Do neba a späť

Vytlačiť

Dramatizácia a dramaturgia: Katarína Jánošová
Texty piesní a hudba: Martin Geišberg
Scéna, kostýmy a bábky: Martina Fintorová
Réžia a úprava: Peter Palik
Hrajú: Adela Mojžišová, Margaréta Nosáľová, Jaroslava Hupková, Ján Morávek, Andrej Kováč

Premiéra: 23. 5. 2014, Bratislavské bábkové divadlo
(Recenzia písaná na základe dvoch repríz 12. 10. 2014)

 

Uplynulé sezóny Bratislavského bábkového divadla (BBD) boli neslávne. Už na prvý pohľad je jasný jeden z jeho dlhodobých problémov, ktorým sú neprajné priestory a javisko nevhodné pre bábkové inscenácie. Provizórium sa za desaťročia stalo štandardom. Väčším problémom však bol žiaden alebo len krátkodobo pôsobiaci dramaturg. To sa zmenilo až v sezóne 2011/2012, keď na tento post nastúpila Katarína Jánošová.

Priveľa inscenácií uplynulého desaťročia možno označiť ako problémové a pre mnohé by to bol eufemizmus. Často šlo o neoriginálne tituly a neúspešné realizácie. Za posledné dva roky sme však zaznamenali niekoľko zaujímavých hier či dramatizácií a za prínosné považujeme aj to, že v divadle hosťovali viaceré mladé režisérky a režiséri (Adriana Totiková, Júlia Rázusová, Alena Lelková, Ivan Martinka a Andrej Kalinka, Michaela Homolová, Juraj Bielik a Anton Korenči). Hoci nie všetky inscenácie posledného obdobia možno označiť za vynikajúce, posun divadla k pestrejšiemu a nápaditejšiemu repertoáru i snaha dať priestor novým režisérskym osobnostiam sú zjavné.

K hodnotnejším starším inscenáciám na repertoári BBD patrili aj tie, ktoré naštudoval režisér Peter Palik. Zhodou okolností mali obe vianočnú tematiku: Vianočný príbeh Anjela Rafaela (2007) a Veľká cesta z Arktosu (2008). Jeho tretia inscenácia v BBD sa volá Myška nie je líška.

Ide o dramatizáciu knihy Myši patří do nebe (2006) českej spisovateľky Ivy Procházkovej. Rozprávka spracúva náročnú tému smrti. Smrťou hlavnej hrdinky, myši, sa začína. Autorkina interpretácia posmrtného života nie je úplne kompatibilná so žiadnym náboženstvom. To však zjavne ani nebol jej zámer. Zdôrazňuje, že v nebi sú si všetci rovní a prezentuje ideu prevtelenia, znovuzrodenia.

Dramaturgička Katarína Jánošová pripravila dramatizáciu, v ktorej sú oproti pôvodnému textu výrazné zmeny. Nešlo len o mechanický prenos do iného literárneho druhu. Text je dynamický, čo dosiahla vynechaním viacerých pasáží a postáv pôvodného príbehu. Tie postavy, ktoré sa do hry dostali, sú výrazne upravené. Predstavujú iný živočíšny druh, majú iné mená či iný rodinný vzťah k hlavnej hrdinke.

Dramatizácia spracúva predovšetkým hlavnú ideu predlohy, že priateľstvo prekoná aj prirodzenú silu potravinového reťazca.

Myš Kajka Utekajka zahynie, keď ju naháňa lišiak Ryšiak. Musí prejsť Riekou zabudnutia a Kozou bránou a ocitá sa v nebi. O smrti sa tu hovorí ako o niečom prirodzenom. Odznejú aj repliky o tom, že zomrieť je normálne, že niekto zomrie na starobu a niekto pri nehode, tak ako aj hlavná hrdinka. Stretá sa so svojou starou mamou, s kamarátom krtkom, no aj s lišiakom, ktorý sa chytil do pasce a tiež zahynul. V nebi nik nepociťuje hlad a tak sa dravec a korisť môžu spriateliť.

V bulletine sa uvádza, že Jánošovej dramatizáciu podrobil Peter Palik úpravám. Na základe znalosti tvorby tohto režiséra (aj autora prozaických rozprávok a dramatizácií) môžeme usudzovať, že viaceré slovné i akčné vtipy sú jeho dielom. Napríklad strážkyňa Kozej brány sa volá Koza Nozdra (alúzia na Cosa Nostra). Nevieme určiť celkové množstvo Palikových zásahov, no môžeme konštatovať, že výsledkom spolupráce dramaturgičky a režiséra na texte je veľmi dobrá bábková hra. Polemizovať by sme však mohli o jej názve. Prečo tvorcovia nezachovali názov Myši patria do neba? Myška nie je líška je rytmické a ľahko zapamätateľné, ale s ohľadom na obsah diela zavádzajúce. V závere si síce hlavní hrdinovia myška a lišiak vymenia roly – medzi živých sa vrátia ako to druhé zviera, no to nie je v príbehu to podstatné.

