(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Dobre vycvičené psy

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Dobre vycvičené psy
Divadlo
InscenáciaUrs Widmer: Top Dogs
Premiéra27. mája 2013
Divadelná sezóna

Preklad: Roman Olekšák
Réžia a úprava: Ingrid Timková
Svetelný dizajn: Adam Cisár
Kostýmy: Barbara Feherová
Produkcia: Zuzana Hrdličková, Filip Kuchar
Hrajú: Michal Thomasy, Marta Maťová, Matúš Kvietik, Jozef Jurčišin-Kukľa, Dominik Gajdoš, Cyril Žolnír, Lukáš Pelč, Robert Roth a.h.
Premiéra: 27. mája 2013 v Divadle Lab, VŠMU Bratislava
Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí.“ Georges Clemenceau
Začnime skeptickou filozofickou úvahou. Hoci tomu neradi veríme, všetci sme nahraditeľní. Nielen z hľadiska večnosti, ale aj z hľadiska strednodobého a krátkodobého horizontu. Svet, v ktorom sme len kolieska v mašinérii, je plný nových náhradných dielov, schopných zastúpiť nás. Nie, nepočúva sa to dobre. Najmä vtedy, ak priveľmi uveríte vo vlastnú dôležitosť a nenahraditeľnosť. Tak ako v ňu uverili Top dogs – špičkoví zamestnanci obrích firiem a zároveň hrdinovia rovnomennej hry Ursa Widmera, ktorú na sklonku divadelnej sezóny 2012/2013 uviedlo divadlo Lab v úprave a réžii docentky Ingrid Timkovej.
Hoci text Top dogs vznikol pred takmer dvadsiatimi rokmi, nepoľavujúca ekonomická kríza ostatných rokov z neho znova robí hru aktuálnu a nanajvýš vďačnú. K jeho kvalite prispieva aj fakt, že ide o text autentický a vytvorený metódami, ktoré sa približujú psychologickému výskumu. Widmer hru síce napísal na objednávku, no k jej tvorbe pristupoval s priam vedeckým zápalom. Niekoľko mesiacov trávil rozhovormi s prepustenými top manažérmi, ktorí využívali služby outplacementových agentúr. Paralelne s pozorovaniami, rozhovormi a nahrávkami vznikal tragikomický text, ktorého hrdinami je sedem postáv hľadajúcich s pomocou podpornej skupiny nielen novú prácu, ale aj životnú rovnováhu. Widmerovi sa nepateticky a bez moralizovania podarilo dotknúť tých problémov, ktoré postavy dostávajú do osobnej krízy viac ako strata zamestnania.
Prvoradým cieľom režisérky a pedagogičky Ingrid Timkovej bolo s najväčšou pravdepodobnosťou vytvorenie takej inscenácie, v ktorej by si študenti prvého ročníka magisterského štúdia hereckej tvorby mohli vyskúšať zákonitosti fyzického divadla, riadenej hereckej akcie, humoru stavaného na expresívnosti a v neposlednom rade mohli prejsť hranice vlastnej komfortnej zóny. Ako režisérka si samozrejme kládla za cieľ aj to, aby bol konečný stav inscenácie divácky príťažlivý. Všetko menované sa Ingrid Timkovej podarilo a pred diváka sa dostáva zábavná inscenácia, v ktorej aj fyzicky náročné časti pôsobia ako hra, expresívne scény nevyvolávajú nechcený pocit trápnosti, a ktorá má navyše aj dobrú marketingovú podporu v podobe pohostinsky účinkujúceho Roberta Rotha. Zvučné meno môže do divadla Lab prilákať aj divákov, ktorí by o existencii tohto študentského priestoru nemuseli mať ani tušenie. Ku všetkým menovaným pozitívam istotne treba pripočítať aj skutočnosť, že študenti prvého ročníka magisterského štúdia si mohli vyskúšať prácu s autoritami, ktorá je predsa len odlišným typom práce, než sú študentské, rovesnícke inscenácie. Na tomto mieste by sa mohlo hodnotenie študentskej inscenácie ukončiť s uspokojivým konštatovaním, že išlo o vydarenú, vtipnú a kohéznu inscenáciu, v ktorej študenti chvályhodne obstáli vo fyzicky náročných úlohách a diváci dostali príležitosť dobre sa zabaviť. Ak však chceme na Top dogs nazerať aj ako na umelecký a zmysluplný celok, narazíme na niekoľko problémov.
Pedagogička, autorka úprav a režisérka v jednej osobe mala zjavne jasnú a presnú predstavu o podobe inscenácie, ktorú – zdá sa – nekonzultovala s dramaturgom či asistentom réžie. Práve to môže byť dôvodom istej nevyváženosti a jednostrannosti výpovede. Prvou výraznou úpravou je obsadenie herca Roberta Rotha do pôvodne ženskej postavy vedúcej skupiny Susanne Wrage a zároveň aj premenovanie podľa stvárňujúceho herca – teda pán Roth. Našťastie, študenti herectva oproti výraznejšie skúsenému kolegovi neťahali za kratší koniec. Naopak, herecké výkony boli v inscenácii veľmi súdržné.
