Dobrodružná aféra v atmosfére každodennosti

Vytlačiť

Mark Haddon, Simon Stephens: Podivný prípad so psom
Preklad: Laco Kerata
Dramaturgia: Iveta Škripková
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Simona Vachálková

Pohybová spolupráca: Magda Čaprdová
Výber hudby: Soňa Ferancová
Réžia: Soňa Ferancová

 

Účinkujú:
Christopher: Tomáš Turek

Siobhan, punkerka, žena v parku: Alena Pajtinková

Ed, otec, muž v okienku: Ján Gallovič a.h.

Judy, matka, žena na ulici: Daniela Kuffelová

p. Alexanderová, p. Shearsová, p. Gascoynová, slečna v okienku, predavačka, londýnska policajtka: Lenka Barilíková

1. policajt, seržant, reverend Peters, 2. policajt, muž s ponožkami, Roger: Peter Oszlík

 

Premiéra: 9. júna 2016, Štúdio DAB v Nitre

 

Každý človek prichádza do kontaktu so situáciami, ktoré by sme mohli nazvať rutinou, stereotypom či každodennosťou. Počas života sa postupne učíme, ako sa s nimi vysporiadať, až ich napokon bez mihnutia oka dokážeme hravo vyriešiť. Väčšina z nás však zabúda, že medzi nami žijú aj ľudia, pre ktorých môže byť zvládanie týchto situácií priam nezabudnuteľným dobrodružstvom.

Kniha britského autora Marka Haddona rozvíja príbeh chlapca Christophera, ktorý sa narodil s Aspergerovým syndrómom. Od svojich rovesníkov sa preto výrazne líši. Nie je schopný akéhokoľvek telesného kontaktu, dokonca ani so svojimi príbuznými, nerozumie základným ľudským emóciám, ani zaužívaným metaforám. Tieto schopnosti má však nahradené neobyčajnými rozumovými kvalitami, akými sú bezchybná pamäť či dokonalé logické myslenie. Práve to ho spája s jeho detektívnym idolom Sherlockom Holmesom, ktorý slúži aj ako Christopherova inšpirácia pri rozhodnutí – vyriešiť mätúce záhady nahromadené v jeho živote. Nevšedné príhody odštartuje vražda susedinho psa Wellingtona. Pri pátraní po jeho vrahovi však vyjdú najavo aj oveľa závažnejšie rodinné tajomstvá, ktoré sa mladý hrdina rozhodne rozlúštiť. Spisovateľ Mark Haddon získal za svoje dielo niekoľko prestížnych cien, medzi nimi aj Whitebreadovu cenu za najlepšiu britskú knihu roka 2003. V roku 2012 zdramatizoval román pre Royal National Theatre v Londýne britský dramatik Simon Stephens. V dramatizácii dodržal úzke prepojenie postáv Christophera a jeho vychovávateľky Siobhan. Tá v texte figuruje tiež ako občasný rozprávač, ktorý diváka sprevádza príbehom, opravuje Christophera, upozorňuje na dôležité informácie či slovne dokresľuje atmosféru. Zároveň však vstupuje aj do polohy Christopherovho alter ega, dopĺňa jeho repliky alebo hovorí súčasne s ním. Toto naratívne riešenie zdôrazňuje motív ich blízkeho vzťahu, ktorý by sme mohli nazvať aj najintímnejším v Christopherovom živote, pretože Siobhan je jediný človek, ktorý s ním dokáže bez problémov komunikovať a s pokojom mu pomôcť aj v náročných situáciách. Dramatizácia sa – rovnako ako pôvodné dielo – sústredí najmä na dôkladné vykreslenie výnimočného sveta mladého chlapca, cez ktorého nevšednú optiku popisuje rodinné vzťahy, medziľudskú komunikáciu či každodennú rutinu. Zobrazuje všedné, niekedy priam stereotypné situácie, ktoré však vďaka Christopherovmu neobyčajnému vnímaniu zrazu pôsobia výnimočne a pútavo.

