Dúha bez prekvapení?

Vytlačiť

Preklad, verše, texty piesní: Jozef Mokoš

Dramaturgia: Katarína Jánošová, Peter Galdík

Scéna a kostýmy: Naďa Salbotová

Hudba: Matúš Uhliarik

Pohybová spolupráca: Michaela Motlochová

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Videonahrávky: Lukáš Matejka

Videoprojekcia: Naďa Salbotová, Martina Tužinčinová

Dramatizácia a réžia: Jana Mikitková

Účinkujú:

Slnko: Lukáš Tandara

Rajčina, Húsenica, Motýľ: Margaréta Nosáľová

Mesiac, Čerešňa, Snežienka: Júlia Kováčiková a. h.

Kuriatko, Jahoda, Kométa: Adela Mojžišová

Javor: Juraj Bednarič

Záhrada: Nina Tarasovičová a kolektív

Premiéra: 22. septembra 2017, Dom detí (bývalé Radošinské naivné divadlo), budova Istropolisu, Škultétyho 5.


Bratislavské bábkové divadlo začalo 60. výročie svojho založenia s novou umeleckou šéfkou súboru Katarínou Aulitisovou a s premiérou Dúhových rozprávok, určených deťom od 5 rokov. Nerád pripomínam, ale divadlo sa počas terajšej rekonštrukcie na Dunajskej ulici (kde sa už niekoľko rokov nič nerekonštruuje) opäť presťahovalo do priestorov bývalého Radošinského naivného divadla, kde už pôsobilo pri svojej prvej, šestnásťročnej (!) prestavbe v 70. a 80. rokoch.

Dramaturgička divadla Katarína Jánošová mala opäť šťastnú ruku, keď siahla po knihe významnej českej spisovateľky Daniely Fischerovej Dúhové rozprávky. Autorka svoju rozsiahlu literárnu a dramatickú tvorbu pre dospelých venuje od 70. rokov aj písaniu divadelných a rozhlasových hier, filmovým a animovaným scenárom pre deti. Toto všetko, navyše jej záujem o vedecko-populárnu literatúru, je dômyselne a vtipne ukryté v rozprávkovej knihe o svete, ktorý bol kedysi bezfarebne nudný. Slnko sa nemalo s kým hrať, naháňať sa a tešiť sa, preto sa rozhodlo smutnú Záhradu premeniť na pestrofarebnú krajinu. Keď som si čítal Fischerovej českú pôvodinu (kniha nevyšla v slovenčine), kládol som si naliehavú otázku: Ako dokáže ideálny námet na animovaný film zrealizovať súčasnými výrazovými prostriedkami bábkového divadla činoherná režisérka a autorka dramatizácie Jana Mikitková? Jej dramatizácia sa opiera o všetky situácie a postavy pozemské i nebeské vychádzajúce z literárnej predlohy, ale neodpovedá na rozhodujúcu otázku, ako príde k farebným premenám, ako dokáže zmeniť niečo na niečo iné? V texte nie je zaznamenaný predpokladaný proces, ale iba jeho konštatovaný výsledný tvar.

Do tohto procesu sa miesto Jánošovej, oddávajúcej sa materským radostiam, zapojil už nový dramaturg Peter Galdík, ale najmä prekladateľ Jozef Mokoš. Ten využil svoje básnické cítenie ako prostriedok na obohatenie pôvodného textu o ďalšie videnie zázračného stvorenia pozemského i vesmírneho sveta. Pohráva sa so slovami a využíva každú príležitosť na invenčné odkazy a spojenia s tradíciou slovenských prísloví a pesničiek. Mnohotvárny preklad dostáva tak slovnú farebnosť. A nielen to. Ak Fischerová v knihe oddeľuje jednotlivé premeny iba jednoduchými veršami, Mokoš ich zásadne rozširuje o metaforicky vtipné texty piesní. Akoby s nimi pokračoval vo Feldekovej poetike veršov z básnickej skladby Hra pre tvoje modré oči. Dobre, že sa aspoň v skrátenej forme objavili v programovom bulletine hry. Mokoš predložil nielen režisérke, ale spolutvorcom inscenácie (výtvarníčke a hudobníkovi), ďalšie podnety na myšlienkové obohatenie hry. Ich hravosť dostatočne nepostrehol a nevyužil Matúš Uhliarik. Miesto voľnejšieho rytmu pesničiek, možno aj s ich prerušovaním a akcentom na ich vtipný význam, zvolil tempo, pri ktorom naživo spievajúci herci často nestačili vyslovovať slová, kumulovali ich a uberali im na zrozumiteľnosti. Ak sa k tomu pridala intenzita reprodukovanej hudby (aby sa herci „chytili“), zámer sa nemohol zrealizovať. Na prevládajúci hudobný trend (keď nezáleží, čo spevák interpretuje) sa nedala zlákať Michaela Motlochová. Jej pohybová spolupráca s hercami bola postavená na spomínanej voľnej hravosti a rytmickom zoskupovaní.

Fischerová ukončuje v knihe každú rozprávku ešte záverečnou pointou, akousi myšlienkou navyše, napríklad o potrebe dôvery, súcitu a starostlivosti pre život. Ale pre spomínané vyznenie nestačí vždy vybudovať dostatočne presvedčivý príbeh. Takto slovne konštatujúco pointy prevzala aj Mikitková do dramatizácie hry.

