DO TRETICE NEBÝVA VŽDY TO NAJLEPŠIE

Vytlačiť

Staré divadlo Nitra

Preklad: Zora Jesenská, úprava: Karel Brožek a.h. a Nina Malíková a.h., dramaturgia: Nina Malíková a.h., scéna a bábky: Alois Tománek a.h., kostýmy: Hana Cigánová a.h., hudba: Laibach (výber Karel Brožek), réžia: Karel Brožek a.h.
Premiéra 30. 03. a 01. 04. 2007, Staré divadlo Nitra

Už po tretíkrát siahol režisér Karel Brožek po tom istom texte. Vlastnú úpravu Shakespearovej hry Macbeth inscenoval najprv pred takmer 10 rokmi v Klicperovom divadle v Hradci Králové (1998), v roku 2005 v bábkovom Divadle Lampion v Kladne a teraz s ňou prichádza do Starého divadla v Nitre. Klasikovu predlohu režisér spolu s dramaturgičkou Ninou Malíkovou razantne skrátili a upravili, väčšina postáv a výstupov padli za obeť osobitej interpetácii. Do starého rozpadnutého divadla sa pred akýmsi vojenským konfliktom, zúriacim vonku, prichádza ukryť skupina siedmich žien a nezávisle od nich dvaja vojaci. Ženy nájdu text Macbetha a vidiac v ňom ďalší kamienok do mohyly pochybnej mužskej statočnosti, budovanej krvavými hrdinstvami, vojnami a vraždami, začnú ho s dešpektom a trpkosťou hrať. „Tú ich večnú mužskú komédiu, to ich vystatovanie“, ako hovoria. Do príbehu vtiahnu aj oboch vojakov v postavách Macbetha a Banqua. Ako dej plynie a ony jedna za druhou berú na seba postavu Lady Macbeth, kormidelníčky a sprievodkyne manžela na krvavej ceste stať sa kráľom, vidíme, že z obetí sa stávajú vrahovia. Stvorili Macbetha ako esenciu bezbrehej túžby po moci, a nedokážu ho zastaviť v jeho vraždení inak, než tým, že ho samé zabíjajú. Samé sa chytajú do osídiel moci a stávajú sa tými, o ktorých hrali. Zložité mnohovrstevné posolstvo sa ale režisérovi nepodarilo pretaviť do zrozumiteľnej, jasnej výpovede. Osobité podobenstvo nenašlo podrobnú oporu v upravenom texte, respektíve v jeho inscenačnom výklade, a z toho plynúcej hereckej interpretácie. Splynutie troch Shakespearových čarodejníc a Lady Macbeth a ich pretavenie do sedemčlenného ženského chóru si žiada vyrovnané sústredené herecké výkony, kde každá replika, každé gesto musia byť správne prednesené a načasované. Z nevýrazného šedého chóru čarodejníc viditeľnejšie vystupujú ako Lady Macbeth iba Oľga Schrameková, dychtivá po moci a pripravenejšia na vraždu než manžel; zhýralá a mocou opojená Lucia Korená a vinu neunesúca, náhle bezmocná Lucia Arendášová. Čo bolo zmyslom dôsledného vystriedania sa všetkých siedmich herečiek v postave Lady? Aby všetky niesli rovnakú vinu? Ale to nesú tak či tak. V tejto rôznorodosti typov a výkonov zostáva záhadou postava siedmej, bláznivej nemej ženy (Rúth Bánovská). Od začiatku stojí akoby mimo chór, nesúhlasne hlasnými zvukmi a výkrikmi komentuje úmysel ostatných žien hrať krvavú hru, odstrkovaná a s nevôľou trpená nachádza podporu u mladšieho z vojakov, Andreja Šoltésa. Šoltés hrá postavu zradeného a zavraždeného Banqua, a tak sa môže zdať, že tí dvaja tvoria aspoň aký-taký ostrovček protikladu voči zaslepenosti ostatných. Vojak, ktorý uteká z nezmyselného boja a bláznivá. Kto iný môže zostať čistý? Isto nie starší vojak Romana Valkoviča, sebaistý macher, ktorý sa snáď do divadla ani neprichádza skryť, ale naopak – hľadať utečencov so samopalom v ruke. A keď má celý priestor pod kontrolou, možno pre rozptýlenie, možno z nudy prijíma gesto žien a berie na seba postavu Macbetha. Je predsa jeho dokonalým predstaviteľom. Valkovič ale dokázal nechať v Macbethovi zaznieť aj chvíle váhania, okamihy svedomia. Je aj najdôslednejším vo vodení bábky, usiluje sa ju napĺňať významom. Paradoxne rovina zmyslu použitia bábok zostala nenaplnenou. Práve tá rovina, ktorá by bábkoherečkám mala byť najbližšia, v ktorej by mali byť najistejšie, bárs aj zaostávajú v prednese Shakespearových veršov.