Režisérka Soňa Ferancová sa v inscenácii zamerala na vykreslenie bohatého a dynamického vnútorného sveta hrdinu. To zdôraznila najmä permanentným pohybom na javisku a rýchlym tempom hereckej akcie, ktoré docielila aj zmenšením počtu protagonistov. Okrem predstaviteľa Christophera museli ostatní piati herci neustálymi premenami kostýmov stelesniť zvyšné postavy, ktoré vystupujú v Christopherovom príbehu. Tí, ktorí práve nezobrazovali žiadnu konkrétnu postavu, tvorili v spojení so scénografiou a choreografiou chlapcovo podvedomie a svojou akciou zdôrazňovali buď jeho systematickosť vo familiárnom prostredí, alebo chaos v priestoroch, ktoré sú pre neho nové a neprebádané. Hlasnými výkrikmi predstavovali množstvo reklám, ktoré ako zvukový smog ešte väčšmi zahusťujú stiesnený priestor metra. Na ulici sa im ustavičným pohybom podarilo vytvoriť dojem takmer nekonečného množstva chodcov. Rovnako však zastupovali aj funkciu presnejšej charakterizácie Christopherovho myslenia. V scéne vo vlaku symbolizovali „rozmnoženosť“ jeho dokonalého vnímania a schopnosť zapamätať si do detailov, čo sa okolo neho deje. Ferancová v réžii využila princíp divadla v divadle, keď herci viackrát vystupovali zo svojich postáv a vytvárali tak odstup od zobrazovaného príbehu. No vzhľadom na to, že tento motív sa v inscenácii objavil len sporadicky, oslabil sa jeho interpretačný kľúč a občas tak pôsobil len ako snaha o dotvorenie komickosti situácie bez hlbšieho ideového konceptu. Režisérka tiež nadviazala na príbehy Sherlocka Holmesa a pri výbere hudby čerpala najmä z britskej seriálovej adaptácie diela A. C. Doyla.

Najdominantnejším prvkom inscenácie bola scénografia, ktorá pozostávala z bielej minimalistickej pohyblivej konštrukcie. Na nej sa nachádzali plastové škatule označené prvočíslami (podobne ako kapitoly v pôvodnom diele). Spoločne s choreografiou Magdy Čaprdovej dotvárala dynamickosť inscenácie a zároveň participovala na vytvorení atmosféry deja, aj na myšlienkovom vyznení jednotlivých situácií. V scéne, keď sa Christopher presťahuje do nového matkinho bytu, herci synchronizovaným pohybom hádzali škatule zo všetkých strán Christopherovi do rúk, čím zdôrazňovali jeho zmätenosť, strach a neschopnosť orientácie v novom prostredí. Okrem funkcie vymedzenia a charakterizácie jednotlivých priestorov fungovala javisková konštrukcia aj ako symbol Christopherovej mysle, v ktorej je všetko presne zorganizované a detailne upratané. V jednotlivých škatuliach boli rovnako systematicky roztriedené rekvizity, ktoré herci postupne podľa potreby vyberali. Nutnosť zrozumiteľného poriadku a logickosti v Christopherovom svete bola zdôraznená tiež bielymi čiarami na javisku či osvetlením v podlahe, ktoré vymedzovali hrací priestor a predstavovali tak pre chlapca potrebné, priam geometrické ohraničenie. Scénograf Peter Janků však okrem javiska využil aj možnosť rozšírenia sály o priestory zákulisia, v ktorých prostredníctvom minimalistických náznakov – detailu loga metra, známej anglickej telefónnej búdky a panorámy mesta – symbolizoval prostredie Londýna. Práve rozšírením priestoru mimo určených nakreslených hraníc došlo k prepojeniu scénografie s motívom Christopherovho strachu pred nepoznaným a chaotickým svetom, reprezentovaným hlavným mestom. Kostýmy Simony Vachálkovej funkčne dopĺňali jednotlivé charakterové črty postáv. Christopherove farebné tričká či svietiaca oranžová mikina symbolizovali jeho detsky nevinnú existenciu. Dvojšiltová čapica zas vytvárala konotáciu s chlapcovým detektívnym vzorom – Sherlockom Holmesom. Matkine dievčenské šaty symbolizovali snahu postavy ostať mladou a vyhnúť sa povinnostiam, ktoré úloha matky prináša.

