Čomu sa smejete? Smejete sa vôbec?

Vytlačiť

Preklad: Daniela Lehutová

Jazyková úprava: Juraj Bielik

Úprava, dramaturgia a réžia: Štefan Korenči

Asistentka réžie: Martina Majerníková

Scéna: Jaroslav Valek

Kostýmy: Katarína Žgančíková, Jana Kuttnerová

Účinkujú: Marek Majeský (Chlestakov), Martin Horňák (Mešťanosta), Zuzana Kronerová/ Lena Košická (Pani Mešťanostová), Ján Kroner (Jozef - z dôvodu náhleho ochorenia ho počas premiéry alternoval Miro Málek), Zuzana Porubjaková (Mešťanostova dcéra), Emanuel Hason (Dobčinský), Martin Kaprálik (Bobčinský), Dušan Kaprálik (Žid), Miroslav Málek (počas premiéry ho alternoval Ondrej Kaprálik), Lukáš Frlajs (Miško)

Premiéra: 17. decembra 2011, Malá scéna STU

Gogoľova hra Revízor je o malomeste plnom zvláštne prihlúplych postavičiek, o skorumpovanom mešťanostovi a jeho malomestskej rodine a o chvastavom podvodníkovi, ktorého ľudia z ničoho nič začnú pokladať za revízora. Je to groteskný obraz reality každej doby a každého miesta, pokrivené zrkadlo každodenného života. Je to hra o špinavom meste a špine ľudských vlastností, o alkoholizme, pretvárke, klamstvách, zneužívaní moci... Inscenácia Štefana Korenčiho sa odohráva v dobovom Rusku (scéna a kostýmy), ale má presahy do reality slovenských pomerov – malomesta i dediny.

Ústredným motívom inscenácie Revízor na Malej scéne STU je pokrytectvo. Je to pokrytectvo také veľké, že by sme ho mohli nazvať farizejstvom. Je to donebavolajúce, svätokrádežné pokrytectvo. Postavy Korenčiho inscenácie zdanlivo vedú spravodlivý a čestný život, chodia do kostola, obklopujú sa kresťanskými ikonami, nezabúdajú na frázy a gestá prameniace z ich vierovyznania a veľmi radi ich používajú pri každej príležitosti, ktorá sa naskytne, aby tým demonštrovali svoje hlboké duchovné presvedčenie a morálne zásady. V skutočnosti nijaké nemajú a ich zaprisahávanie, križovanie a účelové strelné modlitby sú iba rúhavým divadlom, na ktoré sa nemôžu dívať už ani svätí z obrazov, ktoré ich obklopujú: pozadie scény tvoria štyri veľké obrazy – ikony s výjavmi svätých, v strede je stôl so stoličkami. A tak sa svätí z obrazov postupne strácajú. V prvom dejstve chýbajú na obraze iba traja svätci (sú vyrezaní), po prestávke zostáva len jeden Kristus na obraze na proscéniu, ostatní svätci zmiznú. Je to veľmi zaujímavá scénická metafora.

S nábožensky ladenými prvkami výtvarnej dekorácie korešponduje scénická hudba. Gregoriánsky chorál znejúci z reproduktorov na začiatku a konci inscenácie uvádza divákov do atmosféry a umocňuje vážnosť situácie, alebo plní účel vyplnenia nehraných častí sprevádzajúcich prestavbu scény.

