Duchovia padlí na duchu

Vytlačiť

Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Hana Knotková
Kostýmy: Hana Knotková
Hudba: Róbert Mankovecký, Dano Heriban
Réžia: Dodo Gombár

Osoby a obsadenie:Janko Kráľ: Dano Heriban
Elena Maróthy Šoltésová : Zuzana Rohoňová
Karol Kuzmány: Karol Čičmanec
Svetozár Hurban Vajanský: Daniel Žulčák
Hana Meličková: Kamila Antalová
Pes Bača: Dominik Zaprihač
Primátorka: Nadežda Vladařová
Pukanec: Tomáš Tomkuljak
Hudobník, dramaturg: Róbert Mankovecký

Premiéra inscenácie:18. 10. 2013

 

Žáner sitkomu v divadle neprináša martinské divadlo ako prvé na Slovensku. Na televízne seriály a soap opery reagovali v roku 2008 dramaturg Peter Pavlac s režisérom Patrikom Lančaričom jednou epizódou s názvom Fun(e)brak s. r. o. v Mestskom divadle v Bratislave. Podobne aj v divadle GUnaGU Viliama Klimáčka sa inšpirovali touto komediálnou štruktúrou v inscenácii Mafiánske historky, v ktorých sa opakovane objavovali rovnaké typizované komické postavy. Zámer martinských autorov je však ambicióznejší. Dramaturg Róbert Mankovecký a režisér Dodo Gombár avizujú minimálne desať častí divadelného sitcomu www.narodnycintorin.sk.

Sitkom je komediálny žáner, ktorý čo najvýstižnejšie čerpá humor zo správania súčasných ľudí. Gombár s Mankoveckým pri tvorbe každého dielu reagujú na to, čo sa odohráva tu a teraz. Niektoré z aktuálnych okolností, priamo i nepriamo súvisiacich s inscenáciou, pripomína v úvode každého dielu Mankovecký v úlohe akéhosi bizarného zvestovateľa kontextu. V ostatnej časti upozorňuje na úspech prvých dvoch častí. Vyratúva profesionálne divadelné ocenenia, ktoré získala prvá časť inscenácie pri poslednom udeľovaní cien DOSKY 2013. Cenu si odniesli Marek Geišberg, Dano Heriban a Róbert Mankovecký za najlepšiu scénickú hudbu a Dano Heriban zároveň za herecké stvárnenie postavy Janka Kráľa získal Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Ešte väčšmi si v mene tvorivého kolektívu tohto kontroverzného experimentu cení priazeň, ale aj nepriazeň divákov. Práve oni sú chtiac-nechtiac zásadným zdrojom inšpirácie. Cieľom autorov nie je zosmiešnenie dejateľov, lež pohoršenie sa nad všeobecnou ľahostajnosťou a nevedomosťou.

V tretej časti Dodo Gombár a Róbert Mankovecký naďalej pozvoľna rozvíjajú hlavnú dejovú líniu a pridávajú niekoľko formálnych zmien a výmen. Prvou z nich je výraznejšia zmena scénografie Hany Knotkovej. Ústredným motívom scény zostávajú drevené skrine symbolizujúce rakvy či miesto súkromného života odpočívajúcich. V predchádzajúcich častiach práve niekoľko týchto skríň dominovalo scéne na pozadí a v priestore javiska rozmiestnené drevené stoličky predstavovali náhrobné kamene toho ktorého národovca. Dejiskom pre rozohrávanie komických situácií a dialógov v tretej časti sa stáva akýsi záhrobný spoločenský salónik. Scéna nadobúda výtvarne čistejší, no rovnako symbolický význam. Javisko čiastočne uzatvára biely zadný prospekt s dvomi dverami. Z párika holubíc korunujúcich panorámu skríň zostala jedna biela holubica, strážkyňa pokojného spánku spravodlivých, uhniezdená v tienistom zákutí scény. Naľavo tradične zaujíma miesto za pianom hudobník Mankovecký. Priestor okolo piana má tiež funkciu hudobného „stage-u“ hereckej kapely. Bizarnosť záhrobného „interiéru“ dotvára kryštálový luster v strede nad javiskom. Visí presne nad bielym sarkofágom, almarou položenou na chrbte, ktorá predstavuje pomník Svetozára Hurbana Vajanského s frontálnym epitafom: Bez žertvy národ nemôže sa vzchopiť.

