Dnes už nikam nejdeš

Vytlačiť

Béla Faragó – Miklós Forgács – József Czajlik: Dnes už nikam nejdeš (poviem to piesňou)/Ma már nem mész sehova (dalban mondom el)

 

Kostýmy: Gadus Erika, a. h.
Scéna: Gadus Erika, a. h.
Hudobný asistent: Jakab Zoltán, a. h.
Korepetítorka spevu, dirigentka: Lovas Gabriella, a. h.
Choreografia: Kovács Gerzson Péter, a. h.
Light design: Majoros Róbert, a. h.
Dramaturgia: Forgács Miklós
Interaktívny konzultant: Takács Gábor (KÁVA)
Asistent réžie: Rubóczki Márkó

Réžia: József Czajlik

 

Mesélő 1 (Rozprávač 1): Takács Gábor, a. h.

Mesélő 2, Tisztánlátó 1, Komorna, Kórusvezető (Rozprávač 2, Jasnovidec 1, Komorná, Vedúca chóru): Dégner Lilla

Mesélő 3, Tisztánlátó 2, Komornyik (Rozprávač 3, Jasnovidec 2, Komorník): Madarász Máté

Diáklány 1 (Študentka 1): Nádasdi Péter

Diáklány 2 (Študentka 2): Varga Anikó, a. h.

Diáklány 3 (Študentka 3): Rab Henrietta

Szkinhed 1 (Skinhed 1): Varga Lívia

Szkinhed 2, Testőr, Narrátor (Skinhed 2, Ochrankár, Rozprávač): Vasvári Emese

Belle Róbert: Ollé Erik

Feux Róbert: Menszátor Héresz Attila, a. h.

 

 

V novembri 1969 premiérou Goldoniho hry Sluha dvoch pánov začala nová kapitola v histórii maďarského divadla na Slovensku. Skupina mladých hercov pod vedením režiséra Sándora Bekeho sa usilovala o založenie nového maďarského divadla v Košiciach. Povolenie na založenie samostatného divadla síce nedostali, ale vznikla Scéna Thália ako súčasť Maďarského oblastného divadla so sídlom v Komárne. Divadlo Thália, ktoré sa v roku 1990 osamostatnilo, oslavuje teda 50. výročie svojho vzniku. V rámci jubilejnej sezóny sa vedenie divadla rozhodlo uskutočniť odvážny projekt: vytvoriť a inscenovať vlastný text so súčasnou tematikou. Rozhodli sa pre známy príbeh z nedávnej minulosti, keď v nemenovanom meste neznámi mladíci zbili nemenovanú študentku, lebo do telefónu rozprávala po maďarsky. Prípad sa dodnes dôsledne nevyšetril, štát, ktorý má svojich občanov chrániť, sa za účasti svojich najvyšších predstaviteľov obrátil proti obeti. Tí vymysleli teóriu „samozbitia“, ktorú však nespornými dôkazmi nikto nepotvrdil. Prípad zostáva dodnes (a zrejme už navždy) nedoriešený. „Vinníci neboli pomenovaní. V našej spoločnosti to zanechalo istý ,hiatus‘, vznikla prázdnota, ktorá ako väčšina neukončených duševných vecí, ako program stále bežiaci v pozadí odčerpáva mentálnu energiu.“[1] – píše József Czajlik v programovom bulletine.

Czajlikov nápad vytvoriť z príbehu divadelnú inscenáciu realizoval tvorivý tým: Miklós Forgács, dramaturg divadla, autor scenára, známy maďarský skladateľ Béla Faragó a autor nápadu a režisér inscenácie József Czajlik. Tvorcovia nechceli dokumentárnu hru, nesnažili sa ani o „nájdenie pravdy“. Rozhodli sa pre štylizáciu, ktorá by bola schopná dať konkrétny príbeh do širších súvislostí, urobiť ho „nadčasovým“. Príbeh prezentujú z troch veľmi odlišných hľadísk. Z pohľadu univerzitného profesora kultúrnej antropológie, ktorý sa zaoberá teóriami sprisahaní, na prípad sa preto díva z tohto hľadiska. Druhý je pohľad novinára, ktorý pátra po pravde, nechce veci posudzovať, chce len zistiť, čo sa vlastne stalo. Tretie hľadisko poskytuje študentka, ktorá sa po rokoch stotožňuje s obeťou, vydá sa po jej ceste, a pokúsi sa interpretovať, čo mohla obeť prežiť.