Autori podrobili scenár rozsiahlej úprave. Z pôvodného početného množstva postáv zostalo iba desať. Popredných mestských hodnostárov zastupoval mešťanosta a dvojica Bobčinský a Dobčinský. Dvoch kupcov sťažujúcich sa na mešťanostu u Chlestakova nahradila postava starého Žida. Práve s touto postavou sa spája trúfalé scénické predvedenie, ktoré miestami divákom vyrážalo dych. Dušan Kaprálik sa ako Žid neustále približoval k Chlestakovovi, ktorému bola táto blízkosť nepríjemná, preto Jozef násilne odvliekol Žida k dverám a prikázal mu: „Tu stoj, Boha tvojho!“ Trúfalosť gradovala do situácie, keď Chlestakov s Jozefom Žida obrali aj o motúz z nohavíc, ktoré mu vzápätí spadli na zem a on pred nimi zostal stáť zahanbene v spodnej bielizni. V ďalšom obraze, v ktorom sa Žid pokúša udobriť si Mešťanostu darmi, sa Mešťanosta nad ním vyvyšuje priam zarážajúcim spôsobom: vyhráža sa mu nútenými prácami a napokon kope do Žida schúleného na zemi. Žid zostáva pred mešťanostom v poklone so slovami „Pán Boh ti odpustí.“ Dušan Kaprálik pritom stvárnil postavu Žida s pokorou, akoby bola táto postava už zvyknutá na podobné zaobchádzanie, akoby poníženie bolo každodennou samozrejmosťou, čo pôsobilo šokujúco.

Motív dvojníkov v postavách Dobčinský (Emanuel Hason) a Bobčinský (Martin Kaprálik) bol obohatený homosexuálnymi narážkami. Postavy mali rovnaký kostým, pôsobili upravene, lichotili si, neskôr sa podgurážení alkoholom objímali a intímne sa túlili k sebe. Hasonov Dobčinský komicky šušlal, Kaprálikov Bobčinský bol zoženštilo trucovitý. V druhom dejstve efekt zdvojenia pokračoval v spoločnom prednášaní textu, čo nespôsobovalo komický, ale skôr rozpačitý dojem.

Marek Majeský podal v postave Chlestakova pozoruhodný herecký výkon. Zvlášť na rozsiahlych monológoch bolo vidieť jeho dôkladnú hereckú prácu. Jednotlivé slová zvýrazňoval príslušnými významotvornými gestami, pracoval s gradáciou hlasového prejavu, ktorá ústila až do hystérie, ba tranzu, v ktorom stojac na stole skandoval „Ja som ja!“. Vzápätí postojačky zaspal. Majeský predviedol, že vie narábať s hereckou skratkou a svojím disciplinovaným prejavom dokázal udržať pozornosť diváka.

Neľahkým orieškom bolo stvárnenie postavy Mešťanostu. Herec Martin Horňák s tým mal nejeden problém. Stavil na slovnú a typovú komiku, pričom sa mu nedarilo obohatiť postavu správnou dávkou ľudského rozmeru, oscilujúcou na harmonickej hranici komiky a vážnosti. V závere inscenácie jeho postava pôsobila tak bolestne, že línia komického sa úplne stratila a efekt grotesky sa rozplynul. Slová „Čomu sa smejete? Sami sebe sa smejete,“ neboli sprevádzané ani len úsmevom divákov, preto nepriniesli požadovaný výsledok. Horňákov Mešťanosta pôsobil priveľmi vážne na to, aby si ho diváci obľúbili a priveľmi nečestne, aby s ním mohli súcitiť. Silným momentom bol záver, keď sa oprel o jedinú ikonu Krista, ktorá zostala neporušene stáť na javisku v prítmí červeného svetla, v pozadí ktorého sa týčili ostatné postavy ako tragické tiene a zničene povedal: „Je to pravda, keď Pán Boh chce potrestať človeka, pomúti mu hlavu.“

Jednoduchá typová hyperbolizácia nastala u postáv Mešťanostovej manželky a dcéry, ktoré stvárnila Lenka Košická a Zuzana Porubjaková. V inscenácii pôsobili len ako komické figúrky s vtipným (v matkinom prípade až so zámerne nevkusným) kostýmom a účesom, ktoré slúžili na odhalenie a zosmiešnenie ich vlastností – malomeštiacke spôsoby, túžba po vyššej spoločnosti, v ktorej sa aj tak nebudú vedieť správať a do ktorej nikdy nezapadnú.

