Divadlo tieňov

Vytlačiť

Preklad námetu: Nina Müller
Dramaturgia: Monika Tatarková
Scénické a kostýmové návrhy, bábky: Ivana Macková a. h.
Hudba: Róbert Mankovecký a. h.
Réžia: Marián Pecko

Hrajú: Peter Butkovský, Marianna Mackurová, Mária Šamajová, Anna Zemaníková

 

 

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí oslávilo 55. výročie svojho založenia. Pripomenuli si ho premiérou z viacerých dôvodov zaujímavého titulu. Nešli cestou odvolávania sa na históriu, neinscenovali nanovo hru, ktorú pred 55 rokmi uviedli zakladatelia divadla. Práve naopak – zvolili titul, ktorý na Slovensku ešte uvedený nebol. Kniha Michaela Endeho Ophelias Schattentheater (Oféliino tieňové divadlo) nie je preložená do slovenčiny ani češtiny. V dramatizácii Emílie Hoffmanovej ide o prvé uvedenie diela v slovenských divadlách.

Príbeh je pútavý aj preto, že odkrýva divadelné prostredie, najmä jeho zákulisie, keďže hlavnou postavou je šepkárka. V neposlednom rade je dobrým dôvodom na jeho uvedenie pri príležitosti výročia aj to, že nejde o jednoduchú rozprávku, ale náročnejší titul, ktorého cieľová skupina je určite širšia ako len detskí diváci.

Divadelná hra – spracovanie Endeho predlohy dramatičkou s pseudonymom Emília Hoffmanová – je o dievčatku, ktorému rodičia a sudičky chceli vybrať také meno, čo predurčí jeho hereckú budúcnosť. Vybrali meno Ofélia, pretože znelo „divadelne, scénicky a dramaticky“[1]. Dievčatko rástlo, jeho vzťah k divadlu mocnel a rodičia sa tešili, ako budú chodiť na premiéry. Ofélia však mala slabý hlas. Nemohla sa stať herečkou. Stala sa šepkárkou, stala sa z nej Mademoiselle Suflé. Celý svoj život pracovala v miestnom divadle, bola oporou pre hercov, milovala svoje povolanie a všetky slávne dramatické texty vedela spamäti.

Divadlo však zaniklo – ľudia ho už nenavštevovali. Mali televíziu, kino alebo chodili do najbližšieho veľkomesta, kde byť videný v divadle bola väčšia prestíž. Staručká, osamotená Ofélia stretla tieň, ktorý nikomu nepatril. Vzala ho k sebe domov. Postupne sa k nej zbehlo veľa opustených tieňov, ktoré sa zmestili do jej kabelky. Spolu hrali tieňové divadlo, ktoré sa stalo veľmi populárne a precestovali celý svet. Na konci prichádza k Ofélii tieň, ktorý sa však nechce pridať k ostatným. Je to smrť. Ofélia sa jej prihovorí: „Poď sem, Zubaňa. Nech je všetko tak, ako má byť.“[2] Odchádza z tohto sveta zmierená a spokojná – mala krásny život naplnený divadlom.

Text je zaujímavý, originálny a má silu ľudského príbehu. Jeho pridanou hodnotou je, že zobrazuje divadelné prostredie. Hlavnou postavou je tu šepkárka. Hru teda možno sčasti vnímať aj ako poctu tvorcom a tvorkyniam, ktorých prácu na prvý pohľad nevidno. Tých, ktorí spoluvytvárajú každú inscenáciu, no nie sú na „klaňačkách“. Vtipné a aktuálne sú aj narážky na postavenie divadla v spoločnosti a jeho vnímanie niektorými ľuďmi. Nachádzajú sa tu repliky o tom, že byť videný v divadle je dôležitejšie ako samotný divadelný zážitok, alebo o hercoch, ktorí odišli do slávnejších divadiel vo väčších mestách. Ofélia rozpráva aj o rôznych hereckých poverách a zvykoch spojených s procesom vzniku a reprízovaním divadelnej inscenácie.

Originálny text naštudoval domáci režisér Marián Pecko. Jeho poetika je zjavná od prvej minúty inscenácie. Na detských divákov kladie značné nároky. K deťom si nekľaká, ale zdvíha ich na svoju úroveň. Ponúka im bohatú nádielku zdivadelneného divadla, pracuje s činoherným prejavom, bábkami, mnohorako člení priestor. Výsledkom je 90 minút trvajúca inscenácia. A tak sa natíska otázka, či je skutočne vhodná pre deti už od šiestich rokov, ako uvádzajú tvorcovia v bulletine.

