Divadlom sa pomáha aj na Malej scéne

Inscenácia na motívy osudov piatich bezdomovcov, ktorí Vám svoje príbehy aj sami zahrajú.
Réžia: Zuzana Križková
Choreografia a tanec: Mirka Valentíková
Spev: Jaroslava Poloňová
Účinkujú: Anna Mondoková, Marcela Zemanová, Roman Bátora, Marián Závada, Michal Daniel
Divadlo z pasáže, Divadlo bez domova a najnovšie aj osamotený projekt Útulku svätej Lujzy de Marillac. Tieto zoskupenia, a áno aj mnohé ďalšie, spája spoločný cieľ. Pomáhať divadlom sebe a iným. Keďže ich úmyslom nie je ani dosiahnuť vysokú estetickú hodnotu ani prezentovať nové réžijné nápady, ale rozpovedať príbeh jednotlivcov, dostáva sa vlastne divadelná kritika na druhú koľaj. Kritik v takomto prípade nemôže hodnotiť kvalitu hereckých výkonov. Avšak posudzovať silu osobných výpovedí sa tiež nedá. Keďže väčšinou takéto inscenácie aspoň režírujú skúsení divadelníci, možno by sa dalo hovoriť o réžii, invenčnosti ponúknutého tvaru, prípadne o spôsobe akým tá-ktorá komunita posunula arteterapiu ďalej.
To sa však nedá vždy. Spoveď, najnovšia inscenácia na Malej scéne, ktorá navyše mala okrem premiéry a derniéry iba jednu reprízu, čerpá skôr z overených metód. Od začiatku sa zdá, že scenáristka a autorka divadelných hier Zuzana Križková stavila pri réžii tejto inscenácie na silu ľudských osudov. Na javisku zväčša sedia, občas sa prejdú, šiesti herci, ktorý prišli priamo z útulku. A robia tam presne to, čo prezrádza už názov diela. Rozprávajú príbehy ľudí, ktorými sú, s najväčšou pravdepodobnosťou, oni sami. Jednotlivé výstupy oddeľuje tanečnica. Tá ilustruje svojím tancom tú ktorú časť dramaticky vystavaného príbehu. Každý jeden predostretý život prechádza rovnakými životnými pocitmi. Prvotná bezvýchodiskovosť sa mení na nádej, aby sa časom opäť premenila na uzavretý kruh, z ktorého sa nedá výjsť. A to všetko odráža aj choreografia Mirky Valentíkovej.
Predvídateľnú konštrukciu narúša vo vzduchu stále visiaca hrozba, že útulok zavrú, zbúrajú a na jeho mieste vystavajú niečo výnosnejšie. Nepredvídateľná informácia vlastne zároveň spustila jednotlivé spovede. Škoda, že predostretý problém nepotiahli inscenátori aj ďalej a na konci ho nejakým spôsobom nevypointovali. Ak to totiž mal byť apel na divákov, aby likvidácii útulku zabránili, v závere ostal skôr životný pocit beznádeje, než hnev na nespravodlivú spoločnosť. Príbehy s oveľa väčším dôrazom niesli odkaz, že človek si síce je strojcom vlastného osudu, no nie vždy sa mu do rúk dostanú vhodné nástroje.
Hoci herci vlastne po celý čas iba sedeli na stoličkách tvárou k divákovi, akýmsi zvláštnym spôsobom to bol o čosi zaujímavejší pohľad než v inscenácii Dunajdráma zo Štúdia 12. Viem, nemal by som porovnávať neporovnateľné, inscenácia Anny Gruskovej bola predsa len obsadená zväčša profesionálmi a aj východiskový text niesol profesionálne črty. Tu som sa však nemohol ubrániť pocitu, že to, na čo sa pozerám aj niečo znamená. Dvaja zo sediacich sedeli na invalidných vozíčkoch a jedna z postáv okrem nezrozumiteľného spevu pripomínajúceho jidiš piesne nepovedala počas celej inscenácie nič. V predstavení, ktoré som videl bol život prítomný priamo na javisku. Nebolo to vždy príjemné, niektoré časti rozprávaných príbehov nápadne pripomínali nielen životné osudy mojich známych ale niekedy aj môj vlastný. A na prehnane statickom obrázku možného záveru takéhoto života bolo niečo hrozivé. Nedá sa síce hovoriť o katarzii v aristotelovskom zmysle slova, no súcit a strach očisťovali moje pocity s nevídanou intenzitou. Naozaj potrebujeme v divadle ozajstný život viac než fikciu, aby sa nás predstavenie dotklo? Určite si to nemyslím, avšak stojí to za úvahu.
Príjemným prekvapením bolo využitie priestoru. Zadný balkón na Malej scéne, ktorý z času na čas inscenátori aj použijú, využili inscenátori ako alúziu na povalu, do ktorej vletel vták. Tanečnica, ktorá sa tam od druhej polovice predstavenia usídlila symbolizovala už spomínanú nemožnosť dostať sa vlastnými silami z problémov, v ktorých sa jednotliví bezdomovci ocitli. V týchto momentoch práve oni prekvapovali. Napriek prirodzenej neprofesionalite v reči, pohybe a výraze dokázali vyvolať ilúziu, že to, čo sa vlastne odohráva za nimi, doslova visí priamo nad ich hlavami.
Príbeh uväzneného vtáka, o ktorom sa bavili iba z hľadiska jeho druhu, pomenúva ich vlastné problémy. Spoločnosť sa vlastne tiež rozpráva iba o povahe problémov, no málokto výjde na povalu a vtákovi otvorí okno. Ako som však už spomínal, hoci bol nápad dobrý a určite aj samotná realizácia priniesla arteterapeutický úspech, dosah na divákov až taký apelatívny nebol. A to aj napriek veľmi silným jednotlivým obrazom. Škoda.
Matej Moško

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.