Dobrý deň, jeden lístok do renesančného Anglicka

Vytlačiť

Marc Norman a Tom Stoppard: Zaľúbený Shakespeare

 

Autori: Marc Norman a Tom Stoppard, divadelná adaptácia: Lee Hall

Názov inscenácie: Zaľúbený Shakespeare

Preklad: Ľubomír Feldek, Anna Lara

Dramaturgia: Slávka Civáňová

Scéna: Pavol Andraško

Kostýmy: Ľudmila Várossová

Hudba: Paddy Cunneen

Réžia: Peter Oravec

Účinkujú:

Will Shakespeare, dramatik: Ján Koleník a. h./Juraj Ďuriš

Viola de Lesseps/Kent: Klaudia Kolembusová a. h./Kristína Turjanová

Christoper ,,Kit“ Marlowe, dramatik: Martin Fratrič

Dojka: Eva Pavlíková

Philip Henslowe, divadelný podnikateľ: Branislav Matuščin

Lord Wessex, Violin snúbenec: Jakub Rybárik

Ned Alleyn/Merkutio: Roman Poláčik

Alžbeta I., anglická kráľovná: Eva Hlaváčová a. h.

Edmund Tilney, lord komorník: Ivan Vojtek

Lady de Lesseps, Violina matka: Daniela Kuffelová

Richard Burbage: Marián Viskup

Hugh Fennyman/Lekárnik: Peter Oszlík

Kontratenor/Prievozník: Lenka Barilíková/Anna Rakovská

Wabash/Prológ/Lady Capulet/Sir de Lesseps: Anton Živčic a. h.

Sam/Júlia/Valentín: Martin Šalacha

Ralph/Dojka/Lambert/Abrahám: Peter Olah a. h.

Nol/Benvolio: Tomáš Turek

John Webster/Strážca: Michal Spielmann a. h.

Robin/Frees/Tybalt/Adam/Gregor: Radoslav Konečný a. h.

Kate, šľapka/Dvorná dáma/Šepkárka: Andrea Sabová

Molly, šľapka/Dvorná dáma/Maskérka: Barbora Andrešičová

Rozalína, šľapka/Garderobierka: Michaela Liptáková a. h.

Pozorko, pes: Dream Road Believeme ,,Amy“, pod vedením manželov Schovancových a inštruktora výcviku p. Števiara

Tanečná skupina: Veronika Handzušová, Hana Jurenková, Zuzana Krausová, Michaela Patáková, Andrea Pernišová, Veronika Zeleníková, Attila Izsák, Róbert Mačkay, Peter Olah, Matúš Szeghő, Patrik Ščasnovič, Jozef Vaľo

Hudobná kapela: Samuel Mikláš/Andrea Ševčíková, Barbora Kolářová/Mária Pindešová, Karol Kompas/Štefan Haladík, Romana Bojdová/Samuel Dubnický, Michal Mikuláš/Martina Uhrínová

Premiéra 10. a 11. novembra 2017, Veľká sála Divadla Andreja Bagara v Nitre

 

 

Cherchez la femme alebo Za všetkým hľadaj ženu – tak znie názov monotematickej sezóny 2017/2018 Divadla Andreja Bagara v Nitre. Po minuloročnej sezóne, v ktorej nitrianske divadlo ponúklo tituly slovenských autorov, sa vedenie tejto kultúrnej inštitúcie rozhodlo upriamiť pozornosť na ženské protagonistky. Žena ako objekt túžby, inšpirácie, bolesti, sily, vytrvalosti, vášne, lásky, zrady... Každé obdobie v dejinách divadla ponúka zaujímavú paletu ženských hrdiniek, na čele so slávnym dramatikom Williamom Shakespearom. Je zaujímavé, že nitrianske divadlo nesiahlo po klasickej Shakespearovej hre ako napr. Romeo a Júlia alebo Lady Macbeth, ale po divadelnej adaptácii Zaľúbený Shakespeare (Shakespeare in Love), ktorá vznikla na základe anglicko-amerického filmu s rovnomenným názvom. Film v réžii Johna Maddena je mimoriadne oceňovaný – získal sedem Oscarov a tri ceny Zlatého glóbusu. Pred štyrmi rokmi vznikla divadelná adaptácia z pera britského dramatika a scenáristu Lee Halla, ktorá bola uvedená na londýnskom West Ende v produkcii Disney Theatrical Productions a Sonia Friedman Productions. V centre filmového a divadelného diela je život dramatika Williama Shakespeara, ktorý ponúka pohľad aj na alžbetínsku éru. Dôležitú úlohu zohráva aristokratka Viola de Lesseps, do ktorej sa Shakespeare zamiluje a ktorá ho inšpiruje k napísaniu tragédie Romeo a Júlia.

