Don Quijote v teniskách...

Vytlačiť

Jakub Nvota a Kamil Žiška (na motívy románu Miguela Cervantesa): Don Quijot

 

Scéna: Tom Ciller

Kostýmy: Lenka Kadlečíková

Hudba a piesne: Kamil Žiška

Produkcia: Jana Suraová

 

Účinkujú: Jakub Nvota a Kamil Žiška

 

Túlavé divadlo v projekte Bratislavské divadelné noci 2019

 

V inscenácii IN VINO... (VŠMU, 1997, obnovená premiéra 2012 pod hlavičkou Túlavého divadla, text vyšiel v roku 2011 v časopise Dotyky) sa kedysi v temnom Španielsku (roku 1600) za záhadných okolností stretnú Don Quijote de la Mancha (Kamil Žiška) a Don Juan de Marco (Jakub Nvota). Po rokoch sa obaja herci a tvorcovia pomyslene do Španielska vrátili. Ale tak, akoby to bolo po prvýkrát. Tentoraz totiž ide o ich osobný a aktuálny pohľad na tému Dona Quijota. Scéna je náhodné zátišie zo starých predmetov rôzneho druhu na akomsi vidieku. Korunuje ju železný plot, voľakedy purpurovo fialový, potom už len doružova poblednutý. Na plote je očividne vložený diel, okno pre kontakt herca s publikom. Pred ním je jednoduchá a pevná tehlovočervená lavička. Naľavo je takisto sfarbená telefónna búdka ako dovezená anglická starožitnosť, ktorá je plná kníh. Novodobý „bibliobox“, teda predmet, ktorý prežíva už svoj druhý život. Celkom vpredu ležia akordeón, kontrabas a iné drobnosti. Scéna je pred začiatkom predstavenia osvietená prednými modrými reflektormi, svetlo cez šteblíky drevenej lavičky prenáša pásy žltej a tmavomodrej farby na neforemnú kôpku handier a harmonikovo poohýbaný plot v pozadí. Celok pôsobí tajomne a trochu hravo, ako osobitá romantická pohľadnica z vidieka. Na začiatku, pred príchodom oboch hercov, sa však už rozsvieti klasický reflektor s teplým žltobielym svetlom a javisko pripomína obyčajný sklad.

Forma predstavenia pripomína pouličné produkcie Túlavého divadla na shakespearovské klasické texty s poetikou jarmočného divadla. Dej inscenácie je vyabstrahovaný zo Cervantesovho románu, aj z jeho mnohých dramatizovaných podôb. Ako nejaká základná kostra príbehu so scénami a myšlienkami, ktoré nesmú chýbať.

Jakub Nvota je na začiatku herecky dominantný. Ako javiskový rozprávač, ktorý by chcel sám odohrať celý príbeh. Keď si Kamil Žiška nasadí na tvár malú tmavú briadku a na bielu košeľu improvizované „brnenie“, dochádza k divákom Túlavého divadla už dobre známej roztržke o titulnú postavu. Jakubovi Nvotovi zostáva tiež temperamentne vďačná pozícia Sancha Panzu. Raz je živelný, inokedy unavene protestujúci či odovzdaný. Žiškov Quijote je oproti nemu skôr sošný a introvertný. Na základe princípu dramatizácie Cervantesovej knihy si obaja rozdelili sakrálne (Žiška) a profánne (Nvota). Ich cesta s Donom Quijotom obsahuje jednoznačné i nejednoznačné manifesty.

Knihy vytiahnuté z biblioboxu majú ilustrovať čítanie rytierskych románov. Jakub Nvota za asistencie Kamila Žišku vyťahuje knihu – Don Quijote – a predstavuje ju ako prameň predvádzaného predstavenia. Divák má v komornom hľadisku možnosť vidieť, že je to v skutočnosti kniha Čo rozprávajú proroci. Pri voľnej poetike jarmočného divadla niekedy nie je dostatočne zrejmé, čo chcú tvorcovia signalizáciou javiskových znakov povedať. Divák si musí domyslieť alebo precítiť ich odkaz. Možno chceli pripomenúť, že klasika môže mať veľa podôb. Že má svojskú patinu, pevnosť a schopnosť nechať sa transformovať na niečo nečakané.

