Ďalšia bezfarebná Návšteva

Vytlačiť

Preklad: Vladimír Procházka
Réžia: Karol Rédli (2. r. Mgr., divadelná réžia)
Dramaturgia: Hana Tichá (1. r. Mgr., divadelná dramaturgia a dram. tvorba)
Úprava: Karol Rédli, Hana Tichá
Scéna: Mária Bačová (2. r. Mgr., bábkarská scénografia)
Kostýmy: Dáša Veselovská (2. r. Mgr., divadelná scénografia)
Svetelný dizajn: Michaela Pavelková (2. r. Mgr., divadelná scénografia)
Masky: Ria Pontikis
Hudba: Peter Groll
Produkcia: Jana Strížová (3. r. Bc., divadelný manažment), Eva Novotná (2. r. Bc., divadelný manažment)

Účinkujú:
Klára: Karin Adzimová*
Alfréd Ill: Matej Babej*
Starostka: Viktória Petrášová*
Doktorka: Viktória Valúchová*
Policajt: Michal Kinik*
Farár: Michal Noga*
Učiteľ: Marek Lupták*
Dcéra: Monika Šagátová*
Syn: Peter Bús a. h.***
Ona: Natália Germániová*
Komorník: Alexander Vais*
Koby: Katarína Macková*
Loby: Petra Gavláková*
Toby, reportér: Igor Schlosser**

* (1. r., Mgr. herectvo)
** (2. r., Mgr. herectvo)
*** študent konzervatória v Bratislave

Premiéra: 4. decembra 2017 o 19:00 v Divadle Lab VŠMU

 

Dürrenmattova hra Návšteva starej dámy (Der Besuch der alten Dame) má dnes na Slovensku už nezanedbateľnú inscenačnú tradíciu. Od slovenskej premiéry v Štátnom divadle Košice (1965) až po uvedenie v prešovskom DJZ v roku 2013 uviedli slovenské divadlá túto tragikomédiu dohromady sedemkrát. A vždy pod názvom Návšteva starej dámy. Preto ma obzvlášť zaujímalo, prečo študenti v Labe starú dámu z názvu vypustili a svoju inscenáciu nazvali iba Návšteva. Pred predstavením mi napadli dva možné dôvody. Buď režisér s dramaturgičkou hru upravili tak, aby herci nemuseli hrať staré dámy a starých pánov, alebo pracovali iba s motívmi originálu, ktoré vpísali do vlastného dramatického textu. Ktorá z týchto možností to teda nakoniec bola? Ak neradi čítate dlhé texty, tu je rovnaká odpoveď, akú nájdete aj na konci tejto kritiky: ani jedna.

Od začiatku predstavenia je jasné, že autori úpravy sa snažili Dürrenmattov text lokalizovať a aktualizovať. Mesto Güllen sa mení na Švábovce, postavy dostávajú slovenské priezviská a vo viacerých dialógoch sa objavujú referencie na slovenské politické kauzy (zatvorené firmy Svernovka a Chválostav, „v roku 2019 už v politike nebudem“, „skutok sa nestal“…). Táto snaha je sympatická, Dürrenmattova hra určite má ambície ťať do živej politiky. Je preto obrovskou škodou, že tieto odkazy fungujú iba ako pointy javiskových situácií a nejdú do hĺbky. Autori akoby ani nemali potrebu hľadať vnútornú podobnosť spomenutých káuz s témou zneužívania moci peňazí, ktorá je leitmotívom ich interpretácie Dürrenmattovej hry. Namiesto toho sa politické odkazy strácajú v záplave lepšieho aj slabšieho „troškovského“ humoru a tiež sa stávajú lacnými: (krok 1) Herec povie, že skutok sa nestal, (krok 2) Divák sa určite zasmeje, (krok 3) Politický odkaz splnil účel a autorov už ďalej nezaujíma. Z politickej tragikomédie sa tak po textových úpravách stáva tragifraška.

Zaujímavejšie posuny nastali pri réžii inscenácie. Karol Rédli buduje každú javiskovú situáciu ako samostatné javiskové dielo – akoby tie predošlé situácie ani neexistovali. Vzniká tak akási koláž rôznych režijných postupov, nápadov a riešení, ktoré spolu nesúvisia: pantomíma, groteska, melodráma, psychologický realizmus, štylizovaný „šachový“ pohyb, paródia televíznej relácie… Hoci som celkom nepochopil vnútornú logiku radikálnych režijných skokov, viem si takýto typ divadelnej réžie odôvodniť vonkajšími dôvodmi. Ak bolo úmyslom cieliť predstavenie na generáciu youtubových fanúšikov, mohlo by to fungovať. Rýchle striedanie rôznych druhov podnetov zaručene udrží pozornosť aj divákov typu TLDR (too long, didn‘t read – skratka používaná v komentároch pod internetovými článkami).

