Dokonalá lúpež

Vytlačiť

Réžia: Ľubo Roman
Hrajú:
Zuzana Tlučková, Dušan Szabó, Ľubo Roman, Michal Hallon, Branislav Deák, Rado Roman
Premiéra: 26. februára 2009, Divadlo West

Komédia Dokonalá lúpež britského dramatika Joa Ortona pri svojej prvej premiére v roku 1965 (Divadlo West nesprávne uvádza vo svojich materiáloch rok 1964, keď bola hra napísaná) v jednom z cambridgských divadiel vzbudila značné pobúrenie tak u laického, ako i odborného publika. Aj touto skutočnosťou sa snaží divadlo West prilákať divákov do svojho hľadiska na predstavenia tejto konverzačnej komédie s prvkami čierneho humoru. Marketingové oddelenie bratislavského divadla však už zabúda vo svojich materiáloch spomenúť, že dramatik ju po tomto uvedení prepísal, keďže text konzervatívne publikum divadla neprijalo, čo malo logicky dopad najmä na pokladňu divadla. Orton preto následne hru upravil a okrem formálnych zmien zjemnil aj jej obsahovú stránku. Až táto verzia hry Ortona preslávila. Jej čierny humor bol totiž okresaný a plne vyhovoval stredoprúdovému konzervatívnemu divákovi. Túto verziu uvádza aj Divadlo West. Dramaturgicky totiž absolútne vyhovuje jeho divákovi. Skutočnosť je taká, že to málo kontroverznosti, ktoré hra obsahovala, v súčasnej dobe už text stratil. Od napísania prvej verzie totiž uplynulo štyridsaťpäť rokov a spoločnosť sa výrazne liberalizovala. Dokonalá lúpež je tak ideálnou dramatickou predlohou, ktorá vytvorí príjemnú kulisu pre všetkých príslušníkov strednej vrstvy, ktorí si do Westu prišli vypiť pohár vína, a kulisu, ktorú im zväčša v obývačke vytvára televízia, vymenili dočasne za divadlo.
Dej hry sa odohráva v deň pohrebu pani McLeavyovej. Hoci od jej smrti neuplynul ani týždeň, jej ošetrovateľka Fay (Zuzana Tlučková) už zvádza vdovca McLeavyho (Ľubo Roman). A úspešne, keďže sa jej pomerne rýchlo podarí so starým pánom zasnúbiť. Okrem čerstvého vdovca je cieľom ošetrovateľky Fay aj jedna zo skriniek v izbe. Je totiž zamknutá a jediný, kto vlastní kľúče, je syn pána McLeavyho Hal (Michal Hallon). Skrýva v nej totiž lup, ktorý ukoristil počas bankovej lúpeže so svojím priateľom Denisom (Branislav Deák). Toho v prestrojení za zamestnanca vodární navštívi detektív Truscott (Dušan Szabó). Príslušník Scotlandyardu totiž oboch mladíkov od začiatku odôvodnene podozrieva. Hal s Denisom sa tak rozhodnú zameniť obsah truhly a skrinky. Do truhly schovajú peniaze a do skrinky mŕtvolu pani McLeavyovej. Samozrejme, že pri tejto zámene ich prichytí aj Fay a stáva sa ich komplickou. Nasleduje kolotoč bláznivých situácií, ktoré ešte znásobí príchod prezlečeného detektíva Truscotta, havária pohrebného auta, ktoré viezlo truhlu aj s peniazmi, a skutočnosť, že zlodej Hal bol vychovaný v prísnom kresťanskom duchu, a tak nedokáže klamať. Samozrejme, že páchateľov nakoniec Truscott odhalí, ibaže sa veľmi rád nechá podplatiť. To pobúri pána McLeavyho, ktorý sa ho rozhodne udať. „Kolegiálny“ prístup policajtov však spôsobí, že je to nakoniec McLeavy, kto skončí vo väzení. Štvrtinový podiel sa však ošetrovateľke Fay stále máli. Spolu s Truscotom otrávia Hala a Denisa. Obaja tak na záver získavajú nielen samotný lup, ale aj všetok majetok McLeavyovcov.
Dokonalá lúpež je v prvom rade konverzačnou komédiou, no využíva aj prvky komédie typov. McLeavy – starec, Fay – čierna vdova, Hal – nešikovný zlodej, Denis – mladý zvodca, Truscot – hlúpy a neskôr i skorumpovaný policajt. Typy sú tu však naznačené len jemne a pohybujú sa na hrane charakterov. Komika primárne vychádza zo slovného humoru. Text je precízne vypointovaný. Či už jednotlivé dejové línie, ale i jednotlivé vtipy sú dôsledne vystavané a diváka dokážu prekvapiť. Túto skutočnosť treba oceniť, keďže inscenácie podobného typu sa v našich divadlách mimoriadne často zvyknú zmeniť na prehliadku vtipov, ktoré boli všeobecne známe už pred desiatkami rokov a divák ich rozuzlenie pozná po prvej vete. Ďalším pozitívom textovej predlohy je jej plynulosť. Inscenácie konverzačných textov na našich javiskách majú často tendenciu prerásť do neustálych odchodov a príchodov postáv z a na javisko, pričom predely medzi jednotlivými výstupmi zbytočne retardujú tempo a deformujú prirodzenú plynulosť príbehu. Inscenačnému tímu sa podarilo toto pozitívum textu preniesť na javisko len čiastočne. Previazanosť jednotlivých výstupov totiž v tomto prípade prerastá do monotónnosti. Najmä v prvej polovici inscenácia neskutočne ubíja a nudí. Často humorné repliky sa tak topia v mohutnom toku monotónneho tempa. Hoci od začiatku predstavenia do prestávky uplynie len trištvrte hodina, divák má pocit, akoby v divadle strávil už celý večer. Druhá polovica inscenácie udržiava divákovu pozornosť len vďaka vyššej hustote čierneho humoru, ktorý vďaka mimoriadne vyhrotenej morbídnosti dokáže občas jasne zasvietiť i pred prestávkou a pripomenúť divákovi, že to, čo sleduje, je komédia a mal by sa baviť.
