ĎALŠIA LIMONÁDA Z VÝPREDAJA

Vytlačiť

Libreto: Lou Fanánek Hagen a Libor Vaculík, scéna: Marek Hollý, kostýmy: Roman Šolc, šerm: Peter Horváth, choreografia a réžia: Libor Vaculík.
Premiéry 25., 26. a 27. januára 2007, Nová scéna.

"Akčná muzikálová lovestory" Traja mušketieri dorazila na Novú scénu. Hoci prichádza z krajiny, kde má divadlo nepomerne vyšší kredit ako na Slovensku, neprináša žiadne pozoruhodné hodnoty. Predstavuje ďalší z pseudomuzikálov, aké sme už vďaka nadštandardným kontaktom vedenia tohto divadla so šikovnými pražskými obchodníkmi mali možnosť z výpredaja vidieť aj u nás. Zasa hotový produkt, hotová nahrávka, dokonca v originálnom jazyku. Nič proti češtine. Vraví sa, že koľko jazykov vieš toľkokrát si človekom. Ale prečo češtinu u nás oživovať práve cez muzikály, sa človek na Novej scéne nedozvie ani náhodou. Treba to pomenovať otvorene: Pražské obohraté muzikály kupuje Nová scéna na kľúč, za čo najnižšiu cenu. Nový preklad by niečo stál, s novým prekladom by musela prísť nová nahrávka – ďalšie peniaze... Je to samozrejme nemravné. O to viac, že divadlo tieto „produkty“ predáva ako bohvieakú hodnotu. A zákazník, zvyknutý na povrchné vnímanie reklamy, skonzumuje aj nekvalitu vo viere, že účasťou na predstavení sa stáva účastníkom nejakého veľkého sveta...

Nemravnosť počínania štátom subvencovaného divadla žiaľ nekončí iba pri absolútne netvorivom dovoze obohratého „tovaru“ najnižšej cenovej a kvalitatívnej úrovne. Nekultúrna, ale v jadre vlastrne nebezpečná je inscenačná prax divadla, ktorá sa už roky uspokojuje s hudbou zo záznamu. Isto, sú muzikály, ktorých hudba je napísaná pre elektronické nástroje. No záznam hudby ako náhražka údajne drahého živého orchestra je vo vyspelých krajinách nemysliteľná. Aj tam používajú mikroporty a ozvučovaciu techniku, ale iba na to, aby podporili prirodzený hlas. Mŕtva nahrávka ruší základný estetický princíp hudobného divadla. Lebo princíp hudobného divadla spočíva vo vzájomnom ovplyvňovaní javiskových akcií s hudbou. Jedna zložka z druhej vychádza. Hudba v tomto divadelnom druhu nie je kulisou, ale rovnocenným významovým a dramatickým prvkom. Potlačenie procesu zrodu hudobno-divadelnej akcie v reálnom čase predstavenia je hrubo nekultúrne a zásadne devalvuje umeleckú hodnotu výsledku!

Povedzme si otvrene, pesničkár Michal David nenapísal muzikál. Na toto tvrdenie sa ponúka viacero dôvodov. Ani hudba, ani libreto totiž nespĺňajú základné kritériá svojho divadelného druhu. Libreto Lou Fanánka Hagena a Libora Vaculíka nie je vybudované podľa požiadaviek drámy. Namisto toho autori mechanicky zoradili niekoľko jednoduchých motívov z Dumasovho románu, ale bez hlbšieho významu. Nič tak neusvedčuje libreto z nedramatičnosti, ako zakomponovanie rozprávača Alexandra Dumasa a chlapca (asi budúceho čitateľa). Slová, ktoré autori vložili tejto postave do úst sú len nafúknutými floskulami. Lepšie to nie je ani v textoch pesničiek. Autori sa ani len nepokúšali o charakterizáciu postáv, či rozvíjanie dramatického konfliktu. Spievané čísla sú iba komentármi, opismi. S hudobnodramatickým divadlom má libreto Troch mušketierov spoločnú len vonkajšiu podobu.

K základným zákonom muzikálu patrí hudobná charakterizácia postáv, rozvíjanie, či aspoň akcentovanie dramatických konfliktov, dotváranie nálad a atmosfér. Michal David, úspešným pesničkárom 80. rokov minulého storočia v Troch mušketieroch neprekročil svoj tieň. Hudobnú zložku vybavil skromnou zmesou málo nápaditých, ale donekonečna sa opakujúcich motívov. Chýba im melodická invenčnosť a dramatický ťah.