 

V inscenácii, žánrovo ohraničenej ako romantická komédia, sa režisér Peter Oravec a dramaturgička Slávka Civáňová zameriavajú na niekoľko významových línií. Prvú z nich predstavuje ľúbostný príbeh odohrávajúci sa medzi dramatikom Willom a mladou aristokratkou Violou, vďaka čomu sa divákovi odkrývajú okolnosti vzniku kultovej tragédie Romeo a Júlia. Ďalšiu líniu reprezentujú zákonitosti alžbetínskej doby, zahŕňajúce vtedajšie postavenie hercov, súperenie divadelných spoločností, architektúru (alžbetínske divadlo) či kostýmy. Režisér využíva princíp divadla v divadle (v súvislosti so skúšaním Romea a Júlie), kt orý v niekoľkých hrách využíva aj Shakespeare. V súvislosti s alžbetínskou érou prináša režijno-dramaturgická koncepcia postavu tzv. Kontratenoru (Lenka Barilíková/Anna Rakovská), ktorá divákov oboznamuje so súvislosťami renesančného Anglicka (príchod kočovných hercov, vznik Shakespearových hier, konšpirácie ohľadom smrti Shakespearovho priateľa Christophera Marlowa, situácia dvoch konkurenčných divadiel – Curtain a Rose atď.). Príchod na scénu postavy Kontratenoru funguje ako časová klapka – mizanscéna sa zastaví, javiskové postavy ostanú akoby zamrznuté v čase a priestore. A práve vtedy Kontratenor oboznámi divákov s historickým kontextom.

Nie sú to však len javiskové postavy, ktoré približujú túto slávnu kapitolu anglických dejín divadla. Dôležitú úlohu zohráva scénická a kostýmová zložka inscenácie – bez nich by nebolo možné hovoriť o dobovej inscenácii. Pavol Andraško vytvoril presne v duchu alžbetínskej renesancie veľkú drevenú konštrukciu s trojposchodovými galériami a prepadliskom. Vďaka funkčnému prepojeniu (ľavá a pravá strana galérie sú prepojené dreveným mostom) sa zachováva dynamický rytmus inscenácie, k čomu prispieva aj točňa. Z jednej strany sa využíva ako javisko na skúšanie tragédie Romeo a Júlia, pričom zadná strana divákom sprostredkúva pohľad do zákulisia (hereckých šatní). Premyslená scénografická zložka inscenácie pomáha hercom v ich fyzickom prejave a vďaka tomu im umožňuje rozohrávať rôzne dramatické, ale aj vtipné mizanscény. Kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová sa pri tvorbe kostýmov držala renesančných predlôh. Ako uvádza slovenská shakespearistka Jana Bžochová-Wild v publikácii Úvod do shakespearovského divadla, tak v tomto období sa dôraz ,,kládol na prepychové, honosné a elegantné odevy z drahých látok podľa najnovšej módy. Materiálovo nešlo o imitácie, ale o skutočný zamat, atlas, hodváb, damašk či šarlát so zlatými gombíkmi, drahými kameňmi, čipkami, kožušinami a pod.“ (1999, s. 121). Ľudmile Várossovej sa podarilo na základe dobových konvencií vytvoriť honosné kostýmy, ktoré na seba strhávajú pozornosť nielen prepracovanými strihmi a materiálmi, ale aj širokým spektrom farieb (biela, červená, hnedá, čierna, zelená atď.). Kostým tu okrem svojej estetickej funkcie plní aj sociálnu funkciu – vďaka nemu rozlišujeme spoločenské statusy ľudí prítomných v inscenácii. Dobový kolorit podčiarkuje aj živá renesančná hudba, ktorá sa spolupodieľa na dynamike inscenácie.

Výpravná inscenácia kladie nemalé nároky aj na herecký súbor. Ján Koleník využíva pri postave dramatika Willa Shakespeara široký diapazón výrazových prostriedkov. Počiatočný smútok prameniaci z absencie múzy, kedy drží brko a vraští čelo, pričom sa márne snaží napísať riadok, tvorí pôsobivý kontrast so stretnutím s Violou. Keď ju vidí, čelo herca sa vyhladí, výraz v očiach pripomína vášnivé nadšenie. Na základe najmenších detailov môžeme vidieť, ako herec prechádza vnútornou zmenou, ktorá sa naplno odzrkadlí vo fyzickej rovine. Fyzické nasadenie pozostávajúce z lozenia po trojposchodových galériách, šermovania či behania po celej šírke javiska dotvárajú plastickosť postavy a poukazujú na obrovské nasadenie, ktoré do nej herec vkladá. Divák, ktorý videl film Zamilovaný Shakespeare, sa pravdepodobne nevyhne porovnaniu s filmovou postavou Shakespeara, ktorú stvárnil anglický herec Joseph Finnes. Obaja herci kreujú anglického dramatika ako vášnivého muža, ktorý dokáže veľmi rýchlo vzbĺknuť. Podobností v stvárnení by sme našli viac, čo nesporne súvisí s faktom, že autorské práva spoločnosti Disney prísne dbali na dodržanie filmového scenára a taktiež museli odsúhlasiť výber hlavných protagonistov v nitrianskej inscenácii.