Nemožno však tvrdiť, že tempo-rytmus inscenácie by bol zle vystavaný. On totiž v tomto prípade neexistuje. Režisér Ľubo Roman inscenačný proces pravdepodobne chápe ako prenesenie textovej zložky do javiskovej podoby bez akejkoľvek snahy o vlastný vklad. Samozrejme v komerčne ladenom divadle, akým je West, nik nečaká ani nežiada snahu o vlastný umelecký vklad, no remeselné zručnosti absentovať nemôžu.
To, čo však tempo-rytmus inscenácie ničí úplne, sú herecké výkony. Hneď v úvode však treba podotknúť, že tie sú evidentne ovplyvnené hlavne nedostatkom vôle a nie talentu či vypestovanej zručnosti. Viaceré nedostatky, ktoré sa v hereckom prejave vyskytujú, musia mať herci prekonané už počas prvého ročníka na konzervatóriu, nieto ešte absolventi herectva na VŠMU. Najmä v prípade Zuzany Tlučkovej takáto laxnosť mrzí. Vypadávanie z postavy a absencia akejkoľvek koncentrácie priam srší z Branislava Deáka. Nulová mimika a nelogické intonácie vo vete sú charakteristické pre Ľuba Romana. Herci sa ani len nasnažia predstierať, že rekvizita, ktorú si pohadzujú ako perinu, predstavuje mŕtvolu pani McLeavyovej. Jediný, kto sa o to pokúša, je v úvode Michal Hallon. Ibaže, keď zbadal, že žiaden z jeho kolegov na túto snahu nereaguje, aj on rezignoval. Je až zarážajúce, akým spôsobom pristúpili k interpretácii svojich postáv najmä Ľubo Roman a Branislav Deák. Jednoducho odrecitujú svoju repliku (prípadne popritom mechanicky vykonajú javiskovú akciu), následne uvoľnia celé svoje svalstvo, stratia akékoľvek napätie či koncentráciu, nezúčastnene si vypočujú repliku svojho partnera a mechanicky zareagujú. Pričom Branislavovi Deákovi nerobí problém sa na niektorých vtipných replikách bez problémov pousmiať. Chcem len upozorniť, že nejde o smiech, ktorý je reakciou na nepredvídateľnú situáciu, ktorá vznikne vďaka improvizácii či nepredvídateľnému momentu. V tomto prípade je to akési pousmiatie, ktoré vyplýva z toho, že herec sa absolútne nesústredí na to, že stvárňuje javiskovú postavu a jednoducho sleduje dianie odohrávajúce sa na javisku. V tomto prípade je asi ťažké zaoberať sa hereckým výkonom.
V úvode spomínam, že Ortonov text v sebe nesie znaky komédie typov. Bohužiaľ túto líniu sa do inscenácie nepodarilo preniesť. Ako som už spomínal, väčšina hercov sa utápa v civilizme a nulovej koncentrácii. Jedinou výnimkou je predstaviteľ detektíva Truscota – Dušan Szabó. Jemu rozhodne nemožno uprieť snahu. Výrazne pracuje s mimikou a pri interpretácii postavy využíva reč tela. Mimoriadne zaujímavý je jeho prerod, ktorý nastáva po tom, čo odhalí svoju pravú identitu. V prestrojení za zamestnanca vodární je zhrbený, parochňou zakrýva svoju tvár a jeho pohyby sú mierne neohrabané. V momente, keď prizná, že je policajným dôstojníkom, nastáva výrazná zmena. Truscot je zrazu omnoho sebavedomejší. Má pevné a rozhodné držanie tela, vďaka čomu predstaviteľ tejto postavy okamžite ovládne celý priestor javiska a dominujem mu. Je však na škodu, že Dušan Szabó vo viacerých momentoch v snahe, čo najviac upútať diváka, často zbytočne prehráva. V dôsledku toho sa do jeho hereckého prejavu postupne vkráda strnulosť, ktorá miestami prerastá až do kŕča. Napriek tomu patrí jeho výkon k tomu pozitívnejšiemu, čo táto inscenácie ponúka.
Je jasné, že Divadlo West je v prvom rade komerčným divadlom, ktoré má jediný záujem – zisk. Zameriava sa pritom primárne na diváka, ktorý ide do divadla relaxovať a obzrieť si naživo hercov, ktorých má možnosť vidieť dennodenne na televíznych obrazovkách. Z toho vyplýva aj jeho dramaturgia a poetika. Samozrejme nik neočakáva od tvorcov, že v tomto divadle budú objavovať doposiaľ nepoznané texty, že budú experimentovať s formou či obsahom. Avšak profesionálne zvládnutie svojich povinností a remeselná zručnosť, musia byť práve preto na maximálnej možnej úrovni. Inak predstavenie nudí, a to aj laického diváka. Práve naňho sa totiž odvolávajú tvorcovia, keď sú kritizovaní odbornou verejnosťou za príliš komerčné zameranie svojej tvorby. Fakt je však ten, že aj takýto divák inscenáciu Dokonalá lúpež neprijal. Nielen, že hľadisko bolo zaplnené ani nie z polovice, ale chýbalo aj tradičné standing ovations. A to v súčasnosti nie je potlesk v stoji ani zďaleka prejavom vysokého uznania. Naopak, väčšinový divák ho chápe ako povinnosť.

Publikované online: 26.2.2009

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.