(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

DOM PLNÝ MÁTOH

Divadlo
InscenáciaPeter Pavlac: PARTYBR/E/AKERS
Premiéra19. mája 2007
Divadelná sezóna

Réžia P. Lančarič, dramaturgia P. Pavlac, scéna A. Szökeová, kostýmy J. Hurtigová, choreografia S. Beláková, hudba D. Lančarič, B. Biznár, S. Michalidesová, P. Preložník,
Hrajú K. Turjanová a. h., P. Krištofek a. h., M. Geišberg, H. Kecerová a. h., G. Dzuriková, D. Jurčová a. h., P. Černová, G. Martinovičová, Z. Nosáľová, S. Hrončoková, L. Tomišová, S. Vlčeková, S. Beláková, J. Špoták, P. Mihálik, I. Martiš, L. Cmorej.
Premiéra: 19. máj 2007, Štúdio Činohry SND Bratislava
Ten text sa volá Partybr/e/akers a napísal ho Peter Pavlac, vôbec už nie nováčik na našich javiskách. Isteže, dnes je v móde používať anglické slová namiesto slovenských, ale v tomto prípade ide o symptomatické označenie, ktoré má zreteľnú súčasnú konotáciu. Takmer sa až ostýcham ho preložiť, pretože ten preklad by bol – no taký obyčajný: Kaziči večierku/ov/. Ani s pomocou hrubého výkladového slovníka som neprišiel na nejaký diabolský idióm, nejakú rafinovanú slovnú hračku ukrývajúcu sa v tomto názve. Ale to je možno iba moja chyba a všetci sa jej nedopúšťajú.
Nepatrí sa v recenznej poznámke prezrádzať príbeh, akokoľvek je skromný. Navyše, ten fabulačný pôdorys odohrávajúci sa v prítomnosti je len konštrukčným prvkom textu. To hlavné, čo chcel autor povedať, sa skrýva v spomienkach, retrospektívach, konfrontáciách minulého s dnešným, v postojoch postáv. Pavlac dal svojmu dielu podtitul „Hra o pamäti“. (Mimochodom, jednu hru o pamäti sme už utrpeli v prípade martinského naštudovania textu J. Štrbáka celkom nedávno.) Nemôžem sa zbaviť dojmu, že je to skôr rámec ako obsah. Skôr priestor pre konštatovanie stresovej situácie postáv, pre prezentáciu zlých spomienok, nočných múr a obsesií, nestrávených zážitkov, neschopnosti zmysluplne navzájom komunikovať a pod. Takpovediac, je to matéria celkom reálna a aktuálna, vyplývajúca z jedinej preferencie – z konzumu. Postava Judit (K. Turjanová a. h.), ktorá po úraze trpí retrográdnou amnéziou a pamätá si len to, čo sa stalo pred autohaváriou, je základným impulzom konfrontácie s dneškom (vtedy mala šestnásť, dnes má dvadsaťsedem). Pamätá, teda, časy socializmu. Vychádza z toho, že to vtedy bolo kruto smiešne, a to teraz a tu je trápne, neočakávané, deziluzívne. Čiže táto línia, traktovaná naozaj fragmentárne, je len spúšťacím mechanizmom odkrývania pocitov a skúseností, hodnotovej orientácie dnešných (určite to treba chápať ako pars pro toto) celebrít. Chcem tým naznačiť, že „hra o pamäti“ je skôr textom o nepamäti, o visení vo vzduchoprázdne a nepomáha tomu ani thrillerový nádych a akýsi mini detektívny motív, pátranie po čomsi veľmi dôležitom.
Pavlac akoby intuitívne cítil ruptúry vo svojom texte, a preto začína autorským prológom a završuje autorským epilógom (sám ho nahral jednoduchými prednesovými prostriedkami). Nie je to totiž iba autorské prihlásenie sa k téme a stanovisku, ale skôr až moralizujúce a vysvetľujúce dopovedanie toho, čo hádam ako autor nestihol vteliť do hraného textu. Možno aj preto, že zvolil priabstraktnú traktáciu situácií a ich motivácií. Dobre, dnes sa logika nenosí, nie je to in, veď život je taký chaotický, nepredvídateľný (alebo skôr je hrozné, že je práve taký predvídateľný?!), no nemalo by javiskové dielo či text určený pre scénický priestor mať – hoci vymyslený, konštruovaný, postmodernistický – no aspoň nejaký poriadok? Alebo aspoň premyslený neporiadok? Na strane 78 publikovaného textu v bulletine sa v autorskej poznámke inštruktívne píše: „… Nasleduje scéna skoro doslovne inšpirovaná z Mission Imposible II. Ideálne by bolo ju aj tak odohrať… Mala aby byť atmosférou aj formou v príkrom rozpore s tým, čo sa dialo doteraz. Psychodrámu vystrieda čistá action. Veď čo by sme si neodskočili do iného žánru? Čo sa nám stane?“