Tvorcovia sa podľa vlastných slov snažili skúmať fenomén „hrdinstva“, pojem hrdinu, ktorým sa človek môže stať proti vlastnej vôle. Podľa slov režiséra hľadali hrdinu našej doby, chceli vytvoriť vlastného. Rozhodli sa pre, na divadelných javiskách na Slovensku, doposiaľ nevídanú formu: hudobné divadlo v troch častiach, v ktorej prvá časť bude operou, druhá operetou a tretia oratóriom. K spolupráci získali významného maďarského skladateľa Bélu Faragóa, autora piatich opier a mnohých scénických skladieb. Faragó spolupracoval s Czajlikom už ako hudobný vedúci divadla Bárka v Budapešti. Jeho hudba k inscenácii Gombrowiczovej Operetky v réžii Józsefa Czajlika dokázala mimoriadny cit skladateľa pre hudobnú grotesku. Umelecké kvality skladateľa a jeho cit pre štýlovosť potvrdzuje aj hudba ku košickej inscenácii. Prvá časť skutočne pôsobí ako súčasná opera s jemnou grotesknou nadsádzkou. V druhej časti, ktorá má byť operetou, je to zároveň štýlová hra operetného žánru aj ironický úškľabok nad týmto žánrom. Tretia časť, oratórium, je skutočným vrcholom z hľadiska hudobného. Aj tu, ako aj v ostatných častiach, sú najvydarenejšie vtipné a pôsobivé texty Miklósa Forgácsa.

Na plagáte inscenácie sa nachádza označenie: opera – opereta – oratórium – interaktívne divadlo. Som presvedčený, že vzniklo dielo, ktoré ďaleko presahuje rámec konkrétneho príbehu, danej doby aj jednej inscenácie. Zrodil sa hodnotný súčasný, hudobno-dramatický titul so širokým potenciálom do budúcnosti.

Problematická v ňom je však práve „interaktivita“. Divadlo Thália má dobré skúsenosti s interaktívnymi divadelnými projektmi pre školy, a aktívnu spoluúčasť diváka vyžadovala aj ich úspešná inscenácia z minulej sezóny – hra Ferdinanda von Schiracha Terror. Aj v tomto prípade teda chceli aktívne spolupracovať s divákmi, zapojiť ich do príbehu, vyvolať v nich dojem, že môžu mať priamy vplyv na scénické diania. Táto snaha na premiére absolútne zlyhala. Na priame otázky typu „Koho má novinár osloviť, aby sa dostal bližšie k objasneniu pravdy?“, alebo „Či sa má obeť obrátiť na políciu?“ zazneli z úst divákov nesmelé banality až trápne hlúposti. Obávam sa, že to nebol jednorazový problém daného večera. Problematický je v danom prípade celý nápad, ktorý má podľa môjho názoru malú šancu na skutočný úspech. Nevidím divácku kreativitu a schopnosť rýchlych a vtipných reakcií, ktoré by zabezpečili skutočný prínos, obohatenie daného predstavenia. Okrem epizódy nefungujúcej interaktivity sa však jedná o významnú inscenáciu z hľadiska umeleckej formy aj morálno-spoločenského obsahu.