Herecký predstaviteľ Christophera Tomáš Turek vynikajúco a precízne stelesnil charakteristické črty správania človeka s Aspergerovým syndrómom. Telo mal v neustálom kŕči a napätí, nedokázal dlho vydržať v pokoji a permanentne sa hýbal. Využíval emočne nezafarbený prejav, reč mal trhavú a nesúvislú. Pred ostatnými postavami uhýbal pohľadom a prstami si naznačoval bezpečnú veľkosť priestoru, ktorá musí byť medzi ním a druhými ľuďmi dodržaná. Z vedľajších postáv dominovala najmä predstaviteľka Siobhan Alena Pajtinková, ktorá vychovávateľku zobrazila ako rozvážnu a senzibilnú osobu. Využívala najmä pokojný prejav, ktorý prenášala aj do situácií, v ktorých vystupovala ako Christopherovo alter ego, predstavujúc tak jeho krotkejšiu a umiernenejšiu stránku. Daniela Kuffelová stvárnila matku ako nevyrovnanú a ľahkovážnu ženu, ktorá sama netuší, akým smerom by sa mal jej život uberať. Herečka dôkladne zobrazila vzťah matky k Christopherovi, ktorý sa menil aj na základe jej osobnostného rastu. Rozvíjal sa od prvotného strachu, pocitu neschopnosti a úteku pred povinnosťami až po finálne emočné dozretie a zmierenie sa s vlastnou existenčnou situáciou. Jej protipól tvoril otec v podaní Jána Galloviča, ktorého správanie charakterizovala najmä trpezlivosť a láskavosť voči synovi. Na rozdiel od matky sa s Christopherovým zdravotným stavom vyrovnal a osvojil si správnu formu vzájomnej koexistencie a komunikácie. Tak ako každý bežný človek ovládaný emóciami, ani on však nedokázal postaviť svoj život iba na neustálom podriaďovaní sa pravidlám, a preto sa svojím konaním nevyhol chybe, ktorá narušila celý jeho vzťah s Christopherom.

V inscenácii Podivný prípad so psom tvorcovia na diváka neútočia prvoplánovou komickosťou, ale využívajú premyslenú režijnú koncepciu a kreatívnu prepracovanosť v každom inscenačnom komponente. Zobrazujú krásu každodenného života cez oči človeka, ktorý nie je formovaný ľudskou spoločnosťou. Ponecháva si vlastný nevinný pohľad na dnešný svet, nepoškodený hádkami či klamstvami, ktoré sa vymykajú jeho logickému mysleniu. A to by občas neuškodilo každému z nás...

Táto inscenácia bola uvedená aj vďaka LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 13.3.2017

Lucia Šmatláková

Lucia Šmatláková je študentkou Katedry divadelných štúdii na Vysokej škole múzických umení, kde momentálne dokončuje posledný ročník. Príležitostne publikuje pre školský časopis Reflektor a internetový portál www.mloki.sk. Participovala na tvorbe festivalového denníka počas dvoch ročníkov študenského festivalu Istropolitana Projekt. Bola členkou študentskej poroty na festivale Nová dráma (2016) a študentskej kritickej platformy na Bábkarskej Bystrici (2013). Zúčastnila sa semestrálneho pobytu na Katedre
divadelnej réžie a dramaturgie PWST v Krakove.