Čo sa verbálnej výbavy inscenácie týka, magnetom na divácky úspech sa stáva rozprávanie typické pre Túlavé divadlo – aktualizácia dobových reálií, ich priblíženie sa k súčasnému mysleniu. „Muž, ktorý bol aj zamestnaný, aj nezamestnaný, pobral sa podivnými cestami za neznámym cieľom, bol to zrejme youtuber.“ Taká je prvá zasvätenejšia charakteristika Dona Quijota. „A keďže bol chudobný šľachtic, mal hypotéku a ručil... cťou. Jedného dňa prišiel exekútor, a bol to Cervantes.“[1] Naozaj, Cervantes, potom, čo sa z neho stal invalid po bitke pri Lepante, pracoval ako kráľovský vyberač daní. Dnes by sme povedali – exekútor. „Súčasnosť“ v hlavách javiskových postáv však zahŕňa životné skúsenosti zo spoločenského kaleidoskopu posledných desaťročí, ako aj materiál z výrokov verejných činiteľov v posledných mesiacoch.

Poetické obrazy sú v texte prítomné ako protihodnota hovorovej reči. No sile asociácií racionálneho pôvodu z intelektuálneho rozhľadu tvorcov sa nevyrovnajú. Skôr budia dojem mimovoľne pridaného a podvedome odniekiaľ prevzatého materiálu. Najzaujímavejší je rozvinutý motív Smrti, ktorá si jedného dňa sadla na lavičku k Donovi Quijotovi.

Dulcineu čiže Aldonzu Lorenzovú na javisku sprítomňuje strapatá čierna metla na drevenej tyči, upevnená o kontrabas. Humanoidnú figurínu dotvára biela zástera. Samozrejme, Sancho Panza ostro kontruje vkusu Dona Quijota. Nebojí sa pomenovať karikatúru obrazu osudovej ženy. A neurobí to ako vidiečan z úsvitu novoveku, ale ako divákov súčasník Jakub Nvota, ktorý azda opisuje portréty žien od Picassa. Imaginácia a diplomacia sa zvláštne prepletú s beztrestnou prirodzenosťou mužského súdu voči indiferentnej žene.

S takouto poetikou korešponduje niekedy i ďalšia práca s rekvizitami. Napríklad, Don Quijote použije namiesto štítu základ televíznej antény. Namiesto rytierskej prilby helmu z pracovného výstroja zvárača od tepelnej pece. Tiež informuje publikum, že musí odomknúť Rosinanta. Toto všetko odobrí okrídleným výrokom z obdobia vedecko-technickej revolúcie.

Slovo kreslí obraz. Inscenácia v podaní týchto dvoch tvorcov a hercov je skôr kabaret, než klasická činohra, akcie sú tu predovšetkým vypovedané, prípadne – paralelne so slovom alebo po jeho vypovedaní – stelesnené s nadhľadom voči postave. Herectvo oboch je civilné. Ak už sa pokúsia o dramatické divadlo ako kontrast k epickému brechtovskému, ich herectvo naschvál kolíše medzi ilustráciou až karikatúrou vypovedaného deja. Toto ukáže slávna scéna. Jakub Nvota rozpráva, ako sa Quijote aj s koňom nechali nabrať lopatkou mlyna a padali na zem. A znovu a znovu... Kamil Žiška zatiaľ telom skúša stelesniť najnemožnejšie pozície úderu a bolesti, kým nespadne na zem a nepokračuje v plastickej gymnastike istený podlahou. Veterný mlyn je ilustračne znázornený telefónnou búdkou. Jakub Nvota na ňu pripevnil červené lietadlové vrtule ako lopatky. Druhé bolestné dobrodružstvo s pastiermi oviec je vypovedané z časového odstupu. Ošetrovanie rán a vynútená pauza v putovaní sa potom symbolicky mení počas dialógov hercov na bližšie nešpecifikované javiskové pranie bielych košieľ.

