Drevený príbeh so srdcom

Vytlačiť

Drevená rozprávka pre najmenších.
Scenár a réžia: Vladimír Kivader
Dramaturgia : Monika Kováčová
Výprava : Martin Dubravay
Hudba : Matej Štesko
Hrajú: Ján Haruštiak / Juraj Smutný
Premiéra : 26. apríla 2009 v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici

Kto by nepoznal Kytice K. J. Erbena či už v čítanej, alebo filmovej podobe, alebo jeho strašidelnú rozprávku Otesánek a známu repliku „Mámo, já mám hlad!“. Erbenov vycibrený štýl písania balád sa odzrkadlil aj v tejto hororovej rozprávke o bezdetných, chudobných rodičoch, ktorí túžia po dieťatku.
Erbenov príbeh sa začína tým, že muž nájde v lese drevený samorast, ktorý pripomína dieťa. Prináša ho manželke, ktorá ho hneď zavinie do perinky a zaspieva mu uspávanku. Drevené dieťatko sa začne hýbať a pýtať si jedlo. A takto sa odštartuje pre novopečených rodičov nie každodenný ale každosekunodvý kolotoč zháňania jedla pre Otesánka. Keď už zje všetko, čo bolo v chalupe zhltne i matku s otcom. Pred domom stretne dievča, ktoré tiež skonzumuje. Potom sedliaka s koňmi, pastiera svíň aj s celým jeho statkom, pastiera oviec s ovečkami i so psom a nakoniec aj starenku, ktorá okopávala kapustu. Tá mu však roztrhne brucho motykou a zachráni všetkých a všetko, čo Otesánek vhodil do svojich nenásytných úst. A jeho rodičia ... „Žili pak spokojeně až do smrti, ale po dítěti už nikdy nezatoužili“.
Erbenova rozprávka poukazuje na silu prianí a ich následky, hovorí o rodičovstve, výchove, ale hlavne o nenásytnosti všetkých druhov. V slovenskom kontexte rozprávok sa s podobnými motívmi stretávame v príbehu Janka Polienka a s rovnakým koncom v Červenej čiapočke.
Táto metafora sa stala inšpiráciou pre filmové spracovanie. V roku 2000 natočil Ján Švankmajer na základe Erbenovej rozprávky surrealistický čiastočne animovaný horor Otesánek. Dej situoval do dnešnej doby. Manželia Horákoví už žijú v paneláku na sídlisku. Keď ich drevený synáčik Otík zje všetky naservírované potraviny, starostliví rodičia mu doprajú aj poštára a susedu. Nakoniec ho zatvoria do pivnice, kde jeho hostinu preruší správkyňa s motykou. Tento groteskný horor prerastá do podobenstva o snahe ľudí vzdorovať prírode. Rozprávkový svet a samotná postava Otesánka dostáva v rukách tohto známeho režiséra a výtvarníka naliehavé posolstvo. Sám J. Švankmajer nazval Otesánka trestom za „zpackanou civilizaci“. Otesánek preňho predstavuje "určitou část, iracionální část našeho života, kterou jsme svými smysly vyvolali v život, ale zároveň organizací našeho života (civilizací) vypudili na okraj společnosti, a kterou se marně snažíme nějak racionálně zpacifikovat. A tak je Otesánek stále s námi a požírá nás".
O dosť optimistickejšie, ako vidieť už z názvu, sa ku klasickej rozprávke postavili banskobystrickí tvorcovia inscenácie Ako sa Otesánček polepšil. Táto inscenácia vznikla ako desiata v rámci cyklu pre deti a dospelých Zahrajte sa s rozprávkami! Po predstavení zväčša nasleduje tvorivá dielňa s využitím drevených materiálov.
Autor scenára Vladimír Kivader využil Erbenove motívy, no bez hororových scén. Veľmi citlivo ich prispôsobil najmenšiemu divákovi (inscenácia je určená pre deti od 4 rokov). Otesánček zje „iba“ mliečko s fľaškou, kašičku s tanierom, koláče, mačku, otecka s mamičkou, odborníka na zdravé stravovanie. Jeho jedenie sa však neskončí smrťou, ale zmenou na normálneho chlapca. Rodičia tak predsa majú dieťatko, a to ešte s dobrým srdcom.
