Doma u Hitlerovcov po slovensky

Vytlačiť

Preklad: Mária Fekar Jenčíková
Réžia: Hana Mikolášková
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Výprava: Jan Kocman
Choreografie: Peter Vaco

Účinkujú:
Adolf Hitler: Stanislav Pitoňák
Eva Braunová a ďalší: Tatiana Poláková
Pani Goebbelsová a ďalší: Henrieta Kecerová
Goebbels a ďalší: Dušan Kraus a.h., Kevin Ivanko a.h.
Josif Stalin a ďalší: Peter Cibula
Sándor Márai a ďalší: František Balog
Jozef Tiso a ďalší: Peter Čižmár
Vojtech Tuka: Gabriel Grac
Ferdinand Ďurčanský: Peter Borza

 

V repertoári Štátneho divadla v Košiciach sa vo februári 2015 objavil zaujímavý titul. Adaptácia originálnej komédie českého autora a režiséra Arnošta Goldflama, ktorý je slovenskému divákovi viac známy ako herec, láka svojou témou a najmä jej paradoxným, parodickým uchopením (zosmiešnenie nacizmu, Hitlera a jeho intímneho života). V Čechách bola hra uvedená napr. v pražskom Divadle v Dlouhé a v brnianskom HaDivadle. Košická adaptácia bola teda slovenskou premiérou pod názvom Doma u Hitlerovcov: Historky z kuchyne. Kým v českých inscenáciách sa poetika textu spojila s adekvátnym režijným prístupom a vznikli kvalitné i divácky úspešné inscenácie, slovenská verzia sa síce teší diváckej obľube, ale, žiaľ, nemožno ju považovať za „vydarenú“ adaptáciu. Hana Mikolášková má za sebou v Čechách réžiu množstva úspešných inscenácií hlavne v Mestskom divadle v Zlíne, ale košickej réžii Goldflamovho textu niečo chýba. Pri jeho inscenovaní sa stretávame už s problémom uchopenia žánru. Miestami inklinuje ku kabaretu, miestami ku groteske, miestami k melodráme. Uvedomujem si, že pre divadelných tvorcov nie je ľahké realizačne uchopiť Goldflamov text tak, aby neskĺzol k bezbrehej fraške ani melodráme, ale aby si zachoval grotesknosť s tragikomickým akcentom.

Goldflamova špeciálna adaptácia hry pre Štátne divadlo v Košiciach aktualizuje a presúva pôvodne české reálie a historické okolnosti na slovenské pomery (úvodná scéna na stanici v Košiciach, exponovanie postavy J. Tisa a pod.). Kompozične je členená do niekoľkých chronologicky radených scén. Zahŕňajú fiktívne výjavy z Hitlerovho života rozprestreté v rozsiahlom časovom intervale od doby pred začiatkom 2. svetovej vojny až po jej koniec.

Scénografia (Jan Kocman) je jednoduchá, funkčná, pozostáva z jednej mobilnej paravánovej steny s okrúhlym otvorom, ktorý slúži variabilne ako otvor do krytu, okno na dome alebo vlaku a i. V expozícii je pred oponou umiestnená lavička a po stranách zábradlia s muškátmi, čo náznakovo vytvára dramatický priestor na stanici. Nemennou súčasťou scény je klavír umiestnený vľavo na proscéniu. Scénografia je „ladená“ v sivých farbách, miestami ju dopĺňa červená s typickým hákovým krížom. V epilógu sa jediný raz objaví pestrofarebná, výpravná scénografia v štýle brazílskeho karnevalu; je nápaditá a zaradená ako moment prekvapenia s presným výrazovým efektom. Premeny scénografie sa až na vyvrcholenie dejú pred očami divákov, realizované technikmi v kostýmoch nacistov.