Režisér dokázal svoj cit pre jednotlivé žánre, jemne ironický nadhľad, ako aj schopnosť vytvoriť z nich integrovaný celok. Scénografka Erika Gadus vytvorila priestor ohraničený kmeňmi brezy (odkaz na pôvodné miesto udalosti), vertikálne členený kovovými schodmi a mostom. Študentku v každej scéne privezú v akejsi sklenenej (resp. umelohmotnej) klietke. Vždy ju hrá iná herečka, resp. v prvej časti herec Péter Nádasdi. V tejto časti, opere, sa stretávame s teóriou sprisahania: študentka je agentkou z inej civilizácie, ktorá sa rozhodla zostať na zemi ako človek, a skinhedi, tiež predstavitelia tej druhej civilizácie, ju bijú pre túto „zradu“. V prípade agenta inej civilizácie ľudské pohlavie nie je dôležité, preto môže hrať Študentku v tomto prípade herec. Nádasdi podáva vynikajúci výkon, pohlavie sa tu stáva skutočne nepodstatným. Otázkou zostáva, či na zobrazenie „inakosti“ bolo potrebné pulzujúce červené svetlo na jeho hrudníku, a papierová maska na tvári, ktorá navyše výrazne sťažovala zrozumiteľnosť textu. Skinhedov hrali Emese Vasvári a Katalin Károlyi (operná speváčka, s brilantným záskokom za zranenú Líviu Varga) s presvedčivou sugestivitou. Podarilo sa im vyriešiť aj problém v iných momentoch inscenácie – diametrálny rozdiel v speváckych schopnostiach. Kým Katalin Károlyi spievala na najvyššej opernej úrovni, Emese Vasvári použila akýsi Sprechgesang s trocha deformovaným hlasom – ich duety boli úplne presvedčivé. Naopak, duety Jasnovidcov (Lilla Dégner a Máté Madrász) boli problematické práve pre neprekonateľný rozdiel v kvalite ich speváckych výkonov, ktorý sa nepodarilo ani čiastočne eliminovať. Podobný problém sa vyskytol u tejto dvojice aj v druhej časti, v operete. Ako Komorná a Komorník komentujú tento príbeh „samozbitia“ herecky celkom presvedčivo, spevácky však už spomínaný kvalitatívny rozdiel výrazne kazí celkový dojem. V tejto časti hrá Študentku Anikó Varga herecky celkom sugestívne, presvedčivo, s jasným citom pre grotesku. Inscenácia v tejto časti kulminuje režijne aj hudobne. Spevácky výkon Anikó Varga je poznačený najmä problémami technického rázu. Béla Fragó podľa vlastných slov písal hudbu priamo pre členov košického súboru. Pravdepodobne vďaka tejto skutočnosti mali činoherní herci pomerne málo výraznejších intonačných chýb, problémy vyplývali predovšetkým z nedostatkov speváckej techniky. V tejto časti sa objavujú na scéne dve, zo slovenského politického života dobre identifikovateľné postavy: Belle Róbert a Feux Róbert, herecky excelentne stvárnené Erikom Ollé a Attilom Menszátorom Héreszom. Druhá časť vrcholí groteskným operetným finále, v ktorom sa na diváka valí celá trpká absurdita tohto príbehu. Škoda, že práve po tomto kulminačnom bode nasleduje už spomínaná problematická interaktívna časť, ktorá značne stlmí predchádzajúci zážitok. Našťastie ale tretia časť, oratórium, je zo všetkých hľadísk najvyrovnanejšia, a stáva sa skutočným vrcholom inscenácie. Študentku hrá v tejto časti Henrietta Rab so sympatickou skromnosťou, so šetrným narábaním s hereckými výrazovými prostriedkami, ako to vyžadoval štýl tejto časti. Hudba je tu pôsobivá, ale aj najpresvedčivejšie, najvyrovnanejšie interpretovaná (s mimoriadnym speváckym aj hereckým výkonom Lilly Dégner ako Vedúcej chóru). Statickosť, ktorú oratórna forma vyžaduje, spolu so sústredenými hereckými výkonmi pomáha diváckej koncentrácii, obecenstvo sa dostáva na hranicu skutočnej katarzie.

Jubilejnú inscenáciu Divadla Thália považujem za mimoriadny umelecký čin v kontexte divadelného diania na Slovensku. Škoda niektorých drobností, ktoré predsa len kazia celkový dojem z tejto divadelnej udalosti. Okrem už spomínaných problémov k nim nepochybne patrí aj kvalita hudobnej nahrávky.

           

 


[1] Bulletin k inscenácii.

Táto recenzia bola uvedená aj vďaka podpore z Fondu LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 9.3.2020