Ďalšie dvere, ktorými šťastie neprejde

Vytlačiť

Preklad, dramaturgia, réžia: Jaroslav Sisák a.h.
Scénografia a kostýmy:
Štefan Hudák a.h.
Hudba:
Mendelson, Straus, N. Bodnár a.h.
Asistent réžiséra:
Ľudmila Lukačíková
Obsadenie:
Emil Očenaš: Ivan Stropkovský; Ema, jeho žena: Ľudmila Lukačíková

Premiéra 17. júna 2011 o 19:00 na VS DAD v Prešove


Hra autora Ďura Papharhajiho je sondou do spolužitia staršieho manželského páru Emy a Emila, ktorých spoločný život je jedným veľkým vzdušným zámkom. Svoju minulosť vystavali postavy na mnohých sebaklamoch a dobrovoľnom zamlčaní pravdy. To bola pre nich jediná možnosť ako uniknúť skutočnosti naplnenej nespokojnosťou a nešťastím. Dejom komornej drámy je, samozrejme, odhaľovanie zamlčaného a náhle porušenie akejsi nepísanej dohody o všadeprítomnej pretvárke a naoko pokojnom stareckom živote.
Rozpad iluzívneho sveta Emy a Emila prebieha na pozadí vianočných sviatkov a konca roka. Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že práve sviatočnosť situácie podmieňuje udalosti príbehu, nie je tomu celkom tak. Odhaľovanie starých tajomstiev a násilná potreba čeliť neznesiteľnej pravde pôsobí, akoby bola v tejto domácnosti každodennou záležitosťou. Zrejme každý deň hrdinovia tejto hry bojujú so sebaklamom a potrebou trýzniť sa pravdou. Každý deň je pre nich cestou od ranného prebudenia sa do vymysleného sveta cez poludňajšie vytriezvenie až k večernej skepse, ktorá plynie z uvedomenia si prázdnoty vlastného života. Emil v podaní Ivana Stropkovského sa divákovi predstaví ako kapitán vo výslužbe, ktorý v dôchodkovom veku spisuje svoje memoáre a aj v domácnosti nosí nohavice s lampasmi. Hoci v živote nič nedosiahol, nažíva si v sladkom pocite vlastnej dôležitosti a spisuje alebo skôr vymýšľa svoje pamäti, ktoré v prípade skoršieho úmrtia chce ako najvzácnejšie dedičstvo zanechať svojej žene. V armádnom duchu sa nesie nielen jeho ponímanie samého seba. Obaja manželia komunikujú vojenskou hantýrkou, čím vzťah dvoch ľudí po dlhoročnom spolužití pripodobňujú neustálemu súpereniu o „nadvládu“ jedného nad druhým. Víťazom je zväčša dominantnejšia Ema Ľudmily Lukačíkovej, ktorá stráži kľúč od špajze, určuje, čo a kedy sa bude jesť, kontroluje, či si Emil obliekol čistú spodnú bielizeň... Tá nielenže drží svojho muža tzv. pod papučou, no zároveň ako prvá narúša vymyslený svet uštipačnými poznámkami na Emilovu adresu. Pripomína mu, že je v skutočnosti „husárskym kapitánom bez penzie“, uniformu a šabľu mu kedysi kúpila s mamou na blšom trhu a jeho portrét na koni je od miestneho fotografa, ktorý vďaka makete s otvorom na hlavu fotí husárskych kapitánov na počkanie. Po chvíli sa však tento princíp otočí proti samotnej Eme a aj jej tajomstvá vyplávajú na povrch.
Hoci v pôvodnom texte ide o starcov, hosťujúci režisér a zároveň dramaturg Jaroslav Sisák obsadil postavy hlavných hrdinov o niečo mladšími hercami, čím zobrazil Emu a Emila nie ako starcov, ktorí už nemajú čas a silu meniť, ale ľudí neschopných pohnúť sa z miesta, dotiahnuť veci do konca. Jeho Ema a Emil akoby už predčasne vzdali všetky pokusy o nápravu, o dohnanie strateného a viac-menej dobrovoľne sa oddali utápaniu sa vo vlastnom nešťastí.