Expozíciu tvorí zaujímavá aktualizačná mizanscéna, lokalizovaná na železničnú stanicu v Košiciach. Na tomto mieste sa mladý Adolf Hitler (s charakterizačnou rekvizitou z čias, keď bol Hitler ešte pacifistom – maliarskymi doskami, herecky stvárnený S. Pitoňákom), cestujúci z plenéru v Tatrách na prijímacie pohovory na Akadémiu výtvarných umení do Viedne, stretáva s Josifom Stalinom (s rekvizitou fľaštičky alkoholu a puzdrom na gitaru, herecky stvárnený P. Cibulom). Pred divákmi sa odohráva situácia, v ktorej si budúci diktátori až nápadne rozumejú, hoci každý z nich má spočiatku iné ambície a vízie – Stalin politické („samospasiteľská“ idea komunizmu), Hitler umelecké, ale aj nacionálne. A. Goldflam v sebe nezaprie autora, ktorý ovláda umenie slova, a preto je celá hra aj úvodná scéna postavená na konverzácii a prevažne verbálnej komike. Evidentná je snaha tvorcov o realizovanie komických výstupov, o verbálnu komiku, ale mnohé vtipy sú bez očakávaného komického účinku. Napr. v ďalšej situácii z expozície, v scéne s rómskym chlapcom, ktorý stratil otca, zlyháva dialóg hercov aj „prehrávanie“ detskej postavy (herecká komika F. Baloga postavená na premrštenom detskom afekte pôsobí až patologicky insitne). Sľubný nápad fiktívneho stretnutia mladého Adolfa Hitlera a Josifa Stalina kdesi na zastrčenej železničnej stanici na Slovensku bol tak vďaka absencii invenčných režijných nápadov a hereckej interpretácii nedotiahnutý. Komický efekt v expozičnej scéne funguje až so zapojením fyzického konania hercov. Obaja budúci diktátori sa v extáze svojich vízií postavia na lavičku, ale Stalin vďaka fyzicky robustnejšej postave doslova vyčnieva. Nižší Hitler sa snaží „mať navrch“, čo sa v hereckej akcii prejaví tak, že herec na lavičke vyskakuje a vztyčuje ruku – znak budúceho gesta a pozdravu „Heil Hitler“. Obdobný komický efekt spojením verbálneho a fyzického konania fungoval napr. aj v nasledujúcej mizanscéne, v ktorej Eva Braunová vešia bielizeň na šnúru, ktorú držia poslíčkovia SS. V momente, keď pozdravia Hitlera gestom vztýčenia ruky, zodvihnú nevdojak šnúru tak vysoko, že Eva na ňu nedočiahne.

A. Goldflam v hre Doma u Hitlerovcov ukazuje satirickým spôsobom Hitlerove predsudky a zvrátené myslenie. Satira v podaní Štátneho divadla v Košiciach však bola počas predstavenia natoľko tlmená, až sa divák môže pýtať: O čo divadelníkom v tejto inscenácii ide? Prekvapujúce je, že mnohé repliky sú v slovenskej verzii interpretované takým spôsobom, že vyznievajú nedôveryhodne alebo triviálne, ale nie satiricky. Napr. keď postavy mladého Stalina a  Hitlera o sebe hovoria vážne, že sú rojkovia, taktiež vložený bonmot (alúzia na Čechovov text Tri sestry), keď Hitler hovorí s pátosom „Do Moskvy!“, a tým predpovedá vojenské ťaženie Hitlera na Moskvu o niekoľko rokov neskôr.

Herecké stvárnenie protagonistu Stanislavom Pitoňákom je svetlým momentom inscenácie. V hereckom ansámbli svojím výkonom vyčnieval a je na škodu, že nemal k sebe rovnocenného hereckého partnera. Vytvorenie komickej a grotesknej postavy Hitlera podporuje aj kostým, najmä maska – typické fúzy sú pripevnené na hercovu tvár prostredníctvom tenkej gumičky, podobne ako nos klauna. S. Pitoňák dokonale karikuje Hitlera, odpozorované gestá a dikciu pretvára a graduje do grotesknej podoby (napr. výborná gradácia monológu parodujúceho známy Hitlerov prejav a i.). Karikovanie Hitlerových gest a mimiky miestami pripomína komickú figúrku Mr. Beana.

Goldflam exponuje zvrátenosť Hitlerovho myslenia prostredníctvom sexuálnych abnormalít. Ukážkou monštruózneho myslenia Hitlera je jedna z efektných parodických mizanscén, v ktorej vynikol Pitoňákov herecký prejav. Hitler detailne až fanaticky opisuje milenke Eve počatie ich budúceho dieťaťa na spôsob veľkých verejných ceremónií a rituálov, aké usporadúvali nacisti.

