Ďobací žúr

Vytlačiť

Preklad: Zora a Martin Bútorovci
Réžia: Michal Vajdička.
Dramaturgia: Alena Lelková
Scéna: Pavol Andraško.
Kostýmy: Jana Hurtigová.
Hrajú: Michal Soltész, Peter Cibula, Dana Košická, Róbert Šudík, Peter Cibula, Ľubomír Bukový, Dušan Skokan, Juraj Zetyák, Stanislav Pitoňák, Radovan Hudec, Ivan Krúpa, Jozef Úradník, Eugen Libezňuk, Tatiana Poláková, Peter Makranský, Alena Ďuránová, Jozef Pantikláš, Jozef Horváth, Katarína Horňáková

Premiéra: 8. februára v Historickej budove ŠD Košice

Zaradenie titulu Prelet na hniezdom kukučky nebolo zo strany Štátneho divadla zlým krokom. Košická činohra už veľmi súrne potrebovala titul, ktorý by s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote prilákal diváka, a to nielen feydeauvským či gavranovským bulvárom. Divácky úspech „kukučky“ naznačovali to takmer všetky doterajšie inscenácie tejto látky na Slovensku, vrátane tej, ktorú uviedlo samotné košické divadlo pred dvadsiatimi rokmi. Téma vopred prehraného boja jednotlivca s mašinériou spoločnosti je nám blízka, navyše, ani po odznievaní komunizmu nestratila svoju nástojčivosť. Spoločnosť bude vždy rozhodovať o tom, kto je zdravý a bude vyžadovať od svojich členov, aby sa správali slušne, teda podľa jej pravidiel. Manipulácia s jednotlivcom na seba dnes preberá ešte rafinovanejšie formy, než mohol autor pôvodnej románovej predlohy Ken Kesey pred takmer päťdesiatimi rokmi veriť. Ak o sestre Ratchedovej hovoria ako o živej ploštici, nemusíme si v tej súvislosti vybaviť len zastaralé praktiky komunistických štátnych bezpečností, ale aj všadeprítomné bezpečnostné kamery a sofistikované bezpečnostné zariadenia.

Tvorcovia košickej inscenácie sa rozhodli, že nebudú nijako zdôrazňovať súčasné momenty dramatického textu Dale Wassermana. V zásade ich voľbu chápem - násilná aktualizácia mohla viesť aj k veľmi sporným výsledkom. Keďže sa však v psychiatrickej liečebni zobrazenej na scéne Historického divadla ŠD akoby čas zastavil, bol akoby už vopred daný aj celkový pocit z predstavenie – tradičné, slušne urobené, ale divadelne nijako zvlášť vzrušujúce divadlo. Takéto ambície však v zadaní zo strany divadla určite neboli.

Scéna Pavla Andraška pozostávala zo starých nemocničných lôžok, bez prvkov hyperrealizmu, ktoré začínajú byť stále čoraz populárnejšie. Pracovala impozantne s celou hĺbkou javiska, jej detaily – ako kútik s toaletami - neboli ale vymyslené nijako geniálne. Zmeny sa robili málo efektne, ba často celkom neúčelne, len presunmi mobilných zásten. Možno je na mieste otázka, do akej miery bol výsledok determinovaný rozpočtom produkcie. Väčšia „výtvarná štylizácie“ by stála asi viac ako vyradené postele. Chceli to tvorcovia takto alebo len akceptovali kompromisy, s tým, že aj tak bude všetko stáť na hercoch?

Horšie však bolo, že réžia rezignovala – možno aj zámerne – na vyrábanie divadelných zázrakov. Na tejto produkcii si žiaľ, priveľmi výrazne uvedomujeme význam svietenia či dôležitosť temporytmu, ktorý sa miestami strácal. Scéna hlasovania o sledovaní televízie bola neúčelne dlhá, pri niekoľkonásobnom opakovaní tej istej schémy sme už celkom stratili záujem o to, ako to dopadne. Scéna je najčastejšie nasvietená naplno, akože realisticky, so všetkými dôsledkami, ktoré takéto málo intímne svetlo môže atmosfére produkcie spôsobiť. Svoj podiel na rušení hlbších emócií, ktoré by na nás v kritických momentoch hry mali doľahnúť, má podľa mňa aj zámerne „výťahová“ hudba. Jej dookola sa objavujúci, takmer verklikársky motív síce môžeme chápať ako kontrapunkticky zvolený radostný hudobný podkres plíživej sa totality, napriek tomu jej nasadenie aj do tých najvypätejších situácií pôsobí neadekvátne. Opäť je na mieste otázka – chceli to mať tvorcovia práve takto, alebo si len nemohli dovoliť alokovať viac času a peňazí na divadelne účinnejší a adresnejší výber hudby, pod ktorý by sa niekto aj podpísal?