V texte i v inscenácii sa objaví aj čosi ako pirrandelovská inšpirácia, keď sa spochybní Juditina strata pamäti. Čo keď retrográdnu amnéziu iba predstierala, hádam preto, aby sebaľutujúceho a zdevastovaného brata prebrala k životu. Tak teda máme, či nemáme pamäť? Alebo je to všetko jedno? Čo sa nám stane? Slovom, dramaturg Pavlac mal byť na autora Pavlaca trochu prísnejší. A tiež na režiséra.
Partybr/e/akers pohostinsky naštudoval dlhoročný a generačný spolupracovník autora Patrik Lančarič. Zaujal k textu tzv. tvorivý prístup. Okrem iného sa dopustil chyby, s ktorou naše divadlo začínalo v prvej polovici šesťdesiatych rokov, v časoch, keď sa zoznamovalo s tzv. absurdnou drámou. Tá chyba spočívala v presvedčení, že absurdný príbeh, situácie a postavy treba hrať absurdnými prostriedkami. Výsledkom bola nuda, chaos a nezrozumiteľnosť. Lančarič sa vo svojej inscenácii vždy a všade vzpiera konkrétnosti, všetko je nad a inde, všetko je abstraktné, neurčité, zahmlené. Pavlacov text má nepochybne ambíciu vypovedať o konkrétnych traumách, strachu, ale vari najmä o úzkosti, aj podvedomej, z tohto sveta a týchto ľudí, tejto amorfnej, plytkej a nafúkanej, pričom aj nešťastnej society. Lančarič sa so scénografkou Anitou Szökeovou a choreografkou Silviou Belákovou tomu všetkému postavil do cesty. Možno chcel vytvoriť syntetické divadlo, vyšlo mu však akési „všedivadlo“, v ktorom sú mnohé prostriedky uložené iba vedľa seba, nie vo vzájomnej väzbe. Pavlacov text ani len nespomína akési mátohy, ktoré režisér priniesol na javisko, aby sa tam takmer celý čas zvíjali. Ak nedokázal a či nechcel vytvoriť dusnú, hrôzostrašnú atmosféru, akési nedefinované napätie z textu a javiskovej akcie, mátohy mu v tom nepomohli. Scénografka obložila celý priestor štúdia novostavby SND belostnými plachtami. Vytvorila priam dojem novučičkej fregaty námornej akadémie. Plachty sa využijú iba jediný raz, keď sa prekvapujúco na ne premietajú portréty zaslúžilých členov Činohry SND a sprevádza ich osvetový komentár, že aj na nich už zabúdame. Úsilie o polytematizáciu, o spomínané „všedivadlo“ pôsobí skôr ako hlboké nedorozumenie.
Herectvo v tejto inscenácii je, takpovediac, primerané. S výnimkou predstaviteľa Viktora Pavla Krištofeka, ktorý akoby prišiel z celkom iných, vari aj dávnych sfér divadla.
Peter Pavlac vo svojom vyznaní v bulletine k inscenácii píše: „Neviem, čo všetko je v skutočnosti možné vysloviť prostredníctvom hry Partybr/e/akers, cítim však, že režisér Patrik Lančarič, ktorý režíroval väčšinu mojich textov, vkladá aj do tohto všetko svoje umenie a že celkom na konci budeme azda môcť citovať aspoň McMurphyho z Preletu nad kukučím hniezdom: ´Aspoň som to skúsil. Možno viac úspešne, možno menej, ale so všetkým, čo v nás je.´“
Pravdivejšie je to druhé konštatovanie.

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Uverejnené: 19. mája 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Go to Top