Na rozdiel od českej verzie, v slovenskej verzii Goldflamovho textu sa exponuje postava Jozefa Tisa a pribudla scéna návštevy A. Hitlera a J. Goebbelsa na Slovensku. Niektoré aktualizácie však vyšli „naprázdno“, ako napr. situácia s J. Tisom a predajom slovenských Židov „Führerovi“. Grotesknosť ustúpila a uvedená scéna aj napriek vtipnému nápadu odohrať celý predaj ako trampské posedenie kamarátov pri táboráku vyznela rozpačito, bez náznaku irónie a grotesknosti. J. Tiso v hereckom stvárnení Petra Čižmára vyznieva rozpačito a nie groteskne komicky, ako by mal pôsobiť a čo napokon evokuje jeho karikatúrne „kostýmovanie“ a vizuálna štylizácia. Nízka postava Tisa je dosiahnutá jednoduchým „trikom“ a pôsobí vierohodne: herec hrá na kolenách, obutých do topánok a zvyšnú časť nôh mu zakrýva dlhý plášť. Historické fakty sú transformované do groteskného zveličenia, ale pri sledovaní inscenácie sa nemožno vyhnúť dojmu, že občas prečnievajú nad zámernou nadsádzkou. Problematická je scéna, v ktorej Tiso v snahe zapáčiť sa Hitlerovi rozpráva vtipy o Židoch. Jej realizácia sa odkláňa od zámeru zosmiešniť abnormálne názory Tisa a Hitlera a celá pozornosť divákov sa sústredí na triviálne antisemitské vtipy. V inscenácii sa krátko vyskytnú aj ďalšie postavy štátnej moci vojnového Slovenského štátu –  Vojtech Tuka a Ferdinand Ďurčanský (v súpise postáv na webstránke divadla nesprávne uvedený ako František Ďurčanský), ale ich zápolenie o moc a profašistické a antifašistické názory sú zhustené do niekoľkých ironických replík. Pre diváka sú tak tieto postavy nečitateľné a nejasné. Hoci je evidentné, že primárnou motiváciou ich prítomnosti v inscenácii bola vyhladzovacia protižidovská politika, ktorú spolu s Tisom prijali. Z uvedenej mizanscény nie je jasný režijný zámer, herecká interpretácia tiež nenapomáha jasnému dekódovaniu, a tak sa divák môže pýtať: Je to tragikomédia alebo melodráma? Mizanscény tak napokon vinou absencie jednotnej režijnej koncepcie a okrem predstaviteľa hlavnej úlohy slabých hereckých výkonov nevyznievajú komicky. Komika v nich je prvoplánová, bez nápaditosti a napätia. V inscenácii tak vznikajú, žiaľ, prázdne miesta.

Sympatická je snaha divadelných tvorcov zapojiť divákov do diania vytvorením ilúzie prostredia kabaretu (ako žánrovo inscenáciu zaraďuje bulletin), škoda len, že vyznieva izolovane a v konečnom dôsledku len ako spestrenie predstavenia. Prvý rad divákov totiž sedí pri stolíkoch a v medzihre im „čašníci“ v kostýmoch nacistov donesú šampanské, po prestávke mávadlá, ktorými mávajú počas scény vítania Hitlera na Slovensku za spevu piesne „Hej, Slováci“.

Manipulatívnosť Hitlerovho režimu sa v divadelnej realizácii nápadito odzrkadľovala maskovaním vedľajších postáv. Z Hitlerových „posluhovačov“ sa postupne stávali kópie svojho vodcu. Ich predstavitelia mali v druhej časti inscenácie rovnakú masku ako protagonista (čierne, nahladko učesané vlasy a fúzy).

Hudobná zložka v inscenácii je žánrovo rôznorodá. Väčšinou pozostáva zo speváckych výstupov hercov. Počas predstavenia odznejú slovenské dobové piesne „Hej, Slováci...“ a „Rež a rúbaj do krve...“, zaradené adekvátne k dramatickej situácii. Známy šláger F. K. Veselého „Prečo sa máme rozísť“ podporuje čierny humor tragikomickej situácie, v ktorej Hitler tancuje s milenkou posledné tango, pretože jej dal otrávenú lentilku. Medzi jednotlivými scénami sú nepravidelne zaradené sólové spevácke vystúpenia niektorých postáv: Hitler, Braunová, Stalin, Goebbels a i. so zámerom nasmerovať inscenáciu ku kabaretnému žánru. A. Hitler v jednom zo svojich monologických výstupov spieva pieseň na námet východoslovenskej ľudovej piesne („A ja taka dzivočka“). Bez adekvátneho výrazu bolo spevácke číslo Evy Braunovej, ktoré malo pôsobiť tragikomicky. Melodramatický až hysterický spev Hitlerovej milenky, ktorú opitú odnášajú čašníci, však bez dostatočného expresívneho náboja vyznel bezvýznamne. Goebbels zaspieva pieseň v nemčine, Stalin v ruskom jazyku a ich výstupy pôsobia ako kabaretná výplň medzi jednotlivými scénami. Piesne v predstavení Doma u Hitlerovcov sú málo nápadité a žánrovo nesúrodé a je nutné priznať, že činoherným ansámblom interpretované na priemernej úrovni.

