Dobrý kouč si zaslúži viac alebo Pygmalion 21. storočia

Vytlačiť

 Nick Reed: Life kouč

 

Scéna a réžia: Klaudyna Rozhin

Preklad: Lucia Olosová

 

Účinkujú:

Colin: Peter Čižmár

Fiona: Henrieta Kecerová

Wendy: Antónia Kurimský Oľšavská

Alex: František Balog

 

Premiéra 1. júna 2018, Divadlo Kontra, Spišská Nová Ves

 

„Koučovanie je spôsob podpory rozvoja schopností a zručností jednotlivcov i skupín, manažérov i zamestnancov. Podľa definície Internation Coach Federation je koučovanie partnerstvo s klientom v rozhovore, ktorý provokuje myšlienky a inšpiruje človeka maximalizovať svoj osobný a pracovný potenciál. Koučovanie viac než by niečomu učilo, pomáha učiť sa. (...) Kouč pomocou otázok podnecuje premýšľanie človeka, čím mu pomáha jasnejšie si uvedomovať súvislosti, zvyšovať svoju vnútornú angažovanosť a zdokonaľovať sa. Využíva pritom vnútornú motiváciu človeka.“[1]

 

Colin je naozaj dobrý kouč. Bez debaty. S dravou profesionálnou asertivitou predstaví publiku najprv seba a potom ďalšie postavy. Stručne okomentuje východiskovú situáciu z osobnej perspektívy. Ako sa dostal od koučovania špičkových manažérov ku koučovaniu asistentky svojej bývalej klientky Fiony. Pre prácu asistentky má zakríknutá Wendy všetky predpoklady, len nevie povedať „nie“. Jej nadriadená Fiona má preto naraz schôdze s viacerými klientmi. Fiona rozbieha svoj podnik s takzvaným obmedzeným finančným rozpočtom a v dobe, kedy je núdza o dobrých asistentov. Peniaze však najskôr idú na výmenu koberca, nakoľko je „alergická“ na farbu toho pôvodného, lebo ako potenciálne úspešná manažérka z lepšej spoločnosti rozmýšľa egocentricky. Dovolí si starostlivo pestované „alergie“ aj vyhýbať sa skúsenostiam s novými „nemožnými“ podriadenými. Je pre ňu pohodlnejšie investovať do Wendy, než hľadať niekoho, kto zastane namiesto nej prácu lepšie. Pre Colina je táto práca náročnou, no napokon prelomovou životnou skúsenosťou.

Wendy a Colin sa nestretli najšťastnejšie. Nemajú podobné životné podmienky a skúsenosti. Preto si najprv nerozumejú. V období koučingu dostane Wendy výpoveď s Fioniným odôvodnením, že nevykazuje dosť rýchle pokroky. A je tu ešte Wendin partner Alex, povaľač a príživník. Wendy chce donútiť Alexa k spolupráci v domácnosti. Lenže ten pochopil jej pokusy o ultimatívnosť ako ochladenie vzťahu a nasťahoval si k Wendy svoju novú milenku. Wendy sa ho definitívne zbaví až keď si sama nájde menší a lacnejší nájomný byt. Prácu asistentky nakoniec tiež získa naspäť. V profesionálnom pracovnom vzťahu Colina a Wendy sa koučing mení na psychologickú konzultáciu s postupne stále väčšou zainteresovanosťou oboch strán. Z koučingu sa stáva niečo viac. Obaja vychádzajú z tohto vzťahu trochu iní, bohatší o nové skúsenosti.

 

Kouč komunikuje s klientom veľmi osobne. Spravidla začína navodením pohody. I keď neskôr musí niekedy rozbiť jeho ochranné pole, zaužívané spôsoby myslenia, hodnotenia a videnia svojho sveta. Rozbíja, aby mohol zasa budovať. Ostrá komunikácia profesionála však niekedy podnieti k podobnej odpovedi aj jeho klienta. Colina podráždi, že musí s Wendy riešiť na prvý pohľad banálne osobné problémy ohľadom Alexa. V procese koučingu zisťuje, že Wendy dokáže reagovať na jeho nátlak a iróniu s rovnakou dravou asertivitou, akú používa on. Ešte nie je vyrovnaná sama so sebou a cíti sa práve zatlačená do kúta. Tento jej „dravý“ potenciál Colin považuje za nevhodný. To sa už díva na svoju klientku ako muž na ženu. Začína si uvedomovať, že celá filozofia koučingu pokrivkáva v prípade, že klient s ňou od začiatku nie je stotožnený.

 

Hra získala prívlastok „Pygmalion 21. storočia“. Prečo? Je v nej priveľmi podobný princíp vytvorenia hlavných postáv. U Shawa je muž popredný londýnsky profesor – pedagóg anglickej výslovnosti. Ona je kvetinárka z trhoviska. Nik by nečakal, že sa pedagóg bude venovať tejto žene. Je to rozmar človeka z lepšej spoločnosti. Tu je rozmarná skôr Fiona. Ale spoločenská priepasť medzi oboma protagonistami je podobná. A podobná je aj hlavná zápletka – budovanie ženinho sebavedomia a posilnenie jej schopnosti sa vzdelávať.