Ansámbel zosnulých v tretej časti viacnásobne premieňa konšteláciu osobností. Niektoré zmeny sú dôsledkom predchádzajúcich udalostí – napríklad posmrtného pôrodu Aničky Jurkovičovej. Z trojice nebožtíkov, ktorí sa podujali na výpravu (do pôrodnice?), sa ako jediný vracia pes Bača, oznamujúc dopravnú nehodu Miloslava Schmidta. Nevedno, či sú jeho zranenia nezlučiteľné so životom a či budú príčinou nenávratnej straty tejto postavy dočasne, alebo nadobro. Dúfajme, že pri prognóze desiatich častí sa divácky obľúbené postavy militantne šarmantného hasiča v podaní Mareka Geišberga a okúzľujúco pochabej Aničky Lucie Jaškovej v prvej časti a Henriety Jančišinovej v druhej časti do deja vrátia.

Práve narodený Aničkin syn Svetozár Hurban Vajanský je v tretej časti prvou z nových oživených postáv. Na scénu sa drakulovsky vyplazí zo svojej mohyly. Bezprostredne sa hrou na gitare a spevom pripája k oslavnej iniciácii svojho života s ostatnými duchmi. Novonebožiatko Vajanského stvárňuje najnovší herecký prírastok martinského súboru Daniel Žulčák. Svetozár dospieva a následne na scéne v priebehu niekoľkých minút dospieva. Po prvých chvíľach spočiatku neistého batolenia a ťažkopádnej deklamácie jednej zo svojich básní nadobúda istý krok a dozrieva do mladíckeho veku. Do skupinky národovcov prichádza ako mladá krv a tak trochu pôsobí ako rocková hviezda buditeľského záhrobia. Tento dojem vzbudzuje aj vďaka kostýmu, koženým nohaviciam a bielej košeli s bizarne širokými rukávmi, efektne vejúcimi spod čierneho blejzra. Žulčák predstavuje Vajanského ako asertívneho mladíka, ktorý sa zoznamuje s komplikovanou situáciou aj vlastného budúceho jestvovania na Národnom cintoríne.

Žiaľ, popri ostatných hercoch pôsobil Žulčákov Vajanský monotónne s výnimkou spievaných scén. Tento žáner, hoci divadelne ešte nie veľmi prebádaný, si žiada extravagantnosť a extrémne typy postáv, vymodelované so svojráznym hereckým špásom. Neutrálny Žulčákov výraz najostrejšie vystupuje v kontraste s Heribanovým Jankom Kráľom. Dano Heriban stvárňuje Kráľa permanentne potrundženého a kontroverzne kmitá na hrane expresívnej karikatúry s realitou predstaničných šenkov.

Porovnateľne výstredným typom je duch Eleny Maróthy-Šoltésovej v podaní mladej herečky Zuzany Rohoňovej. Ani v treťom pokračovaní nestráca na svojej apelatívnej razantnosti. Rohoňová herecky vynikajúco pracuje s výrazným až geometrickým gestom a pohybom na javisku. Tento prejav dotvára aj jej uniformný kostým zložený z rozšírených nohavíc a do posledného gombíka pozapínanej bielej košele. Strohý zjav Šoltésovej herečka zjemňuje dikciou a precíznym mäkčením, aké dnes môžeme počuť už len z archívnych záznamov hlásateliek slovenskej televízie z 80-tych rokov. Na škodu je, že tentokrát rozmer Šoltésovej stratil na svojom komicky nástojčivom moralizovaní. Komickosť jej postavy zostala oklieštená na neustále spytovanie sa, čo sa stalo s Miloslavom Schmidtom, keďže v predchádzajúcich dieloch sme si mohli všimnúť zrod ich vzájomnej náklonnosti.

Postava primátorky sa v tretej časti už dostatočne zžila s prostredím a úprimne sa teší novému vypasovanému živôtiku a krinolíne, ktorými nahradila „business casual“ kostýmček. Nadežda Vladařová čím ďalej, tým viac prechádza zo zadubenej úradníčky do polohy nadšenej obdivovateľky celebrít sveta na večnosti. Niekedy jej síce dlhšie trvá zorientovať sa v základných literárnych a dejepisných súvislostiach, ale čo už, veď to je také ľudské (a slovenské).

Do diania sa napokon vracia vonkajší svet mimo záhrobia s postavou mladého ambiciózneho úradníka Pukanca. Ten sa pokúša prevziať právo rozhodovať o búraní Národného cintorína do svojich premotivovaných rúk, zatiaľ čo sa primátorka rekreuje v spoločnosti veľkých duchov intelektu a národnej identity. Otázkou zostáva, či sa na primátorku nalepí niečo z umu jej záhrobných konexií a či v ďalších častiach využije čo-to z ich revolucionárskeho potenciálu a viery.