Autorkou scénických a kostýmových návrhov je Ivana Macková. Peckovi pripravila bohatý tajomne pôsobiaci mobiliár – skrine, stolíky so zrkadlom a malými šuplíkmi, klavír, gramofón na kľuku, šliapací šijací stroj, krajčírski manekýni, presýpacie hodiny. Scéna je od začiatku plná. Veľké dverové skrine vytvárajú napätie, očakávanie, čo sa v nich skrýva. Historicky pôsobiaci nábytok napovedá, že ide o spomienky staršej panej – dievčatkom je len v úvode (narodí sa v „Kubovom“ kočíku – starodávny kočiar známy najmä z inscenácie Kubo - Sto rokov bolesti), gro inscenácie je to pani Ofélia. Pecko každú súčasť scény využil. Nič nie je samoúčelnou dekoráciou. Skriňa sa veľmi efektne premieňa na paraván pre bábkové divadlo. Pod ním sedí Ofélia ako šepkárka. Herci marionetami hrajú úryvky zo Cyrana, Turandot a Dona Quijota. Okrem marionetového divadla použil režisér aj tieňové. Bábka pani Ofélie je realizovaná ako manekýn s realistickými črtami.

Peter Butkovský, Mariana Mackurová a Mária Šamajová predstavujú sudičky, ktoré Oféliu sprevádzajú celý život. Sú sprievodkyňami inscenáciou, komentátorkami i animátorkami bábok. Režisér nenechá herečky a herca ani chvíľu bezradne postávať v priestore, ich výkon je vysoko koncentrovaný. Obsiahnu celé javisko, dynamicky sa v ňom pohybujú. Hrajú v súlade s režisérovou poetikou – sú exponovaní, udržia výraz, majú výrazné gesto. V ich prejave sú aj črty klaunstva – výrazne pracujú s mimikou a hyperbolou v pohybe. Vďaka Mackovej kostýmom pôsobia trochu ako duchovia z povaly, trochu ako z kabaretu. Kostýmy „steatrálňuje“ množstvo doplnkov – nariasené sukne, traky, mašle, klobúky. Hlavná hrdinka je v kontraste k ostatným v jemných, nezdobených šatách. Jej kostýmová premena na staršiu pani je jednoduchá, ale dostačujúca – pribudne jej parochňa s dlhými sivými vlasmi a pletená vestička. V kontrapunkte však nie je len kostým herečky, ale aj jej celkový prejav. Zemaníková je jemná, striedma, v gestách úsporná. Postavu uchopila veľmi dobre, bez prvoplánových „barličiek“ či afektu stvárňuje dieťa aj starenku. Internou členkou divadla je od začiatku sezóny. Vizážou i hereckým prejavom dopĺňa herecký súbor o typ, ktorý v ňom nebol – subtílny, jemný a dievčenský.

Autorom hudby je stály Peckov spolupracovník Róbert Mankovecký. Skomponoval muziku, ktorá podporuje dianie v inscenácii, podporuje emócie alebo akciu dynamizuje a dotvára javiskový celok bez toho, aby exhibovala.

Pecko do herecky i bábkarsky naplnenej inscenácie vložil aj humor, ktorý použil na vhodných miestach, v dobrom pomere – je presný a kultivovaný, neskĺzava k výsmechu a paródii. Takto ustriehnutú mieru má napríklad výstup, v ktorom ako marionetové divadlo zobrazuje diela klasickej literatúry. Smiech v správnych momentoch javiskové dielo odľahčuje od ťaživej atmosféry, ktorá sprevádza Peckov režijný rukopis. Polemický je záver, ktorý ale korešponduje s poetikou režiséra. Po dojemnom, vhodne pokojnom rozhovore Ofélie so Smrťou a jej zmierenom odchode z tohto sveta nasleduje ešte príchod hercov, ktorí sa medzičasom prezliekli do bielych kostýmov a na ich klobúkoch sú svetielka. Celú scénu zakrývajú bielou transparentnou látkou. Tento posledný výstup lavíruje na hrane patetickosti a prekrýva dojem z výbornej scény rozhovoru so Smrťou, ktorú Mariana Mackurová stvárňuje veľmi zaujímavo – jej hovorený prejav je chladný, rozhodný.

Do repertoáru BDnR pribudla inscenácia, ktorú možno označiť za ťažiskovú. Ctí ju nielen originálna predloha a profesionálne javiskové spracovanie, ale i snaha ponúknuť detskému divákovi plnohodnotný divadelný zážitok v podobe „naozajstnej“ inscenácie bez násilnej interaktivity, maznavého rečového prejavu a zvieracích hrdinov, s ktorými sa hrá na istotu.


[1] Pozri: ENDE, Michael – HOFFMANOVÁ, Emília. Tieňové divadlo pani Ofélie [Inscenačný text]. Interný dokument BDnR Banská Bystrica, s. 6.

[2] Tamže, s. 26.

Publikované online: 15.3.2016

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.