Ďalšia rovina, ktorá mala byť nadstavbou a výsadou inscenácie v bábkovom divadle. Režisér významovo presne delí, kedy odkrytý vodič hrá s bábkou a kedy bez nej. „Civilné“ postavy – ženy a vojaci – sú bez bábok. Macbethov svet je svetom manipulácie, a teda hry prostredníctvom bábky – marionety. Mimo stoja iba čarodejnice. Používajú dlhé drevené trúby didgeridoo, mnohotvárne výrazné rekvizity, ktoré ich zvukovo i vizuálne charakterizujú. Ako komický kontrapunkt sa zjavujú aj dve maňušky - vrahovia, najatí na vraždu Banqua. No Brožek už nedokázal viesť hercov k dôraznému a zreteľnému rozlišovaniu týchto svetov. Odniesli si to najmä bábky. Drevené marionety sú viac nosené a pohadzované než vodené, viac ilustrujú než vrstvia významy. Za necitlivým, nedbalým narábaním s nimi ale nevieme odčítať hlbší zmysel. Potom aj scény, v ktorých sa s bábkami narába nezvyčajne brutálne a kruto, pôsobia skôr rozpačito, nie je za nimi mrazivé poznanie akými bezbrannými a zraniteľnými bábkami sme v rukách mocných. Výnimkou je až režisérom domyslená Macbethova vražda manželky. Dovtedy sa ostatné „vraždené“ marionety naturálne prebodávali mečíkmi, porcovali, vešali na hák, hrali sa s nimi kolky, v tejto chvíli ale prichádza gesto, nesmierne silné a pôsobivé – Macbeth nožom pretína nite marionety svojej manželky. A hoci je to spôsob, v bábkovom divadle už nastokrát používaný, má rozmer ďaleko väčší, než čokoľvek dovtedy v inscenácii videné.

Scéna Aloisa Tománka odkryla surovú „bunkrovú“ zadnú stenu javiska, obnažená korešpondovala s hracím priestorom dejov v popredí. Mnohé artefakty scény dotvárali dramatickú a ťaživú atmosféru príbehu. Režisér výrazne pracoval aj so svetlom a drsnou hudbou kultového Laibachu. A nad tým všetkým ako kontrapunkt kašírovaný anjel – pozostatok doby, v ktorej zneli múzy, nie zbrane. Nahé drevené marionety boli púhymi bábkami v rukách mocných. Vtieravý pocit otrhanej ľudskosti. Kostýmová výtvarníčka Hana Cigánová s povestným divadelným šarmom, citom a zmyslom pre detail odela herečky a počiarkovala zmysel ich charakterov a javiskového konania. Rozdelenie sveta na krutú realitu a ilúziu divadla sa v jej kostýmoch podmanivo a s nadhľadom odrážalo.

Režisér Brožek v rozhovore pre denník Pravda o inej svojej inscenácii hovorí: „..inscenáciu som pravdepodobne prekombinoval. Vznikol akýsi divácky rébus...“ Dve výstižné vety i pre nitrianskeho Macbetha, ambiciózny netuctový projekt s tak pôsobivým posolstvom. Chyby na kráse sa mu ťažšie odpúšťajú o to viac, že režisér svoj text už dvakrát predtým inscenoval, mal teda dostatok času a priestoru overiť si ho a doviesť do dokonalosti.

Publikované online: 30.3.2007

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokovBábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.