Príbeh rodiny Drevákovcov je rámcovaný rozprávačom, čarodejníkom, ktorý v úvode prichádza medzi deti s príhodou, ktorú síce deťom nemôže povedať, lebo je strašná, ale radšej im ju ukáže, zahrá. Budúcim rodičom pánovi a pani Lipane Drevákovej pomáha, za výraznej asistencie detí, vyčarovať kolísku, pníček a nakoniec aj rozbúchať srdiečko drevenému Otesánčekovi. Stačí, ak si deti predstavia to, čo majú najradšej, povedia to do dlaní a fúknu to Otesánkovi. Rozprávač ukončí rozprávku: „Možno je v každom z vás malý Otesánček a je len na vás, ako sa ten príbeh bude odvíjať.“
Túto inscenáciu môžeme zaradiť svojou skladnosťou a flexibilitou k malým projektom divadla. Základ scény tvorí stôl, na ktorom je pripevnený zadný roztvárateľný horizont, ktorý v úvode predstavuje izbu Drevákovcov, po otočení pohyblivej steny plynulo prechádza do lesa a potom opäť do domu. Jej pretáčanie pripomína otáčanie stránok v knihe. Scénograf Martin Dubravay sa pohral aj s tými najmenšími detailmi (rodinný portrét, výhľad z okna, tapeta atď.), ktoré dotvárajú atmosféru domova. Dosiahol to aj zvolenými prírodnými tónmi (hnedá, žltá, zelená) celej výpravy (herec má na sebe hnedé plátenné nohavice, vestu a pásikavé tričko). Pohyblivými časťami scény sú kolíska, v ktorej je pažravý Otesánček a „vysunuté“ brucho, do ktorého spadne po prehltnutí odborník na jedlo (dieťa z publika). Celá scéna je v úvode prekrytá čarodejným plášťom a po odohratí sa pod neho opäť skrýva.
V inscenácii sú použití groteskní samostojní manekýni, s dlhými rukami, ktoré herec animuje. Bábky sú výtvarne veľmi vtipné. Malý pohyb stačí na to, aby ožili v rukách bábkara. Mačka Mica je tiež z mäkkého materiálu. V hlave má drôt, z ktorého vedie niť na ovládanie chvosta. Otesánček je v úvode pníček s otvárateľnými ústami, postupne ho však herec zväčšuje nafukovaním pomocou nožnej pumpy umiestnenej v zadnej časti scény tak, aby to nevidel divák. Práve z vrchnej časti polienka sa stane veľká tvár Otesánčeka. Po jeho polepšení vyberie herec z kolísky chlapčeka Otesánčeka, samostojnú marionetu s drôtom v hlave s naviazanými rukami. Škoda len, že bábky nie sú z dreva. Rozprávač stále spomína, že v drevenej rozprávke sa môže čarovať len s drevom a pritom drevená je azda len kolíska. Nahrádza to však tvorivá dielňa po predstavení, kde si deti môžu ochytať a ovoňať „reálne“ drevo.
Hudobné predely a zvukové efekty podporujú hercom navodenú atmosféru. Juraj Smutný, ktorý sa alternuje s Jánom Haruštiakom sa chopil postavy rozprávača, čarodejníka s bábkarskou hravosťou. Deti nenásilne zapája do deja. Z divákov sa stávajú jeho pomocníci i potrava pre Otesánčeka. Celý čas J. Smutný drží divákovu pozornosť. S citom animuje bábky i deti. Jeho nadšenie prechádza okamžite nie len na deti, ale i na ich rodičov či starých rodičov. Malí i väčší robia vietor, ozvenu, lano na vytiahnutie odborníka na jedlo z brucha Otesánčeka a každý zašepká do dlaní svoju najkrajšiu predstavu, aby tým oživil polienko.
Je zaujímavé ako môžu z jednej predlohy vzniknúť tak rozdielne výsledky. Banskobystričanom sa podarilo Erbenove posolstvo predostrieť najmenšiemu divákovi a obohatiť ho o happyend.

Publikované online: 26.4.2009

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.