Denník Anny Frankovej v Opernom štúdiu SND

Vytlačiť

Grigorij Frid: Denník Anny Frankovej

 

Český preklad libreta: Petr Štědroň

Hudobné naštudovanie a dirigent: Ondrej Olos

Klavír: Andrea Bálešová

Scéna: Barbora Šajgalíková

Výber kostýmov: Marek Mokoš

Choreografia: Nikoleta Rafaelisová

Dramaturgia a réžia: Marek Mokoš

 

Účinkujú:

Anna Franková: Aneta Podracká Bendová/Eva Esterková

Priateľka, Líza: Margaux Bortoluzzi

 

 

Operný súbor Slovenského národného divadla sa sporadicky vracia k projektu Operného štúdia. Ten by mal poskytnúť mladým umelcom možnosť nadobudnúť skúsenosti priamo v profesionálnom divadle pod vedením renomovaných osobností, v tvorivej spolupráci s nimi. Doteraz sa občasné prebudenia Operného štúdia z hybernácie konali vždy v horizonte niekoľkých rokov; po uvedení konkrétneho diela projekt väčšinou upadol do hlbokého spánku. Najnovšie sa ho pokúsil oživiť riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr a jeho vedením poveril režiséra a dramaturga Mareka Mokoša. Mladému tvorcovi sa podarilo, napriek enormnej komplikácii v podobe pandémie Covid-19, priniesť dva relevantné výstupy Operného štúdia SND: prvým bol online komorný koncert frekventantov a druhým inscenácia opernej monodrámy Grigorija Frida Denník Anny Frankovej. Na scéne SND ju uviedli v dvoch premiérach a jednej repríze. Vďaka live streamu mohli 1. premiéru zhliadnuť aj diváci doma. Po skončení protipandemických opatrení je v pláne, okrem repríz, aj séria vystúpení po slovenských školách, spolu s tematickou výstavou, ktorú pripravila Nadácia Milana Šimečku.

Denník Anny Frankovej patrí medzi najznámejšie literárne diela vo svetovom kontexte. Reálna Anna Franková sa od trinástich rokov skrývala spolu so svojou rodinou v zadnom trakte budovy v Amsterdame. Do denníka si zapisovala udalosti od 12. 6. 1942 do 1. 8. 1944 a zaznamenala všetko, čo sa okolo nej dialo, aj jednotlivé dni v úkryte. Tesne pred koncom vojny ich však nemeckí vojaci objavili a takmer celá rodina padla za obeť nacistickému režimu. Otec Otto Frank ako jediný prežil a po vojne denník svojej dcéry publikoval. Knihu sa rozhodol ako monodrámu adaptovať pre operné javisko ruský skladateľ a maliar Grigorij Samuilovič Frid; dielo dokončil v roku 1968, prvýkrát ho však uviedli až v roku 1972 vo verzii klavír – soprán. V roku 1977 bola uvedná aj verzia s orchestrom. Libreto si pripravil sám skladateľ na základe vybraných citátov z knihy a v 21 krátkych scénach predstavuje bohatý a hlboký portrét Anny a ľudí okolo nej. Napriek relatívne komplikovanému hudobnému jazyku je Denník Anny Frankovej divácky prístupným a komunikatívnym dielom. Zásluhu má na tom samotná predloha, vydarená stavba libreta, jeho prehľadne štruktúrované zhudobnenie v kontrastných scénach i rozumná dĺžka okolo 45 minút.