Keďže ani v librete, ani v hudbe niet stopy po dramatickom konflikte, Traja mušketieri sú skôr vizualizovaným koncertom strednoprúdových melódií spred dvadsiatich rokov. Režisér musí divákovi rozkrývať postavy, zvýrazňovať motívy, pointovať konflikty. Keďže literárna zložka diela je nedramatická, režisér Libor Vaculík nemá z čoho budovať javiskové dianie. Preto každý z účinkujúcich hrá ako vie.

Robiť akékoľvek divadlo s nehercami je veľká odvaha. Vaculík –sám nerežisér - si s nehercami „hlavu nelámal“. Spoľahol sa na prvoplánovú popularitu hviezdičiek Superstar. Peter Cmorík svojim civilným pohybom po javisku ruší aj tú najzákladnejšiu ilúziu divadla. Nevie, ako mimoslovnými výrazovými prostriedkami naznačiť vzťahy, ani konflikty. Kde mu to dovolila hudobná linka, tam načrtol, o čom D´Artagnan je. No s predvedeným spevom by na koncertnom pódiu nevystačil. Podobne dopadli ďalšie magnety reklamnej kampane Novej scény, Ivan Štroffek a Martin Kelescényi.

Rozpačito, ba až nedivadelne pôsobia všetci účinkujúci. Svetlých zábleskov je ako šafranu. Alan Bastien má viac skúseností, takže jeho D´Artagnan lepšie zapadá do celku. Obdobne Athosovia, Porthosovia a Aramisovia (Josef Vojtek, Martin Maček, Roman Féder, Milan Bartalský a Roman Müller) úročia dávnejšie skúsenosti. Akceptovať možno kde tu démonickú Katarínu Hasprovú ako Milady, lenže absolútne pomýlený kostým ju posúva do nevďačnej roviny lascívnej kurtizány. Alternujúca Martina Michalcová vďaka väčšiemu ostychu menej pútala pozornosť. Sisa Sklovská Kráľovnú Annu plnšie zaspievala, Helena Krajčiová o čosi dramatickejšie zahrala. Constance Ivany Poláčkovej bola dievčenskejšia, Karin Olasová sa napriek väčším hereckým skúsenostiam strácala. Obaja Richelieuovia (Csongor Kassai i Bohouš Josef) chceli hrať intrigána, vyšla im však skôr paródia. Podobne aj Rochefortovia (Milan Bartalský a Martin Hudec) zapadli do priemeru. Buckinhgamovia (Kamil Mikulčík a Martin Kelecsényi) vlastne ani nemajú čo hrať. Podobne ako Králi Ľudovítovia XIII. (Viktor Horján a Juraj Ďurdiak). Od akože komických figúrok Bonacieuxa (Karol Čálik resp. Ivo Heller) a Plancheta (Tomáš Horváth a Juraj Bernáth) naozaj nemožno čakať viac, ako „opozerané šuflíky“.

Muzikál si zvykne zakladať na výpravnosti scény, kostýmov, baletu. Ak kostýmy Romana Šolca zväčša uspokoja, scéna Mareka Hollého až príliš odhaľuje, že na komerčnom projekte Novej scény chcel niekto ušetriť. Inak by asi Kráľ Ľudovít v záverečnej scéne plesu, na ktorom sa má vyjaviť pointa D´Artagnanovho putovania, nevítal spoločnosť z rozpadajúceho sa dreveného balkóna Bonacieuxovej krčmičky (aby sme spomenuli jeden nezmysel za ostatné). Autor šermiarskych súbojov zrejme tiež nemá veľa divadelných skúseností, inak by sa neuspokojil s donekonečna opakovaným základným výpadom duelujúceho začiatočníka. Libor Vaculík mal asi na choreografiu menej času, keď musel sedieť za režijným pultom. Pretože v tanečných plochách tentoraz vystačil naozaj s minimom elegancie, tanečnosti, šarmu, zmyselnosti...

Hudobnú nahrávku ťažko hodnotiť, bola dodaná na kľúč z Prahy. Ak na hudobnom naštudovaní Eduarda Klezlu možno niečo oceniť, tak vari len zvládnutie češtiny slovenskými interpretmi. Ale to je na divadlo naozaj málo.

Publikované online: 25.1.2007

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.