Výtvarníčka Martina Fintorová pracovala aj s filozofickou rovinou rozprávky. Základom scény sú tri vodorovne uložené točiace sa kolesá. Kruhy sú metaforou životného kolobehu a predstavujú aj hodinkové kolieska, teda symbolizujú plynutie času. Dopĺňa ich obruč rozdelená na dvanásť malých častí – znamení zverokruhu.

Hrací priestor je navrhnutý dômyselne, vďaka pohyblivej konštrukcii sa dal dynamicky realizovať pohyb bábok – naháňačky, približovanie, presuny.

Inscenácia je realizovaná odkrytým vodením bábok. Hoci je zástoj hercov na javisku výrazný, výtvarníčke sa podarilo skĺbiť eleganciu ich kostýmov a zachovanie výtvarnej dominancie bábok-manekýnov. Kostýmy sú čierne, no sú navrhnuté individuálne pre každú herečku a herca. Spája ich extravagantný prvok – zipsy umiestnené na atypických miestach. Výtvarne odkazujú na ozubené hodinkové kolieska. Scénografka bábky diferencovala – tie, ktoré účinkujú v časti odohrávajúcej sa v nebi (väčšia časť inscenácie), sú svietiace.

Jedna z častí inscenácie sa odohráva v kine. Hrdinovia sledujú chyby, ktoré urobili počas života, aby ich už neopakovali. Táto časť je realizovaná plošnými bábkami ako tieňové divadlo.

Celkovo sa inscenácia odohráva v prítmí s dôrazom na svetelný dizajn. Aj preto by oveľa lepšie vyznela vo vyhovujúcich priestoroch štúdiového typu. Čím ďalej od javiska diváci sedia, tým viac stráca estetika inscenácie na sile.

Herecky je inscenácia vzácne vyvážená. Herci a herečky dodali zvieracím hrdinom zaujímavé štylizácie, našli i správnu mieru. Adela Mojžišová (myška Kajka Utekajka) a Ján Morávek (lišiak Ryšiak) potvrdili svoje herecké nadanie, no i to, že práca s bábkou im už nie je cudzia. Bez zaváhania boli aj ich spevácke výkony. Obaja v divadle začínali príležitostným hosťovaním a neskôr sa stali interným členom a členkou súboru. Dnes možno konštatovať, že sa zo „zblúdilých činohercov“ (ani jeden z nich neštudoval bábkoherectvo) stali opory súboru. Štandardne dobrý výkon podáva aj Andrej Kováč. Svojim postavám dokáže dodať humor a rozvahu zároveň. Vie byť dopletený aj mentorský. Tak kreoval aj Kozu Nozdru. Margaréta Nosáľová a Jaroslava Hupková predvádzajú vynikajúce vodenie bábok aj variácie na štylizácie. Ich postavy sú vtipné, smutné aj veselé, energické aj láskavé. Vynikajúce je Nosáľovej podanie Vrany s trnavským dialektom, aj uhundranej Žaby. Jaroslava Hupková hrá myšaciu starú mamu s citom a lastovička v jej podaní je veselá premotivovaná vedúca letu z neba na zem. Obidve herečky už dlho nemali priestor pre takéto jednoznačné výkony.

Peter Palik znova potvrdil, že režijné remeslo má zvládnuté – všetko na javisku má svoje miesto a svoj čas. Vynikajúca je réžia strihu i svetelný dizajn. Jeho zmysel pre humor a šikovné aktualizácie badať už v úvodnom obraze, v ktorom to, že sa lišiak snaží uloviť myšku, je zobrazené ako komentovanie športového prenosu. Komentujú ho dvaja herci, oslovujú sa Marcel a Karol, čo je zjavný odkaz na Marcela Merčiaka a Karola Poláka. Jedinou vecou, ktorá plynutie dobre komponovanej inscenácie naruší, je krátka choreografia počas jednej prestavby scény. Naznačuje plynutie času – herci hýbu rukami napodobňujúc hodinové ručičky. Toto prekvapivo triviálne gesto je zbytočné a rušivé.

Kvalitu inscenácie podporila aj hudba a texty piesní Martina Geišberga. Hudba je jemne gitarová, evokuje známeho indie-folkového muzikanta Josého Gonzálesa. Kvalitná je i nahrávka, čo v BBD nebývalo pravidlom. Piesne z tejto inscenácia patria k tým, ktoré by si zaslúžili „žiť“ – byť dostupné aj mimo javiska.

Myškou, čo nie je líška pribudla na repertoár Bratislavského bábkového divadla plnohodnotná, režijne, herecky i výtvarne zvládnutá inscenácia. A to je v kontexte ponuky divadelnej tvorby pre deti i v kontexte inscenácií BBD potešujúce konštatovanie.

Publikované online: 25.11.2014

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.