Na Slovensku doteraz Fridova monoopera nebola uvedená, no v Českej republike sa v ostatnej dekáde inscenovala dokonca trikrát. Iniciátor slovenskej premiéry Marek Mokoš, ktorý sa ujal aj dramaturgie a réžie, sa rozhodol použiť klavírnu verziu (asketickému charakteru diela viac konvenujúcu) a už existujúci kvalitný český preklad diela od Petra Štědroňa. Inšpiráciou scénického riešenia inscenácie sa stala vynikajúca výstava maliara Arnolda Petra Weisza-Kubínčana Umelcova (ťažká) batožina, ktorá sa uskutočnila v roku 2019 v Slovenskej národnej galérii. Vznikla na pozadí nezvyčajnej akvizície – daru významnej časti umeleckej pozostalosti maliara, zachránená matkou Katariny Zorky Kahanovej-Ringovej, ktorá s maliarom prežila posledné obdobie života na Slovensku pred deportáciou do nacistického koncentračného tábora. Maľby, kresby, skice, skicáre a výstrižky z dobovej tlače sa nachádzali v starom kufri. Scénická výtvarníčka Barbora Šajgalíková rozmiestnila na takmer prázdnom javisku množstvo starých kufrov rozličných veľkostí, v ktorých si rodina Frankovcov odniesla z domova do nútenej skrýše najcennejšie predmety – medzi nimi aj Annin denník. Pre hlavnú postavu však predstavujú aj skrýšu, steny vynúteného väzenia, nedobytný trezor pre jej poklady a hračky, spojnicu s vonkajším svetom i možnosť postavať z kufrov pevnosť pred nacistickými votrelcami počas razie. Druhým výrazným scénickým prvkom sú dva svetelné trojuholníkové rámy, ktoré evokujú podkrovie a vytvárajú symbolický priestor, kde sa rodina Frankovcov schováva. Vďaka prevažujúcej lyrickej deklamácii býva Fridova monoopera zvyčajne uvádzaná v poloscénickej forme s minimálnym javiskovým dianím. Režisér Marek Mokoš sa však odvážne rozhodol pre plnohodnotnú, poeticky civilnú scénickú podobu. Jeho Anna je napriek okolnostiam aktívnym mladým dievčaťom, ktoré bojuje s nepriazňou osudu, naplno prežíva prvú lásku, spomína si na svoju priateľku Lízu, ktorá sa zhmotní v podobe imaginárnej spoločníčky a dôverníčky (pridaná tanečná postava v choreografii Nikolety Rafaelisovej), pasuje sa s chvíľami depresie a beznádeje, nachádza pokoru a najmä – nestráca nádej. Neúnavne vláči a rozkladá kufre po javisku, stavia z nich steny, prenáša, otvára a vyberá z nich spolu s priateľkou tradičné židovské hračky drejdle (v jedinom výraznom farebnom akcente červenej). Obe kamarátky ich s radosťou roztáčajú, no rotácia trvá až hrozivo krátko. Onedlho prichádza záverečná scéna, kde režisér spojil oba dominantné scénické prvky do sugestívnej metaforickej apoteózy: Anna medzi dva svetelné rámy postaví na seba niekoľko kufrov a sama si na ne kľakne. Sklopením oboch rámov sa hrdinka ocitne v strede šesťcípej hviezdy. Na potemnelom javisku sa postaví a otvorí náruč silnému svetlu zhora.

Obe kvalitatívne vyrovnané predstaviteľky Anny Frankovej, Aneta Podracká Bendová na prvej premiére (sledoval som na streame) i Eva Esterková na duhej, sa v priam titánskom výkone a bez viditeľného zaváhania zhostili rozsiahleho partu. Okrem sugestívne interpretovanej záplavy neľahkého spevu sa bravúrne vyrovnali aj s náročným pohybovým rozmerom svojej postavy. Ich Anna bola v oboch prípadoch dievčensky čistá a deklamácia partu vyznela, napriek extrémnej časovej expozícii, pútavo a sugestívne. Obe hrali s podtónom veľkej tragédky, ktorá napriek neodvratnému tragickému koncu nestráca nádej. Margaux Bortoluzzi (sólistka Baletu SND) v tanečnej podobe Anninej priateľky citlivo predstavila svoju postavu v bohato vrstvenej charakteristike – ako empatické naivné dievča i dospelú racionálnu ženu, ako výrečnú tanečníčku a nemú herečku. Veľkou oporou inscenácie bolo skvelé hudobné naštudovanie Ondreja Olosa (predstavenie aj citlivo a precízne diriguje) a technicky suverénny, emocionálne bohatý klavírny sprievod Andrey Bálešovej.

Denník Anny Frankovej Grigorija Frida je v podaní Operného štúdia SND pútavou inscenáciou, ktorej hlavným posolstvom je nádej. Napriek predčasne dospelému a spochybňujúcemu raciu ju titulná postava nestráca. Ak nie pre seba, tak pre tých, ktorí ostali a pre tých, ktorí prídu po nich. Kvalitne pretlmočené posolstvo, sugestívny divadelný zážitok.

 

 

Publikované online: 21.1.2021

Jozef Červenka

Jozef Červenka vyštudoval ekonómiu, súkromne študoval opernú a divadelnú dramaturgiu u Branislava Krišku a scénografiu u Aleša Votavu. Absolvoval študijný pobyt na Bayreuther Festspiele v Nemecku. Vedie predajňu hudobných nosičov so špecializáciou na klasickú hudbu a jazz. Ako redaktor pracuje v RTVS – Rádiu Devín, kde autorsky pripravuje a moderuje relácie Ars musica, Musica vocalis a Operné Rádio Devín. Spolupracuje s Českým rozhlasom – Rádiom Vltava. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného a tanečného divadla. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, KOD, Svět a divadlo, Kino Ikon a internetovým portálom Operaslovakia.sk. Dramaturgicky sa podieľal na opernom festivale   Viva Verdi.