Čo nenapísala režisérka a autorka dramatizácie do textu, to stálo ako naliehavá úloha pred výtvarníčkou inscenácie Naďou Salbotovou. Na scénické riešenie vesmírnej oblohy ponúkla pevnú stenu s okrúhlym otvorom pre vstupy a pohyb (kráčanie) hereckého predstaviteľa Slnka (Lukáš Tandara) po ploche vesmíru a jeho prechody do zemskej Záhrady. Otvor využila na efektné premeny Mesiaca a ďalšie scénické obrazové postupy. Kardinálnou otázkou pre stvárnenie zámeru hry sa stali farebné premeny postáv. S ohľadom na technicko-výtvarné riešenie si Salbotová s Mikitkovou zvolili činoherné, štylizované kostýmy, v ktorých sa herci pohybovali v postavách ovocia, zeleniny, hmyzu, v kuracom vajíčku i v strome javora. Výtvarníčka využila doterajšie postupy z podobných činoherných inscenácií. Nápadito vyriešila postavu Javora bielymi kontúrami kmeňa, odkiaľ vychádzal jeho predstaviteľ (Juraj Bednarič). Jeho korunu tvorilo lístie v podobe dlaní rúk. Vo veľkej, atraktívne riešenej húsenici sa skrývala a vlnovito pohybovala jej predstaviteľka (Margaréta Nosáľová) a z veľkého vajíčka sa postupne vykľulo Kuriatko (Adela Mojžišová). Na Záhrade, s jej najnutnejšími scénickými prvkami, sa pohybovala výtvarne pestrá plejáda postáv.

Ukázalo sa však, že farebne stabilné riešenie kostýmov hercov je najmenej vhodným rozhodnutím pre divadelný zázrak prekvapujúcej premeny farieb postáv pred priamymi zrakmi divákov. Tvorcom prinieslo viacero problémov. Zbytočne si Slnko ťažká, že sa nemá s kým naháňať, keď sa napokon spoza nebeského múra objavia akési neznáme postavy v bielych kostýmoch. Kto sú, pochopíme až neskoršie, keď zistíme, že zastávajú nielen funkciu technickú (prinášanie a odnášanie rôznych scénických prvkov), ale v kostýmoch sa stávajú príslušnými postavami príbehu. Pri farebných zmenách museli však najprv odísť zo scény, tam sa prezliecť do žiadanej avizovanej farby kostýmu a až potom sa vrátiť späť. Dokonca aj húsenica sa musela odplaziť za scénu, aby na javisko mohli pribehnúť herečky s veľkými vejármi v podobe motýlích krídel a doriešiť tak proces zrodu na motýľa. Divadelný zázrak premeny priamo pred zrakmi divákov sa nekonal. Ba v niektorých momentoch sa prípravy na zmeny riešili potemnením javiska a reflektorom zasvieteným do očí divákov! Farebné premeny mohla aspoň čiastočne podporiť videoprojekcia (N. Salbotová, M. Tužinčinová), ktorá technicky vyšla napríklad pri objavení hviezd na oblohe, prípadne pri mrakoch a hmle a pod., zatiaľ čo pri výtvarnej koncepcii inscenácie bol konkrétny dym na javisku cudzím prvkom. Pokiaľ divadlo nedisponuje videoprojekciou na profesionálnej úrovni, tvorcovia bojujú iba o predostretie svojej predstavy divákom. Azda najbližšie k farebnej realizácii premien ponúkalo využitie intenzívneho svetelného dizajnu (Ján Ptačin). Miesto toho sa pestrofarebne bohatá jeseň dokazovala iba jedným skromným, namaľovaným javorovým listom. Svetelne kontrastné farby chýbali v celej inscenácii.

Inscenácia sa vyznačuje zohratým rytmom najmä pri uzatvorených výstupoch (rušili ho iba spomínané prípravy na ďalšie akcie) a herecky vyrovnanými výkonmi bez prehrávania. Každá z herečiek (Margaréta Nosáľová, Adela Mojžišová i hosťujúca Júlia Kováčiková) spoločne s Jurajom Bednaričom si aj pri viacerých postavách nachádzala osobitý prejav. V krátkych výstupoch, s mierne úsmevným nadhľadom, usilujú sa zaznamenať drobné rozdielnosti, hoci aj pri použití paródie na spevácky prejav. Kuriatko, herecky poňaté s bezprostrednou naivitou Adelou Mojžišovou, prináša pri zrode hravý, komický prvok. Všetky spomínané herecké drobnosti, aj s prispením inšpicientky Niny Tarasovičovej, pomáhali dotvárať atmosféru hravosti. Ale nad touto „spoločnosťou“ ovocia, zeleniny, hmyzu a ďalších pozemských i vesmírnych postáv dominuje herecký výkon Lukáša Tandaru v postave Slnka. Svojou nenútenou suverenitou „vládne“ nad celým javiskovým priestorom. S ľahkosťou konštatuje situácie a naznačuje ich riešenia. Dokonca polemicky „prilepené“ myšlienkové pointy niektorých rozprávok zaznievajú v jeho interpretácii s prirodzenou samozrejmosťou. A nielen to, Tandara dokázal udržať kontakt s detským divákom bez toho, aby sa mu podkladal a dával mu možnosť zasahovať do deja a rozbíjať koncepciu a rytmus inscenácie. Príhovor spisovateľky „k maminkám, tatínkům, babičkám, strejdům, tetám a učitelkám“ považujem za pochopiteľný pre jej knihu, ale nie ako videonahrávku do prológu a epilógu inscenácie. Mal sa objaviť v bulletine.

Nuž, takto rozporuplne vyzneli Fischerovej Dúhové rozprávky v interpretácii tvorcov Bratislavského bábkového divadla.


Písané z generálky a z premiéry dňa 22. septembra 2017

 


Publikované online: 16.1.2018

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.