Režisér Michal Vajdička začína mať čitateľný svoj umelecký podpis, ako jeden z mála mladých režisérov, sa odváži pustiť sa aj do „celosúboroviek“, pričom zvyčajne dokáže hercov doviesť k zaujímavým výkonom, ba vie vyrozprávať jasný príbeh. Ani touto réžiou si veľkú hanbu neurobil. Prelet však nepatrí k tomu najlepšiemu, čo sa tomuto talentovanému režisérovi doteraz podarilo urobiť. Ani tejto jeho produkcii, nechýbala zaujímavá drobnokresba postáv pacientov psychiatrickej liečebne, zimomriavky sa však pri záverečných scénach nedostavili. V kľúčových scénach boli dosť nešťastne riešené aj mizanscény.

Inscenátori sa rozhodli pre zaujímavý výklad hlavnej postavy, hoci. Veľká sestra nie je beštia od prvej chvíle, naopak javí sa spočiatku celkom mierumilovne, skoro ako milosrdný anjel, starostlivá mamička, Billyho Bibbita dojímavo hladká po vlasoch, jej pravá tvár sa odkrýva až postupne, keď sa bojí o stratu kontroly nad svojim nemocničným mikrokosmom a kedy príjemnosť bábiky začína byť hrozivá. Aj v týchto momentoch je to však viac človek systému, ako celkom neriadená neľudská beštia. Dana Košická svoju postavu precízne na jemných nuansoch, netlačila ju našťastie do žiadnej hystérie, ku koncu mohla byť predsa len o niečo ráznejšia. Zaujímavo je ale vybudovaný kompetenčný boj medzi ňou a doktorom Spiveyom, u ktorého Eugen Libezňuk zdôraznil jeho „normálnosť“, ľudskosť skríženú s neochotou riskovať a vstupovať do konfliktov.

Michal Soltész si v zásade poradil s náročnou postavou McMurphyho, hoci jeho postava nezaznamenala väčší vývoj v rámci deja. Nie je to rebel – intelektuál, skôr ľudový typ milého chalana, ktorý má rád život a najmä samého seba v ňom. Veľmi dojímavo však vyznel príbeh nesmelého Billyho Bibbita, ktorého vynikajúco stvárnil Ľubomír Bukový. Tatiana Poláková a Alena Ďuránová ako „kamarátky“, ktoré vtrhnú do ústavu pôsobili našťastie pri n-tej repríze menej afektovane a oveľa ľudskejšie ako pri premiére. Róbert Šudík prezentoval dobre dôstojnosť „najväčšieho debila“, nie veľmi sa mu ale podarilo zvládnuť sólo v rámci skupinovej terapie, čiže „ďobacieho slepačieho žúru“, ako to trefne nazval. Jeho spoveď pôsobila trochu umelo. Úlohu zabávača kolektívu vykonával Stanislav Pitoňák, svojho Cheswicka stále hovoriaceho nejaké sexuálne narážky našťastie udržal v medziach vkusu. Poniektorí, zvlášť, Ivan Krúpa či Radovan Hudec však priveľmi zdôrazňovali symptómy svojich ústavných pacientov. Jozef Úradník mal neľahkú úlohu zahrať náboženského fanatika Sefelta, aj jeho postave mohol snáď režisér pomôcť lepším zasadením do mizanscén. Dušan Skokan skúšal dať svojmu ošetrovateľovi Williamsovi ľudský rozmer. Ošetrovateľ Turkle i sestra Flinnová (Jozef Patlikáš a Katarína Horňáková) prezentovali predovšetkým profesionálny, neosobný prístup svojich postáv k pacientom. Nevybudovaná zostala kľúčová postava Náčelníka Bromdena. Peter Cibula bol na stvárnenie tejto postavy síce fyzicky disponovaný, ale ani pomaľovanie tváre mu nedodalo imidž človeka z inej komunity a iného myslenia. Jeho mlčanlivosť v prvej časti je neprítomnosťou, nie divadelným znakom či gestom. Akoby si hluchonemého indiána zabudli všímať nielen jeho spolupacienti či personál, ale aj režisér, ktorý bezradnému hercovi nepomohol lepším vybudovaním jeho akcií. Jeho zavreté oči, ktoré sa v románe spomínajú, ale v trochu inej súvislosti, pôsobia násilne, z postavy v závere necítime motiváciu či silu k prerodu.

Produkcia ukázala, že košická činohra sa stále dokáže zmobilizovať aj do veľkých projektov, že má hercov, ktorí sa vedia pohrať s rôznorodými charaktermi. Prelet nad hniezdom kukučky sa však nestal objavom sezóny, zostal však na slušnej úrovni inscenácie, s nasadzovaním ktorej nebude mať marketing väčšie problémy.

Publikované online: 8.2.2008

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.