Výraznejšie sa však inscenácie dotýka zásadná zmena, ktorá síce vznikla z pochopiteľných dôvodov a režisérka sa ju pokúsila využiť vo svoj prospech, no v konečnom dôsledku sa obrátila proti jej zmyslu. Ide o to, že úprava robí postavy mladšie o zhruba dvadsať rokov. Tým sa však z inscenácie stráca rozmer osobnej tragédie ľudí, ktorí pre prácu nadobro premárnili život a vzťahy a teraz v strednom veku, bližšie k druhej polovici života, nemajú vôbec nič. Samozrejme, vek hercov režisérka ovplyvniť nemohla a napokon ani život dnešných tridsiatnikov nie je vždy prechádzka ružovým sadom, Timková však vo svojej úprave nadobro rezignovala na akúkoľvek alternatívu, ktorá by inscenácii pridala silnejší rozmer a dokonca sa môže zdať, že toto oprostenie sa od tragickejšieho rozmeru témy uvítala. Len tak sa dá vysvetliť, prečo v celej inscenácii rezonuje len problematika sexuálnej frustrácie v jej najrozmanitejších podobách. Latentná homosexualita, vyhranená dominancia a submisia, sexuálna manipulácia, ale aj prehnaná aktivita libida – to všetko sa divákovi predostiera ako vtip a fyzické cvičenie – nezriedka náročné a dômyselné, predsa však len cvičenie. Herci sú obnažovaní zväčša tak, aby vynikali ich fyzické zvláštnosti (nesmierne chudý Roth a oblejší Kvietik) a tým pôsobili komickejšie. Spomalené súboje sa zameriavajú na sexuálny podtext a fyzickú drezúru. Herci na prázdnom javisku doplnenom iba stoličkami behajú a skáču v strohých sivých kostýmoch doslova tak, ako režisérka píska. Je už na posúdení všetkých zúčastnených strán, čo boli herci schopní a ochotní z tejto skúsenosti vyťažiť.
Treba však na rovinu priznať, že účel môže svätiť prostriedok. Isté vytrhnutie z komfortnej zóny a podriadenie sa direktívnym nárokom mohlo byť hlavnou motiváciou niekoľkých prekvapivých hereckých výkonov. Predovšetkým Matúš Kvietik získal v postave Krausa výbornú príležitosť budovať postavu na malej ploche. Poradil si s ňou viac ako nadpriemerne. Jeho Kraus zostáva dlho vo svojom uplakanom kútiku utlačený dravšími a výraznejšími kolegami. Divák ho začne pozornejšie sledovať až po výstupe, v ktorom žiada od Rotha terapiu objímaním so zjavným sexuálnym podtextom. Potom si však už vychutná, že Kvietik dôsledne a presvedčivo drží svoju postavu malého neurotika po celý čas inscenácie. Naopak, veľmi výrazne pôsobí Marta Maťová ako pani Jenkinsová. Ide nielen o logický dôsledok skutočnosti, že Maťová je jedinou ženou medzi mužmi, ale aj špecifickou a výraznou charizmou, ktorou táto herečka disponuje. Jej postava a s ňou súvisiaci herecký výraz prechádza počas inscenácie niekoľkými polohami. Od sebavedomej ženy, ktorá hneď v úvode víta prichádzajúceho Deera a pôsobí ako výkonná šéfka, cez ženu vedome využívajúcu svoju sexuálnu príťažlivosť až po obeť svojho egocentrického manžela. Práve posledná menovaná poloha sa odohráva s využitím psychodramatickej výmeny úloh. Maťová/Jenkinsová tu hrá svojho manžela Gajdoša/Neuenschwandera a on ju. Iste vďačná možnosť obrátenia mužsko-ženských stereotypov typu „arogantný a dominantný muž a urozprávaná zanovitá žena“ skrýva úskalia povrchného zveličenia a parodovania jednej aj druhej polohy. Našťastie, obaja herci našli zdravú mieru a vytvorili živelný, gradujúci, vtipný, ale zároveň aj mrazivý výstup obojstranného manželského teroru. Za pozornosť bezpochyby stál aj výkon Jozefa JurčišinaKukľu, ktorý stvárňoval zajakavého ekonomického génia. Jeho boj s každou slabikou akoby skutočne vychádzal z vnútorného boja plachého a nedoceneného muža. Nesmierne prekvapivo potom vyznieva jeho takmer civilné priznanie, že všetku frustráciu, ktorá sa v ňom hromadila niekoľko týždňov po prepustení, si vyventiloval vo fyzickom násilí na manželke. Lukáš Pelč ako najmladší prírastok outplacementovej agentúry Deer zostáva aj v tejto inscenácii vo svojej polohe komického outsidera. Jeho výstup, v ktorom sa priznáva k až nemiestnemu obdivu ku gorilám, pôsobí nielen bizarne a vtipne, ale miestami dokonca aj dojemne. Pelč totiž nehrá Deerovu zvláštnosť, alebo ak chcete úchylku, len ako vtipnú kuriozitu, ale ako reálnu súčasť jeho osobnosti. Herecké výkony uzatvárajú Cyril Žolnír ako Bihler a Michal Thomasy ako Müller. Obaja herci hrajú svoje postavy civilne, takmer chladne. Nejde pritom len o prostredie sivých oblekov a kravát, v ktorom sa ich postavy pohybujú, ale aj o herecký naturel oboch hercov.
Top Dogs v divadle Lab je minimalistická inscenácia. Istotne nie je na škodu, že využíva len účelovú scénografiu a úmyselne strohé kostýmy. V oboch prípadoch hovoríme o minimalizme pozitívnom. Navyše, presný a citlivý svetelný dizajn Adama Cisára dopĺňa javiskový obraz o vizuálnu dynamiku. Inscenácii neublížil ani fakt, že herci museli pracovať iba s torzami postáv – napokon, poradili si výborne. Avšak to, že samotná myšlienka a zmysel inscenácie sa zužuje len na presnosť akcií, strednoprúdovú zábavu docielenú zvýraznenou sexualitou a okresanie témy na minimum, dobré nie je. Top Dogs sa premenil na drezúru psov. Skáču síce vysoko a bežia rýchlo, no nejde o skutočný lov. Len o predvádzanie sa na výstave.
Soňa Smolková
publikované online 26. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Uverejnené: 26. novembra 2013Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Go to Top