna

Vytlačiť

Pozeráme sa na príbeh Ley a dúfame, že v nás ešte zostalo prázdne miesto... Smradľavé počasie / Tučné trasúce sa ruky / Pán doktor, vyfetené ráno / Nasratí piadimužíci, potom malý zázrak / Malý zázrak / Ty, malý zázrak / Malý zázrak / ty (David Bowie)

 

Réžia: Petra Fornayová

Text: Jana Bodnárová

Dramaturgia: Alena Lelková

Scéna a kostýmy: Jerguš Opršal

Video: A. Hanuliak

Účinkujú: P. Fornayová, Ľ. Bukový

Organizuje Tabačka Kulturfabrik, Štúdio 12

 

Hra Jany Bodnárovej neponúka inscenátorom tradičnú výstavbu drámy. Tak ako napríklad v jej krátkej hre Topenie žiab, ktorá vznikla pre projekt Sarkofágy a Bankomaty, aj tu ide o autospoveď jedinej postavy - ženy. Tá v prípade potreby dialógu zastupuje všetky ostatné postavy. Drsný príbeh Ley, dospievajúceho a neskôr dospelého dievčaťa, čítame v jej osobných výpovediach. Svoje pocity odkrýva rozprávaním a simulovanými dialógmi. Tie sa vynárajú z jej spomienok. Detsky vecný komentár témy zneužívania, nešťastnej rodiny, prvej lásky a bláznovstva sa prepletá s obraznosťou tej istej detskej mysle dievčaťa, ktoré sa narodilo z mora.

Petra Fornayová a Alena Lelková prednedávnom spolupracovali aj na inscenácii hry Júl od Ivana Vyrypajeva. Medzi týmito dvoma projektmi sa dá vybadať veľmi silná podobnosť v princípe zdivadelnenia textu. Dej opäť akoby rozprával úplne iný príbeh, než divák počúva z úst hercov. Namiesto toho, aby herci na javisku rozohrávali príbeh Ley, jej minulosti a zničeného života, sledujeme akúsi pohybovú abstrakciu vývoja vzťahu medzi mužom a ženou. Na rozdiel od inscenácie Vyrypajevovho textu, tu autorky do pôvodiny výrazne zasiahli a dekomponovali ju miestami až na jednotlivé vety, ktoré používajú ako zástupné repliky v dialógoch. Napriek rozbitiu textu divák nemá výraznejší problém vnímať oba príbehy – Lein a aj príbeh javiskových postáv.

To, že sa na javisku odohrávajú nezávisle od seba dva príbehy, vytvára priestor na viacvrstvové vnímanie celku, ktorý divák na javisku pozoruje. Príbeh Ley v sebe môže niesť tak On (Ľubo Bukový) ako aj Ona (Petra Fornayová). Každý z nich prináša do vzťahu svoju minulosť, ktorá sa konfrontuje s minulosťou toho druhého. Aj Leine spomienky, akokoľvek kruté, sa pre dej stávajú iba zástupným prvkom akejkoľvek minulosti. Samé osebe majú tiež svoj význam, dokonca práve svojou drsnosťou násobia efekt náročnosti vysporiadania sa s vlastnou osobou.

Obaja herci presne vedia, čo kedy a ako robiť, cítiť. Ľubo Bukový aj Petra Fornayová zvládajú náročnú úlohu nezávislosti textu od konania, rovnako v dlhých monologických častiach, ako aj v dialógoch. Všadeprítomný tanečný princíp odkrýva tak vnútro aktérov, ako aj vzťahy medzi nimi. Presná rytmickosť a načasovanie sa strieda s voľnými pasážami, plnými prirodzeného smiechu a radosti z neviazanosti formou. Vytvára sa tak príjemná temporytmická vlnovka, ktorá nevyčerpáva, ani nekazí dojem z inscenácie.

Dôsledné oddelenie textu od deja oživilo okrem momentov voľnej radosti aj občasné zosúladenie oboch zložiek. Dialóg medzi mužom a ženou (chlapcom a dievčaťom), ktorý nájdeme aj v predlohe Jany Bodnárovej, medzi sebou On a Ona naozaj hrajú. Ponúkajú ho divákovi vo viacerých verziách, nenásilne tak naznačujú opakovateľnosť a variovateľnosť lásky a ľúbostných rozhovorov.

Na javisku okrem hercov a svetla nie je takmer nič. Hlavne hra svetla, cesta svetla a tieňa, už od začiatku naznačuje vzťah medzi postavami. Dlhý tieň medzi Ním a Ňou vytvára dojem osudovosti. Dve postavy sa musia stretnúť. A nielen preto, že sme v divadle. Stačí, aby tam obaja mlčky stáli. Už tým vytvárajú napätie a očakávanie, ako a kedy sa k sebe priblížia. K čomu prirodzene naozaj príde.

Nedá sa povedať, že Lea je jednoduchá inscenácia. Ani za príjemnú ju nemožno kvôli drsnosti textu označiť. No oba výrazy mi napadajú, keď hľadám nejaký zovšeobecňujúci popis. Jednouchá nie je, pretože vyžaduje divákovu pozornosť. Ak totiž privrie oči, zaručene mu unikne minimálne polovica diela. Jednoduchá však zároveň je. Nehrá sa na komplikovanosť formy či obsahu. Práve dôsledným oddelením textu od konania inscenátori takpovediac predlohu zjednodušili a podali obraz niečoho, čo súvisí s druhým pojmom. Áno, to, čo počuť je drsné, nepríjemné, ale voľnosť, ľahkosť radosť a presnosť toho, čo vidíme, je naozaj príjemná. Takisto ako pokojne do zmieru odišla Petra Fornayová v inscenácii tiež drsného Vyrypajevovho textu Júl, aj v tomto diele cítiť pokoj a nádej.

Publikované online: 14.1.2011

Matej Moško

Matej Moško (1988) písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy na SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.