Približne v polovici inscenácie sa objavuje nový spúšťač udalostí v podobe listu od syna Andreja, v ktorom oznamuje, že príde na návštevu s rodinou. Atmosféra nudy sa razom zmení na slávnostné prípravy a napäté očakávanie. Ema prestrie stôl a výnimočne požičia Emilovi kľúč od špajze, aby pohostili návštevu „zakázanými“ dobrotami. Avšak čakanie na syna Andreja je v podstate čakaním na Godota, ktorý nikdy nepríde a možno ani neexistuje. Autor hry Ďura Papharhaji postupne spochybňuje všetko, čo sa spočiatku zdalo byť samozrejmým. A tak divák k záveru inscenácie už nevie, čo v skutočnosti platí. Nielenže Emil zjavne nie je ozajstným husárskym kapitánom, Ema a Emil nie sú oficiálne manželia, ale ani žiadne deti asi nikdy nemali. Tomu pomáha aj princíp zobrazenia Andreja a jeho rodiny v inscenácii. Vieme o nich z rozprávania Emy a Emila, a na scéne sa objavia iba ako tiene dvoch dospelých s malými deťmi premietnuté na polopriehľadné plátno. Objavia sa pri každom zatrúbení taxíka a pohľade z pomyselného okna v očakávaní ich príchodu. Každé trúbenie však oznamuje návštevu k iným susedom, ktorých na rozdiel od Emy a Emila má kto navštíviť. Hosťujúci scénograf Štefan Hudák pomocou spomínaného plátna rozdelil priestor javiska na reálny svet – byt Emila a Emy, a pomyselný svet na pozadí toho reálneho, kam vedie oblúkový východ zo stredu izby. Tým prechádza iba Ema v slabých pojašených chvíľkach, keď v túžbe po očistnom daždi a búrke pobehuje po prázdnom javisku v nevyužitom svadobnom závoji.
Z bytu Očenašovcov vidíme akúsi spoločnú miestnosť, obývačku s jedálňou, ktorá je plná detských hračiek, nástenných obrázkov či drobností spojených s významnejšími udalosťami ich života. Napohľad zaujímavejšou je Emilova časť izby. Tej dominuje majestátny portrét husárskeho kapitána, falošné medaily, veľký drevený hojdací kôň, šabľa, uniforma a v rohu plechová vaňa, ktorá je akýmsi Emilovým tvorivým ostrovčekom pri spisovaní memoárov. Emin priestor podlieha trochu viac klišé v ponímaní staršej dámy, ktorá doma chodí v nočnej košeli a župane, zvykne štrikovať v hojdacom kresle a na stene má zarámovanú, aj keď nepodarenú, báseň svojho muža. Oba kúty spája veľký koberec – neutrálne územie v strede, kde už v úvode inscenácie hrajú Emil a Ema šach na improvizovanej šachovnici z rozmiestnených bielych papierov a detských hračiek. Tie ako účinná rekvizita najprv vyvolávajú dojem, že ide o hračky Eminých a Emilových odrastených detí, no neskôr naznačujú, že deťmi sú práve oni sami. Ema a Emil sú tu večnými deťmi, ktoré sa v izbe s veľkým kobercom neustále hrajú na dospelých, na šťastných a vyrovnaných, na vojakov, na rodičov. V druhej polovici inscenácie pribúda v strede scény vianočný stromček zavesený hore nohami. Ten po zvyšok inscenácie visí nad bytom a Očenašovcami ako príliš popisná metafora tohto na hlavu postaveného sveta. Príbeh Emy a Emila - partnerov, manželov či milencov nastoľuje problematiku absentujúceho šťastia, starnutia, bilancovania vlastného života, a najmä otázku, či je možné sa vôbec niekedy vyrovnať s pocitom, že sme nič nedokázali a že po nás možno nič neostane. Poetické myšlienky a úvahy podáva však miestami s prílišným pátosom. To je príznačné aj pre jej naštudovanie v Divadle Alexandra Duchnoviča, kde na chvíľu pootvorili dvere podľa Eminých slov príliš malé na to, aby nimi šťastie prešlo.

Lucia Lejková

Publikované online: 17.6.2011

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.