Režijne podnetná a interpretačne kvalitná je mizanscéna návštevy Evy Braunovej (T. Poláková) u Magdy Goebbelsovej (H. Kecerová), motivovaná nedostatkom cibule u Hitlerovcov. Trivialita a falošná úprimnosť žien, ktoré sa opíjajú a komentujú problémy svojich mužov, mala komický účinok, aj hlbšiu výpovednú hodnotu.

Celkovo je však inscenácia Doma u Hitlerovcov nevyvážená, niektoré scény sú režijne aj herecky realizované lepšie, iné naopak. V niektorých rezonuje karikatúra Hitlerovho a nacistického sveta, v iných absentuje nápad a preto, žiaľ, ostáva nuda. Je rozdiel smiať sa na Hitlerových triviálnostiach, zobrazených invenčne groteskne, a smiať sa na triviálnych vtipoch a gagoch. Ukážkou môže byť scéna, v ktorej Hitlerovi privádzajú „plemenné“ slovenské dievčatá. Už samotný text je nasýtený absurdnou komikou a satirou Hitlerovej sexuality, skombinovanej s posadnutosťou tzv. „čistou rasou“. Režisérka následne na javisku inscenuje zbytočnú a inscenácii škodiacu triviálnu scénu a prikláňa sa k poklesnutému žánru: prostredníctvom tieňohry herci realizujú rôzne podoby osobného „inseminovania“ dievčat Hitlerom a pod. V druhej polovici predstavenia zasa stretnutie a roztržky Hitlerových dôstojníkov tesne pred koncom vojny pôsobia kŕčovito, ale vôbec nie vtipne. Divák sleduje herca v kŕči, ale nie komickú karikatúru kŕčovitého Goebbelsa. Kým v českej verzii v týchto momentoch groteskný humor fungoval, v slovenskej verzii nie. Réžia tu hercom nepomohla. Obrat k presnejšej, nápaditejšej interpretácii nastáva po scéne, v ktorej Hitler naoko iba trénuje svojich dôstojníkov ako spáchať samovraždu a ktorá sa končí ich skutočnou smrťou, rovnako aj Evy Braunovej, ktorá po zjedení jedu ešte chvíľu tancuje s Hitlerom pateticko-groteskný predsmrtný tanec. Hitler uloží mŕtvu milenku a zatvára kryt bunkru. Záver inscenácie má svoj patričný výraz a efekt. Epilóg má podobu presvedčivého monológu Hitlera po úteku do Južnej Ameriky a jeho bodkou je prekvapivá, pompézna scéna v štýle brazílskeho karnevalu. Vízia Hitlera, ktorý po vojne žije spokojne ďalej ako „Adolfo Esperanza“ a živí sa maľovaním, v podaní S. Pitoňáka dáva presne ten absurdný a parodický výraz, ktorý Goldflamov text potrebuje. Záver inscenácie režisérke i hercom vyšiel. Vtip, irónia a satira, ktorá je latentne prítomná v texte, však z javiska „trčí“ iba občas. A to je na inscenáciu, ktorej poetikou by mal byť absurdný, groteskný humor, málo.

Inscenácia Goldflamovej hry Doma u Hitlerovcov v realizácii režisérky H. Mikoláškovej a hercov Štátneho divadla v Košiciach nie je márnym pokusom a rozhodne nenechá diváka ľahostajným. Je však málo štylizovaná do absurdnej komiky, ktorá v druhom pláne „zamrazí“ tragickým kontextom historických udalostí. Záverečná scéna tanca samby s výpravnou scénografiou a Hitlerom v bláznivom kostýme Mickey Mousa je tou absurdnou grotesknou bodkou, ktorá celé predstavenie umocňuje.

Publikované online: 16.12.2015

Adela Mitrová

Adela Mitrová absolvovala Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove, odbor: slovenský jazyk a literatúra – fonetika a odbor estetika. Vedný odbor: teória a dejiny divadla. Pôsobí v Kabinete výskumu detskej reči a kultúry Pedagogickej fakulty PU v Prešove, kde vedie študentské divadlo P.A.D.A.K.