Pukanec, ktorého hrá Tomáš Tomkuljak, prichádza na Národný cintorín ako výkričník nakrátko zabudnutej hrozby, ktorá visí v ovzduší. Vzápätí po upozornení na túto skutočnosť sa na scéne s patrične teatrálnym nástupom zjavuje prvá dáma slovenského herectva Hana Meličková. V elegantnom kostýme vínovo červenej farby pôsobí medzi čiernobielymi súputníkmi večnosťou nadpozemsky pôvabne. Stvárňuje ju Kamila Antalová a jej výstup možno označiť za vrcholný moment inscenácie, ktorá napriek niekoľkým zvratom dosiaľ pôsobila rozvláčne a nekompaktne. Meličková ako profesionálna herečka sa ako jediná z postáv vďaka rokom praxe dokáže obliecť do kože postavy, teda dokáže sa zjaviť žijúcim. Túto schopnosť využíva a predvádza Pukancovi svoju životnú rolu. Silným monológom apeluje na ľudské svedomie, pranieruje chamtivosť a ľahostajnosť, sype popol nielen na jeho hlavu, ale výčitku adresuje všetkým divákom.

Až v okamihu, keď do deja opäť vstupuje otázka zbúrania národnej pamiatky, otvára sa znova aj pálčivosť tejto témy a napätie vyplývajúce z beznádeje, ktorá ovládne postavy. Doposiaľ odhodlaný Karol Kuzmány, ktorý je v stvárnení Karola Čičmanca najrozvážnejšou a najracionálnejšou postavou, rezignuje na akúkoľvek ďalšiu iniciatívu. Jediné, na čo sa podujme, je oprava diery vo vlastnej truhle. Nech aspoň posledné chvíle na pokojnom odpočinku môže prežiť pohodlne. Apaticky berie Heribanovu Dosku a píli ju na tri kusy. Nuž, svetská sláva – poľná tráva. Kuzmány spokojne berie kus dreva a odchádza za paľby výčitiek mladého Vajanského. Ten ako jediný zostáva zapálený pre vec. Dokonca večný optimizmus Janka Kráľa a jeho vôľa zo situácie vyviaznuť aspoň s vtipom sa premieňa na zúfalosť a bezmocnosť. Potmehúdska grimasa a šibalský lesk „túžaviny“ v jeho očiach sa mení na bolestnú úzkosť a lesk sĺz. S trpkým žiaľom sa lúči a aj Janko Kráľ opúšťa scénu. Nebohým ľuďom, upadajúcim na duchu a strácajúcim nádej, zostáva už len posledná pieseň.

Netradične neveselý záver epizódy sitkomu, ale taká je realita. Pre situačnú komédiu je typické čerpanie námetu zo súčasnej sociálnej, ekonomickej, kultúrnej či politickej dynamiky spoločnosti. Líši sa len formou, akou sa tieto skutočnosti prezentujú, pričom základným princípom je vždy humor. Gombár s Mankoveckým zobudili dejateľov, aby nastavili budík súčasnosti a vyslovujú nie klamstvám, zlodejstvu a ľahostajnosti. Prostredníctvom oživených postáv Gombár narába s informáciami zo súčasného sveta živých. Fascinujúce je, ako za skutočne krátky čas skúšobného procesu dokáže Gombár s tímom tvorcov v zásadných momentoch zaťať do živého. Pomerne krátke obdobie skúšania mohlo byť príčinou nepresvedčivého tempa prvej polovice inscenácie a poľavenia na úrovni humoru. Prvoplánové sa môže zdať skĺznutie postáv k narážkam na kvalitu slovenských televíznych seriálov a podobne. Takže ak sa objavujú v tretej časti jednoduché žarty, môžeme to považovať za relevantný kameň, ktorým hádžu do vkusu slovenského diváka a mediálnych fabrík. V prvej časti nás však tvorcovia presvedčili, že na ľahké fóry nie sú odkázaní. Hádam nás len teraz nechcú presvedčiť o opaku?

Prvá inscenácia priniesla šokujúcu kombináciu témy a javiskovej formy. Jej najväčšou devízou bol element prekvapenia a špecificky komické herectvo. Pokračovania však strácajú na nástojčivosti obsahovej výpovede a uchyľujú sa k spoľahlivým efektom, na vlastný úkor. Prvá časť divadelného sitkomu www.narodnycintorin.sk diváka preniesla do emocionálneho a intelektuálneho podsvetia, kde postavy v neustálom napätí dúfajú v niečo dobré, ba priam zázračné. Dúfajme, že tvorcovia v ďalších častiach znova v duchoch osobností preberú životný elán a divadelnému dielu dodajú tú energiu a vážnosť témy, ktorou zapôsobila prvá časť.

Katarína Kučová

 

 

publikované online 31. 12. 2013

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

Publikované online: 18.10.2013

Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.