 

Klaudia Kolembusová kreuje Violu ako hanblivú slečnu, ktorá má však istú dávku odvahy. Herečka je pre Jána Koleníka solídnou javiskovou partnerkou. Hoci je jej Viola spočiatku nesmelá, postupne naberá odvahu v túžbe splniť si sen a stať sa herečkou (ženy v alžbetínskej dobe nesmeli hrávať na javisku). V preoblečení za mladého muža Kenta Kolembusová potlačuje svoju ženskú príťažlivosť, k čomu prispieva aj hlas, ktorý dokáže posadiť do nižšieho tónu. Vďaka tomu sa jej darí vytvárať uveriteľnú javiskovú postavu mladého muža, ktorý sa chce stať hercom. Zatiaľ, čo pre Koleníkovho Willa je typická vášnivosť, Kolembusovej Viola tvorí nežnejšiu časť zamilovaného páru (sklápanie viečok, hanblivé úsmevy, doberanie si Willa). Hoci postavy neprechádzajú psychologickým vývinom, neznamená to, že by sa Koleníkovo a Kolembusovej herectvo zaseklo na jednom bode. Práve naopak, snažia sa hľadať čo najviac výrazových prostriedkov, aby poukázali na rôznu paletu povahových vlastností postáv (vášeň, odhodlanie, hanblivosť, viera atď.).

 

Podobným spôsobom môžeme charakterizovať aj herecký výkon Evy Pavlíkovej v úlohe Dojky. Tým, ktorí čítali Shakespearovu tragédiu Romeo a Júlia, môže pripomínať Júliinu Dojku, ktorá je charakteristická dvojzmyselnými narážkami či prehnaným strachom. Eva Pavlíková vykresľuje svoju postavu prostredníctvom láskavého humoru, ktorý občas zachádza do štipľavých dvojzmyslov. Vďaka tejto kombinácii jej postava ostáva sympatickou počas celého trvania inscenácie. Z hereckých výkonov zaujme aj Eva Hlaváčová v úlohe anglickej kráľovnej Alžbety I. Jej honosnosť je vyjadrená nielen prepychovým odevom, ale aj aristokratickým držaním tela, zdvihnutou bradou a prísnym pohľadom. Hlaváčovej herecká kreácia prispieva k poukázaniu na rozdielnosť jednotlivých sociálnych vrstiev, ktoré sa v inscenácii vyskytujú. Niektorí herci hrajú viacero postáv, ako napríklad Martin Šalacha, ktorý stvárňuje Sama, Valentína a herečku Júliu. Šalacha zaujme stvárnením slávnej tragickej protagonistky, ktorú vo svojej interpretácii posúva do grotesknej roviny. Herec zámerne vytvára hrubý hlas, ktorý tvorí komický protipól so šatami, ktoré má na sebe oblečené. Režisér tým poukazuje na alžbetínsku dobu, v ktorej mužskí herci hrávali ženské postavy. Celý ansámbel hereckého súboru nitrianskeho divadla vytvára v inscenácii pôsobivý celok, odzrkadľujúci prostredie alžbetínskej doby.

 

Už samotný titul predznamenáva hlavné ,,lákadlá“ hry – lásku a meno slávneho dramatika. Vďaka tomu má Zaľúbený Shakespeare potenciál osloviť široké publikum. Inscenačný tím sa sústredí na verné zobrazenie renesančného Anglicka so všetkými zákonitosťami, od architektúry po konkurenčný boj medzi divadelnými spoločnosťami. Okrem toho inscenácia poukazuje aj na širokú paletu ľudských emócií, v ktorej nájdeme presah do súčasnosti (vášeň, túžba uspieť, boj o lásku, pocity zlyhania a pod.). Samotná inscenácia by mohla fungovať ako odrazový mostík pre tých, ktorí sa ešte detailnejšie neoboznámili s tvorbou dramatika slávnych tragédií a komédií. ,,Nitriansky Will“ v réžii Petra Oravca sľubuje estetický zážitok, na ktorý sa dá nadviazať čítaním Shakespearových hier. Čitateľovi, ale aj divákovi sa vďaka tomu spoja mnohé súvislosti, takže obojstranná reflexia (čítanie vs. inscenácia) môže byť viac než prospešná.

 

Publikované online: 6.8.2018

Miroslava Košťálová

Miroslava Košťálová (1993) vyštudovala editorstvo a vydavateľskú prax na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. A bsolvovala stáž na Oddelení historických rukopisov v Národnej knižnici v Prahe v rámci študijného programu Erasmus+. Od roku 2017 je študentkou Dejín a teórie divadelného umenia na VŠMU. Začínala ako dobrovoľníčka na festivale Divadelná Nitra, kde si v roku 2016 založila blog Divadlo očami Mirky. Prispieva naň divadelnými recenziami, rozhovormi a zážitkami z festivalov. Publikuje v Dotykoch, Slovenských pohľadoch, Knižnej revue a na MLOKi.sk. Externe spolupracuje s Oddelením edičnej činnosti v Divadelnom ústave v Bratislave.