Oproti tomu pomerne dôkladne bola prepracovaná postava Chlestakovho poskoka Jozefa, ktorú počas premiéry alternoval Miroslav Málek. Z jeho výkonu bolo cítiť mierne rozpaky z rýchleho naštudovania, napriek tomu postavu obdaril chladnokrvným sebavedomím a siláckym grobianstvom. Chvíľu sa zdalo, že Jozef je ten, ktorý manipuluje, ak nie samotného Chlestakova, všetkých ostatných. Jeho pevná telesná konštrukcia s kamennou mimikou a čiernou páskou zahaľujúcou jedno oko, zodpovedala skryto despotickému správaniu postavy.

V prípade postavy Miška, ktorého hral Lukáš Frlajs, sa potvrdil známy výrok, že dvakrát opakovaný vtip už nie je vtipom. Postava Miška bola charakteristická tým, že neustále bežala (na mieste) a v prípade zadania nejakej úlohy odbehla preč, pričom úloha ešte nebola zadaná definitívne. Toto malo komický účinok iba prvýkrát. Postavu Čašníka narýchlo naštudoval Ondrej Kaprálik, ktorý na malom priestore podal výnimočný herecký výkon. Pre jeho postavu bolo typické nespôsobné správanie sa – neustále kýchal, pričom si vôbec nezakrýval nos rukou ani vreckovkou. Okrem tohto charakterizačného prvku obdaril herec postavu o stoickú iróniu, neľútostnú strohosť a tajuplnosť.

Vtipne vyznievali doslovné (a nové) významy replík, ktoré boli vizuálne prevedené do javiskového konania. Napríklad Majeský ako Chlestakov vzal do náručia korpulentnejšiu postavu Lenky Košickej so slovami „láska hory prenáša.“ Alebo pri akte súlože medzi pani Mešťanostovou a Jozefom, ktorého si na pomoc zavolal Chlestakov bez jej vedomia, prichádza dcéra a začudovane pozerá na Matku, ktorá jej vyčítavo dohovára, aby si z nej brala príklad a pod.

Tvorivý tím do inscenácie zakomponoval aj drobnú politickú narážku. V momente tragickej irónie, keď si Mešťanostova rodina myslí, že sa k ním prižení taký významný muž, ako je Chlestakov, sa Mešťanosta zamýšľa nad tým, akú šerpu dostane, pričom jeho manželka mu odpovie známym predvolebným heslom pravicovej strany: „Modrá je dobrá.“ Mešťanosta na to zádumčivo odpovie: „Ja si myslím, že červená.“ Nato sa jeho manželka veľaznačne prežehná.

Inscenácia Revízora na Malej scéne STU priniesla dostatok drobných zaujímavých inscenačných nápadov a fórov na to, aby mohla mať pozitívny ohlas u publika, ktoré sa ide do divadla predovšetkým zabaviť. Ale vzhľadom na nečakané ochorenie jedného z hercov a rýchle záskoky pôsobila zatiaľ trochu neokresane a neucelene. Vtipné momenty nevyznievali humorne, kvôli neistote zo strany hercov, aj kvôli niektorým ošúchaným gagom, ktoré by inscenátori ešte mohli prehodnotiť. Interakcia s divákom je pre tvorcov Malej scény STU veľmi dôležitá, čo dokazujú priame prehovory hercov - postáv k publiku v takmer každej inscenácii tohto divadla. Podobne to je aj v inscenácii Revízor. Nebolo by na škodu, keby repliky namierené divákom vyvierali z pravdivých pocitov, ktoré v danej inscenácii vyznievali kvôli vyššie spomenutým dôvodom neprirodzene a predstierane, takže nemohlo dôjsť k momentu precitnutia a uvedomenia si skutočného významu Gogoľovej hry.

Marcela Beňová

Publikované online: 17.12.2011

Marcela Beňová

Marcela Beňová je absolventkou magisterského stupňa Divadelnej fakulty VŠMU v odbore Teória a kritika divadelného umenia. V súčasnosti pôsobí ako pedagogička odborných teoretických predmetov na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Venuje sa divadelnej kritike, príležitostne umeleckej tvorbe.