Podobne ako pri klasickom titule, i tu zostáva koniec otvorený, ale čerstvo začatý vzťah medzi Colinom a Wendy ešte nie je pre oboch dostatočne vyvinutý a pomenovaný. Novodobá hrdinka Wendy však nie je odkázaná na manželstvom spečatený vzťah ako Shawova kvetinárka z hry Pygmalion.

Koučing dokáže dať lekciu aj ohľadom neverbálneho jazyka nášho outfitu... Wendy sa oblieka nevýrazne, akoby si želala zostať neviditeľná. Skrýva postavu, vlasy aj ženskosť. Držanie tela charakterizujú sklopené ramená a hlava ustavične zvesená dolu. Prvým bodom koučinku je otázka: „V čom je Wendy jedinečná?“ Colin zisťuje, že horko-ťažko a po dlhom presviedčaní za svoje pozitívne stránky klientka označí milotu, priateľskosť a schopnosť pripraviť dobrý čaj. Zato negatívnych stránok vymenuje bez otáľania ďaleko viac a to až po prívlastok „zbytočná“...

Posturológia alebo reč tela – to je téma i herecká technika v Divadle Kontra hojne využívaná. O to divadelnejšie sú javiskové podoby súčasných dramatických textov. Obohatí herecký register ktoréhokoľvek umelca, je však dôležité nezabúdať ani na emocionálnu pamäť. A pokiaľ sa tá (odôvodnene, racionálne, logicky) spojí s rečou tela, tým lepší môže byť herecký výkon.

Antónia Kurimský Oľšavská sa ukázala ako prekvapujúco tvárna herečka. Od zakríknutosti cez nedôverčivé zahováranie sústredených otázok a dobre mienených atakov, cez výsmech vlastnej situácii, cez pozitívnu pretvárku v súkromí s partnerom, až po moment, keď už nemá kam ujsť a musí Colina akceptovať. Pre ňu nastáva prelom, až keď dokáže pomenovať skrytý prameň všetkého sebazapierania. Žensky prirodzená v pôvabných kvetovaných šatách a so zdvihnutou hlavou prichádza už vlastne na posledné sedenie, kde číta list najosudovejšiemu človeku vo svojom doterajšom živote. Herečka vytvára svoju postavu najmä zvnútorneným herectvom prežívania, výsledky čítame v tvári, v pohyboch. Colin má dve zásadne odlišné psychické polohy. Temný stereotyp prehnanej profesionálnej asertivity vyjadruje zvýšeným hlasom a pohadzovaním ramien. Stupňuje tak psychický nátlak a vyjadruje nespokojnosť s výsledkami svojej doterajšej práce. Ako chalan, ktorý kráča do bitky a chce pôsobiť agresívne. V zmysle filozofie sebazdokonaľovania by sme mohli hovoriť, že takto len uvoľňuje svoju energiu a tvorivé myslenie. Ale vie to i Wendy? Razancia v pohyboch, prudkosť v slovných argumentoch voči klientke sú zakrátko nahradené momentmi ľudského úžasu a trpezlivého premýšľania terapeuta. Colin je vcelku empatický človek, ktorý nebol profesionálne vopred pripravený na vzniknutú situáciu. Pred ranenou osobnosťou klientky ukáže i svoju ľudskosť. Na rozdiel od formálne vystrojených manažérov sa oblieka v štýle domáckej pohody. Lenže všetko športovo a nedbalo pôsobiace oblečenie je iba tej najlepšej značkovej kvality. Koučing je osobitá filozofia a jej súčasťou je idea, že ozaj dobrý kouč si zaslúži len to najlepšie. Samozrejme, musí tiež prezentovať svoje postavenie a svoje hodnoty.

Hereckú techniku prežívania vidíme u Petra Čižmára najmä vo chvíľach, keď ukazuje muža zaujatého ženou. Inak ostáva skôr verný filozofii divadla Kontra a modeluje Colina s dôrazom na zovňajškové návyky a triky. Publiku nepriamo adresuje prácu s hlasom, fyzické dispozície, pohyby a držanie tela. Po celý čas vníma diváka ako protihráča. Detailne takto ilustruje, ako Colinovi filozofia koučingu vrástla do kože. Zatiaľ čo Antónia Kurimský Oľšavská, na javisku submisívna, zraniteľná dramatická bytosť, sa spolieha viac na svoje vnútorné ego, na emocionálnu hereckú pamäť. Jej Wendy tak zostáva introvertnejšia, ale nakoniec svojbytnejšia. Videli sme síce proces hojenia hlbokej rany v jej podvedomí, svoje súkromie si ale táto príjemná žena v blízkej budúcnosti už zase mieni chrániť. Výsledkom je zaujímavý herecký koncert oboch protagonistov plasticky stvárňujúcich postavy, ktoré v priebehu deja prechádzajú procesom zmeny. Tento kontrast bol asi zámerom réžie.

