Čudné popoludnie zahmlené a prchavé ako Dr. Burke sám

Vytlačiť

Preklad a dramaturgia: Valerij Kupka a.h.
Scénografia a kostýmy: Miriam Struhárová a.h.
Hudba: výber Blaho Uhlár a.h.
Asistent režiséra: Svetlana Škovranová
Réžia: Blaho Uhlár a.h.

Účinkujú:
Burke: Vasiľ Rusiňák
Svatava: Vladimíra Brehová
Útechová: Svetlana Škovranová
Tichý: Ľubomír Mindoš
Václav Václav: Jozef Pantlikáš

Premiéra 24. februára 2012 o 19:00 na VS DAD v Prešove

Najnovšia inscenácia Blaha Uhlára v Divadle Alexandra Duchnoviča sa odlišuje od jeho predchádzajúcich spoluprác s rusínskym divadlom najmä „svojím vznikom“, keďže nejde o javiskový tvar, ktorého jadrom sú kolektívne improvizácie súboru či iné alternatívne divadelné postupy. Hoci tvorcovia tentoraz ako východisko použili starší dramatický text, inscenácia tematicky zapadá do spomínaného radu spoločných diel, keďže Ladislav Smoček v hre Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho vytvára absurdný, groteskný svet plný bizarností a obrátenej logiky. Situácia, keď sa doteraz hýčkaný podnájomník – zdroj peňazí stane nevítaným hosťom, prekážajúcim okupantom v dome, vyústi do všeobecného chaosu a série nepredvídaných, možno až nezmyselných momentov. Tak ako pre predošlé inscenácie v rusínskom divadle (napr. Prelud, Dobropis), aj pre Uhlárovo najnovšie, hoci formálne odlišné dielo, je charakteristická abstraktnosť, absurdita či bizarnosť.

V inscenácii sa strieda cielená deklamácia hercov bez vzájomnej interakcie postáv s realistickejšie budovanými situáciami. Jednotlivé obrazy sa zväčša začínajú v strnulom postavení hercov striktne otočených tvárou do hľadiska; text deklamujú, dialógy dokresľujú iba mimikou, podfarbením hlasu a intonáciou. Počiatočná absencia javiskovej akcie vytvára dojem hercov-bábok s obmedzeným prejavom, ktorý podporujú aj zmechanizované pohyby (napr. drhnutie podlahy alebo Burkeho neustále sa opakujúce automatické vyhodenie buchiet z okna, len čo Útechová vyjde z izby). Prudkým strihom sa však situácie menia do realisticky vernejšej podoby, na javisku náhle „prepukne“ herecká akcia a herci z minimalistického prejavu prechádzajú do živších výstupov. Dané momenty pôsobia iba ako neplánované prerušenia predpísaného strnulého postoja, z ktorého postavy vytrhla prekvapivá informácia.

Najmä hereckú akciu Vasiľa Rusiňáka charakterizuje striedanie spomínaného strnulého postoja s groteskne preexponovanou gestikuláciou a miestami až excentrickým pobehovaním a poskakovaním po miestnosti. Rusiňák stvárňuje Dr. Zvonka Burkeho ako intelektuálskeho podivína s maniakálnym smiechom, agresívnym gestom, ktorý mierne násilnícke sklony nezaprie už v úvodných scénach. Nasledujúce vraždy tak nie sú úplným prekvapením. Burke je, aj keď obklopený postavami, osamotený, keďže nik v jeho okolí nie je dostatočne intelektuálne vybavený na jeho posolstvá. V momentoch jeho zdanlivo najväčšieho intelektuálneho vypätia však kde-tu preniknú náznaky, že ide iba o premyslenú pretvárku, ktorou Burke napĺňa očakávania svojho obdivovateľa Tichého bažiaceho po slovách velikána. Dr. Burke zdanlivo bolestivejšie ako nevyhnutnosť svojho vysťahovania vníma informáciu o Svatavinej vážnej známosti. Slabosťou pre starú dievku Svatavu prisúdili inscenátori Burkemu ľudskejší rozmer, ktorý vedie k súcitu a nostalgii nad nešťastnou láskou. Avšak je to iba jeden z rôznorodých momentov odohrávajúceho sa deja. Burke ľudskejšie črty svojho konania vzápätí popiera, jeho postava je nejasná a protirečivá od začiatku do konca inscenácie. Predstaviteľ Zvonka Burkeho je jediný, kto svojimi prehovormi priamo oslovuje aj divákov v hľadisku. Tvorcovia inscenácie tak stavajú Burkeho bokom od zvyšných postáv, ktoré aj pri pohľade do hľadiska pomyselne „hľadia do diaľav“, a teda neprekračujú realitu scénickej akcie. V kontraste s nimi Burke vníma divákov ako poslucháčov svojich oduševnených prejavov i ako svedkov v intímnych momentoch sebareflexie. Burke sa tak v inscenácii rusínskeho divadla stáva rozprávačom príbehu, ktorý udalosti čudného popoludnia vníma s miernym odstupom.