Poetika predstavenia už očividne smeruje k patetickosti. Posledné dobrodružstvo je celé snové, pretože rytier blúzni v horúčke. Napokon prehliadne a uvedomí si realitu. Keď už Don Quijote leží a umiera, všimne si už každý divák, že po celý čas mali herci na nohách tenisky, pôsobiace na diváka ako odcudzovací efekt. Účinkujúci priamo deklarujú inklináciu k týmto postupom vo vzájomných dialógoch:

„Don Quijote: Naspäť do postáv!

Sancho: Čože?! Do týchto postáv nejdem, sú strašne zbité!

Don Quijote: Hraj to s odstupom, ako Brecht.

Sancho: Ahá! Tu som akože ja a tam je bolesť...!“

Ich dialóg s divákom na tému Don Quijote chce byť všetkým možným: trochu kabaretom, únikom do sveta dramaticky divadelnej imaginácie, zároveň manifestom epického divadla, je prehliadkou kontrastov starožitností i rozhľadenosti súčasníka. Plusom inscenácie je hudobný predel, ktorý vytvára živá hudba. Na akordeón hrá Kamil Žiška a na kontrabas Jakub Nvota.

Výtvarná podoba ich inscenácie IN VINO (1997) vychádzala svojho času z Lopeho komédie plášťa a dýky, viac nepotrebovali. Jej originalitu spôsobila skutočnosť, že sa rozhodli popasovať s nelogickým stretnutím a následným spojenectvom dvoch imaginárnych titanských postáv svetového divadla, ktoré nemali okrem chabej pravdepodobnosti času a miesta nič viac spoločné. Svojho času obaja mladí tvorcovia dokázali dať svojmu pohľadu na ne najmä kopec nadhľadu. Juan bol milovníkom, ktorý kvetnatými rečami zahováral, že si neverí. V priebehu zopár minút vymenil svoju potenciálnu vyvolenú radšej za jej matku, starú matku alebo slúžku. Quijote bol vyhorený teoretik. Navyše opatrný, to on zastavil Juana na úteku, keď ho varoval pred výškou okna. Obaja čakali pomstychtivý dav, ale možno si ho vymysleli. Neuveriteľne vyspelý, hravo invenčný a zároveň rebelantský pohľad na život založený na spontánnom situačnom nápade už nezopakovali. Ich terajší pohľad na Quijota je už celkom v duchu poetiky Túlavého divadla. Priniesli inscenáciu, ktorá sa pridržiava klasickej línie témy Dona Quijota a nerozbíja ju. Chýba osobitný osobný odkaz tvorcov, ktorý by vzišiel z tejto témy. Ale sľubujú: „Zároveň vás čaká kurz sebapoznávania na tému – Odhaľ v sebe romantického hrdinu, ktorý ťa privedie do nešťastia, vychádzajúci zo skutočného života nás samých.“[2] Aj tu cítime pátos. Rozhodne sa ale pokúsime uviesť na tomto mieste recenzie ešte tento nepresný citát z javiska. Jedná sa vlastne o slávny brechtovský krok – vybočenie herca z role a didaktický prehovor k divákovi – Sancho Panza sa „v duchu“ pýta: „Keby Quijote začal len rozprávať a neútočil, nechali by ho tí na druhej strane na pokoji?“ Odpovedá si: „Nenechali. Všetci na ňom vidia, že on je už taká povaha. Plný viery v lepší zajtrajšok, usmievavý, pôsobí od základov konfrontačne v zachmúrenej zemi temna. Provokuje.“ Uprostred jarmočného divadla pôsobí tento hercom prednesený výrok nadčasovo a možno dokonca aktuálne. Divák konfrontuje seba i svoje okolie s postavou Dona Quijota.

 

 

 

 

 


[1] Všetky ďalšie citácie vznikli na základe zápiskov recenzentky v hľadisku, takže sú približné a neodkazujú k žiadnemu priamemu zdroju.

[2] Presný citát z bulletinu k inscenácii Don Quijote. https://www.visitbratislava.com/sk/podujatia/bratislavske-divadelne-noci-2019/

Publikované online: 13.11.2019

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.