Ďalšie postavy, Fiona a Alex, sú skoncentrované na ich maximálne herecké vyjadrenie v krátkom čase a v komornom priestore. Do deja vstupujú ako typy, a to psychologické aj fyzické. Nemenia sa. Javiskovo sú vystavané na očakávanom držaní tela, gestách, frázach. Manažérka Fiona vo svojej ceste nahor demonštruje až neľudskú asertivitu a obchodného ducha, ako žiak, ktorý niekoľkonásobne predbehol svojho učiteľa. Výrazný hlas, rýchle argumenty a rozhodnutia v kombinácii s priam štylizovane vystretou chrbticou a priliehavým formálnym oblečením. Dokonalá žena v nohaviciach. Jej práca je zároveň jej sebarealizáciou, venuje jej všetky emócie. Alex, Wendin partner, je egocentrik, ktorý sníva nereálny sen o kariére hudobníka. Žije u nej, no jeho vzťah k nej vychladol. Je zvyknutý na pohodlie, cíti sa tu ako doma, ako v priestore vlastných rozhodnutí, ktoré Wendy nemá silu zrušiť ani spochybniť. Preto k nej nemá úctu, zato sám seba považuje za budúceho génia. A to len pre krátke hudobné motívy, ktoré už nedokáže ďalej rozvinúť. Keď ho Wendy definitívne opúšťa, plazí sa od nej fyzicky doslova tekutým spôsobom (extrémne benevolentný postoj nôh a chrbtice prezrádza charakter postavy). Vie, kedy prestať s prezentáciou emócií a šetriť si ich pre iného sponzora. Uvoľnené držanie celého tela dopĺňa vo chvíľach umeleckého utrpenia z ničnerobenia nedbalá artikulácia, samozrejme disciplinovane, s ohľadom na zrozumiteľnosť javiskovej reči. Rockerská bunda a vyťahané tepláky ako kontrast sna a reality. Bez gitary neurobí krok od gauča. Fyzicky i psychicky sa v nedbalých pózach trochu stráca, akoby sa za ne schovával. Pôsobí hrdo iba v okamihoch, keď hrá na gitare. František Balog sa zrejme najskôr sústredil na reč tela svojej postavy, ktorý modeluje jej charakter. Teraz sa vždy na javisku najviac sústreďuje na hudobné improvizácie, pretože povedal: „gitara nie je môj nástroj, napriek tomu hrám“.

Minimalistické gitarové improvizácie ako pars pro toto hudobného jazyka trochu prázdnej a trochu melancholickej súčasnosti už nemožno doplniť ničím iným. Hudobná stránka svojou nevtieravosťou šťastne vyvažuje psychologickú hru. Komorná, ale predsa priestranná scéna je ako štvorramenný pravidelný kríž. Jeho vrcholy spolu so stredom vytvárajú päť priestorov pre jednotlivé scény. V diagonálnych plochách sú stoličky pre publikum. V tesnej blízkosti diváka sa odohrávajú scény z veľkého javiska sveta. Samotný človek v súkromí akoby neexistoval. Všetci musia byť videní. Päť priestorov má aj logicky stanovené funkcie: v strede sa odohrávajú viac-menej náhodné stretnutia Colina a Fiony, Fiona tu má kanceláriu. Stred je miestom elity, dôležitých ľudí, tých, čo sú v centre diania. Stred je profesionálny život. Na okrajoch je veľmi otázne súkromie postáv, do ktorého sa pletú nevydarené vzťahy či osobnostný rast. Áno, tu sa odohráva aj koučing alebo terapia. Raz u neho, raz u nej a to aj podľa okolností... Prekvapivé striedanie javiskových priestorov povzbudzuje záujem diváka a scénické riešenie tak neskĺzne do stereotypu.

Autor hry je profesionálny kouč. Vďaka tejto hre sa našiel aj pre dramatické umenie. Je divadelná hra na túto tému paródia alebo skôr reklama na prácu kouča? Určite jedno aj druhé. Ale tiež spochybnenie hodnôt „vyššej spoločenskej triedy“. Colin sa namiesto koučovania rozhodne pre sociálnu prácu, čo na anglické pomery môže znamenať dobrovoľníctvo v krajinách tretieho sveta. Autor si v živote tiež vyskúšal iné činnosti a usúdil pri písaní hry, že antireklama je tiež reklama. V Divadle Kontra vznikla inteligentná a jemne vtipná inscenácia, v ktorej si každý divák prečíta toľko o hodnotách súčasnosti, koľko dokáže.

 


[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Kou%C4%8Dovanie_(ekonomika)

Publikované online: 13.5.2019

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.