Zvyšné postavičky sú mierne odsunuté do pozadia. Ich protagonisti, ako aj kostýmová výtvarníčka pri ich stvárnení narábajú prevažne so stereotypnou typizáciou. Vdova Útechová (Svetlana Škovranová) je otravná baba, ktorá všade strká nos a buchty. Spolu s dcérou Svatavou (Vladimíra Brehová), zamdlievajúcou od šťastia, lebo si ju vôbec niekto všimol, sú oblečené v decentných tmavých šatách. Miestami až otravne plachý a jachtajúci intelektuál Tichý (Ľubomír Mindoš) nosí svetlý vychádzkový oblek podobne ako jeho veľký vzor dr. Burke a primitívnemu ženíchovi Václavovi Václavovi (Jozef Pantlikáš) stačia tepláky, tielko, baretka a igelitka v ruke.

Groteskný a absurdný charakter inscenácie rozvíja najviac jej druhá polovica, kedy sa pod Burkeho rukami začínajú kopiť mŕtvoly. Burke vraždí najprv nechtiac, neskôr v afekte a nakoniec zámerne, keď už niet iného východiska, nech je aspoň pokoj. Samotnú absurdnú situáciu režisér dotvára ešte absurdnejším hereckým konaním, ktoré už nemá ani najmenšiu ambíciu podobať sa realite. Na zabitie stačí náznak, gesto, letmý dotyk krku namiesto realistického škrtenia. Mŕtvoly nepadajú na zem bez známok života, no s ovisnutou hlavou zostanú stáť, kde boli zavraždené, na mieste prečkajú Burkeho lamentácie nad jeho hrozným osudom a touto strašnou situáciou, a až následne pod vedením Burkeho poslušne nacupkajú do skrine (okrem domácej, ktorá sa dopraví do skrine absolútne bez pomoci) a tam zaujmú každá vlastnú pozíciu v posmrtnom súsoší.

Udalosti čudného popoludnia sa odohrávajú v striktne ohraničenom priestore Burkeho izby. Scéna hosťujúcej Miriam Struhárovej značne zmenšuje rozmery hracieho priestoru. Celková javisková akcia je sústredená do atypicky tvarovaného výrezu scény, ktorý je jediným miestom diania. Okrem izby nie je na scéne nič. Za dverami, ktorými postavy vchádzajú a vychádzajú, je iba pomyselný zvyšok domu a okno tiež iba náznakovo smeruje k susedom. Steny, podlaha aj strop Burkeho izby sa smerom do hĺbky javiska zužujú, zadným horizontom scény sú hoci veľké, no zdanlivo nenápadné dvere skrine, ktorú Burke postupne zapĺňa bizarným súsoším z mŕtvol. Izbe zaplnenej nevýrazným nábytkom dominuje prinajmenšom zvláštna výzdoba – biele vzory na tmavých stenách sa nápadne ponášajú na výzdobu dreveníc „ la Čičmany“, avšak v jej cielene nepodarenej verzii. S takto výrazným detailom scény však inscenácia nijako ďalej nepracuje, iba nádejný ženích Václav Václav sa Burkemu pochváli, že vlastnoručne vymaľoval. Nie je preto jasné, či namaľovaná scéna má podčiarkovať (ne)vkus a značnú nešikovnosť domácich, či ide o hlbší odkaz súvisiaci s touto špecifickou ornamentikou alebo jednoducho o hru s imagináciou diváka (recenzenta).

Okrem samozrejmého prekladu textu do rusínskeho jazyka (Valerij Kupka) badať v inscenácii iba minimálne úpravy oproti dramatickej predlohe. Postavy poslušne podľa Smočkovej hry umierajú a vzápätí ožívajú, len aby mohli Burkeho vysťahovať a zmocniť sa jeho izby. Vo viacerých momentoch inscenácia za textovou predlohou mierne zaostáva, viacerým javiskovým situáciám chýba náboj, ich humor zväčša ostáva iba v textovej rovine. Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho je síce funkčnou divadelnou groteskou, ale možnosti dramatickej predlohy nevyužíva naplno. Absurdita a bizarnosť spoločnosti, na ktoré Smočkova hra odkazuje, akoby cestou na javisko Divadla Alexandra Duchnoviča vyprchali a z čudného popoludnia ostal iba jeho slabší odvar.

Lucia Lejková

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 24.2.2012

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.