Nápad je to zaujímavý, ale herecky obzvlášť náročný. A to režisér pravdepodobne podcenil. Menia sa totiž nielen režijné, ale aj herecké postupy. Úlohou hercov v tomto prípade nebolo vybudovať postavy, ktoré by sa konzistentne vyvíjali od začiatku inscenácie po jej koniec, ale každý z hercov potreboval vytvoriť tú istú postavu v niekoľkých rôznych variáciách, ktoré by pasovali do práve použitého javiskového princípu. A nepodarilo sa to každému. Michal Kinik (Policajt) pôsobil najpatričnejšie v realistickom dialógu s Matejom Babejom (Ill), ale vo fraškovitých či štylizovaných situáciách na seba zbytočne rušivo strhával pozornosť. Naopak, Matej Babej je zasa najpresvedčivejší v úvodnej groteske, no v psychologicko-realistických dialógoch s deťmi (Monika Šagátová a Peter Bús) či s Klárou (Karin Adzimová) zostáva počas celej inscenácie v jednej polohe akéhosi „neistého absolventa na pohovore“. Alexander Vais (Komorník) výborne zvládol pantomimické časti, no hneď ako sa komorník zmenil na sudcu, zmizlo nielen tajomno okolo tejto postavy, ale aj herecká istota. Katarína Macková (Koby) a Petra Gavláková (Loby) veľmi pôsobivo zvládli slepeckú choreografiu, ale počas realistických dialógov, z ktorých by mohlo diváka zamraziť, zostali obe herečky v plochej klauniáde. Starostka (Viktória Petrášová) je akoby z iného filmu. Keď ostatné postavy nie sú schopné pozrieť Illovi do očí, ona odsúdenca na smrť neodôvodnene zvádza. Má to byť jej úchylka, alebo podvedomá túžba splniť Illovi posledné prianie? V inscenácii som odpoveď nenašiel.

Keď som pred tromi rokmi hodnotil prešovskú inscenáciu tohto Dürrenmattovho textu, zastavil som sa pri postave Illovej manželky: „ani Dürrenmatt (ju) síce v pôvodnej hre nestavia na roveň ústredným postavám, na rozdiel od prešovskej inscenácie sa mu však podarilo vytvoriť medzi Alfredom Illom a jeho manželkou ozajstný vzťah.“[1] Podobný problém má aj inscenácia v Divadle Lab. Študenti VŠMU (naozaj neviem z akého dôvodu) zmenili drobnými úpravami replík postavu Illovej manželky na Illovu dcéru. Ani Monike Šagátovej sa však nepodarilo ukázať nám prerod z milujúcej dcéry na cynickú očakávateľku otcovej smrti. Vidíme zmenu v kostýme, ale keďže medzi postavami nevznikol vzťah v úvode hry, jeho nadstavbe v dialógu o hľadaní práce a o prijímaní nového zamestnanca chýbajú základy.

Výtvarne je inscenácia založená na dvoch kontrastoch. Dotrhané a šedivé kostýmy Švábovčanov sú v protiklade voči kostýmom návštevníkov a zároveň kontrastujú s jednoduchými, ale žiarivobielymi krabicami, z ktorých sú postavené nielen celé Švábovce, ale aj väčšina rekvizít. Miestni obyvatelia sú na svoje mesto hrdí, a aj keď nemajú na nové topánky, košele či na mydlo, svoje rodisko udržiavajú až úzkostlivo čisté a pripravené na príchod investora. Je trochu zarážajúce, že keď už miliardárka prichádza, na stanici ju všetci čakajú a vítajú vo svojom najhoršom oblečení. A to aj napriek tomu, že viacerí z nich sa vedia obliecť aj lepšie – Starostka a Doktorka sa do reprezentatívnejších šiat oblečú až po úvodnom vítaní, ale ešte pred miliardárkinou ponukou. Ak tým chcel režisér spolu s autorkou kostýmov (Mária Bačová) čo najviac zdôrazniť rozdiel medzi miliardárkou a miestnymi chudákmi, nemusel ísť proti logike chudobného človeka, ktorý sa pred bohatým snaží vždy vyzerať čo najlepšie. Stačilo napríklad Kláru neobliecť do sivých (aj keď drahých) šiat. Argument, že sivou farbou sa Klára vnútorne priznáva ku svojim švábovským koreňom, neobstojí, pretože je v rozpore s úpravou záveru hry.

Po tom, čo Švábovčania doviedli Illa k zlyhaniu srdca, dozvedáme sa, že tajomnou návštevníčkou vlastne vôbec nebola Klára zo Šváboviec. Tá totiž pred rokmi zomrela pri pôrode Illovho dieťaťa. Tento záver v Dürrenmattovom origináli nie je. Čo ním teda režisér chcel povedať? Že ktokoľvek s dostatočne veľkými prostriedkami môže zmeniť minulosť, prítomnosť aj budúcnosť? Že spravodlivú odplatu za zradu, to jediné, čím Švábovčania ospravedlňovali svoje konanie, by pokojne nahradili čímkoľvek iným? Že išlo celý čas iba o rozmar bohatého človeka – o športovú poľovačku? Režisér nám nedáva žiadnu definitívnu odpoveď. Nevieme, kto ani prečo do Šváboviec prišiel, iba to, že mal dosť peňazí na to, aby za sebou zanechal spúšť. Indície nám nedáva ani Karin Adzimová, ktorá celý čas naozaj hrá pomstychtivú Kláru, pôvodom zo Šváboviec.

Návšteva v Divadle Lab mala mnoho zaujímavých nápadov: postupné zmenšovanie Farárových (Michal Noga) koturnov, viacúčelové využitie latríny, zdvojenie postavy hlavnej hrdinky (aj keď to sa vlastne bije s interpretáciou). Avšak režisér akoby chcel dať do svojej inscenácie všetko, čo mu napadlo. A to uškodilo tak textu, ako aj interpretácii a hercom. Škoda. Návšteva starej dámy je veľmi aktuálny text. Prečo sa teda študenti rozhodli inscenovať iba Návštevu? Neviem.


[1]     Moško, Matej. Bezfarebná Stará Dáma v Prešove. In Monitoring divadiel na Slovensku [online], 19. 3. 2013 [cit. 2018-02-15]. Dostupné na: <www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/bezfarebna-stara-dama-v-presove/> 

Publikované online: 11.3.2018

Matej Moško

Matej Moško (1988) písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy na SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.