Čo zostalo z ľudovej rozprávky?

Vytlačiť

Petra Štorcelová: Lomidrevo (na motívy rozprávky Pavla Dobšinského)

Réžia: Vladimír Kivader

Dramaturgia: Petra Štorcelová

Scéna a kostýmy: Miroslav a Jaroslav Daubravovci a.h.

Hrajú: Pavol Pivko, Jozef Novysedlák, Albín Medúz, Daniela Švolíková, Peter Slovák

Premiéra: 7. novembra 2010 v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi

Pri inscenácii, ktorej dramatický text bol napísaný na motívy ľudovej rozprávky, je možné výsledný divadelný tvar hodnotiť z niekoľkých uhlov pohľadu. Keďže hre zostal pôvodný literárny názov, je prirodzené, že divák bude hľadať súvislosti medzi predlohou a tým, čo vníma na javisku. Jeden uhol pohľadu sa tak bude týkať vernosti originálu, iný bude zohľadňovať jeho scénickú interpretáciu. Hodnotenie bude závisieť aj od toho, do akej miery je divák fanúšikom prostonárodných slovenských povestí.

Ak sme za tradíciu, musíme dúfať, že pomenovania ako Lomidrevo či Valibuk, budú v slovenskom kultúrnom a jazykovom kontexte znieť naďalej familiárne; podobne ako Laktibrada so svojou slávnou replikou: „Varíš kašu, varíš? Ale jesť ju nebudeš!“ Či je však súčasná generácia detí vyrastajúca na Gormitoch a Pokémonoch s týmito postavami z rozprávok slovenského ľudu dostatočne oboznámená – zostáva otázne. V prípade, že nie – ani vzniknutú inscenáciu nemožno považovať za spôsob šírenia ľudovej slovesnosti, a to z niekoľkých dôvodov, ktoré tvoria obsah nasledujúcich riadkov.

Z pôvodnej rozprávky „Lomidrevo alebo Valibuk“ od Pavla Dobšinského zostalo len málo. Samozrejme, je potrebné rešpektovať autorkinu voľbu použiť ju len ako inšpiráciu pre vytvorenie iného, okresaného príbehu, v ktorom sa dané postavy vyskytujú, avšak ich minulosť, vzťahy a príhody z putovania svetom zostávajú výlučne doménou literárnej predlohy. Azda z dôvodu dramatizácie (či z túžby po tvorcovskej originalite?) bolo mnohé zo známej rozprávky vynechané, pozmenené, nedopovedané či načrtnuté len okrajovo.

Ľudovej rozprávke zostal verný len úryvok textu v bulletine. A tak sa stalo, že „...v sedemnástom roku nemohol sa viac Lomidrevo doma zdržať; roboty nemal a sveta chcel skúsiť. Naostatok prehovoril k svojim rodičom: „Počúvajteže, otec môj, aj mať moja! Viete to dobre, že kto na peci sedá, o ničom rozprávať nezná. Rád by som sa i ja naučiť, ako ľudia vo svete žijú... Nebojte sa, veď ja na vás nezabudnem, ale vás na starosť opatrím.“

Naopak, na začiatku inscenácie sa nehovorí nič o tom, prečo sa Lomidrevo rozhodol odísť do sveta, ani kto ho vychoval. Stretávame sa s obrovským chlapom s vypchatými svalmi (Pavol Pivko), ktorý sa detinsky prihovára stromom, a je mu ľúto, že sa s ním pre jeho rozmery nechcú hrať. Charakterizuje ho „hrubý“ jazyk (slová ako napr. „detiská“, „bunkrisko“) a baví ho robiť „vilomeniny“. Pritom chce byť najsilnejší na svete. Herecky išlo o najpoctivejšie stvárnenie postavy, s energickým nasadením od začiatku do konca.

Tento dramaturgický „prepis“ pôvodného prozaického textu je cítiť aj pri ostatných postavách, čoho dôkazom sú použité slovné hračky v ich prehovoroch, vypovedajúce viac o charaktere. Valivrch (Jozef Novysedlák) túži robiť „váľaniny“ – váľať vrchy pohľadom, azda vďaka sile svojej krásy. Je to „narcis“, ktorý nedokáže bez seba žiť a opatruje si svoj strieborný, zrkadlový vrch. Chce byť najkrajším na svete, čo akcentuje aj jeho lesklý kostým s „motorkárskymi“ zrkadlami po oboch stranách. Miesiželezo (Albín Medúz) miesi železo tak, aby z neho vyrobil drahý kov a odkladal si ho do truhlice, ktorá sa na scéne náchádzala len pre tento jeden účel. Túži byť najbohatším zo všetkých. Obe tieto postavy boli napísané a stvárnené takpovediac prvoplánovo.

Ako vyplýva z uvedeného, tri hlavné postavy dostali v divadelnej verzii nové interpretácie i motivácie konania. Podľa bulletinu sa v rámci dramaturgicko-režijnej koncepcie tvorcovia snažili nájsť odpovede na otázky: „Ako by asi vyzeral Lomidrevo dnes? A ako Valivrch, Miesiželezo, Laktibrada alebo tiež Drak?“ Nemožno im takúto snahu zazlievať, avšak načo k tomu niekto potrebuje čerpať z ľudovej slovesnosti, ktorej formy sú už samé osebe výpoveďou a označením pre niečo iné? Prečo potrebovala autorka scenára tak radikálne meniť povahu príbehu a vzťahy medzi postavami? Nie je samotný príbeh o Valibukovi azda príbehom dostatočne čitateľným aj bez „novodobých“ reálií? Kým na jednej strane tým rozprávka získala niečo na svojej konkrétnosti a atraktívnosti, na strane druhej tak stratila svoju rýdzu kultúrnu príznačnosť, symboliku a čaro ľudovej fantázie.

Oproti pôvodným vzťahom medzi troma hlavnými postavami, ktoré sa zakladali na fyzickej sile, sile priateľstva, súdržnosti, ale neskôr i závisti a zrade, bola v inscenácii akcentovaná samoúčelnosť deja. Dobrodružnú cestu Lomidreva, Valivrcha a Miesiželeza po svete a nakoniec cestu k vyslobodeniu troch kráľovských dcér z osídiel pekla, ktorému panovali niekoľkohlaví Draci, nahradili miestami vykonštruované súvislosti. Dopomohol k tomu zázračný motýlik Krehotinka, ktorý, ako uvádza režisér v bulletine, Lomidreva zaviedol „do rozmanitých krajín, kde sa náš hrdina stretáva s diamantovým prasiatkom, nešťastným bojazlivým kráľom, tortičkovo sladkou Laktibradou, obrovským neporaziteľným Oceľovým drakom a ohavným Knochta vtákom.“ Všetky tieto prvky dej obohacovali, no zároveň pohlcovali niť príbehu. Navyše, nie všetky boli nevyhnutné a opodstatnené.

Diamantové prasiatko, azda ako zástupca modernosti, prišlo na scénu ovládané na diaľku. Kým prosilo o pomoc pri hľadaní svojho „blatka bahienkového“, Miesiželezo si naňho brúsil zuby. Múdre prasiatko sa však nedalo a ufujazdilo do zákulisia. Scudzovací efekt – predpokladám, že nechcený – sa dostavil vďaka hlasitému zvuku motorčeka, ktorý pôsobil iritujúco.

Bojazlivý kráľ vládol zamračenému kráľovstvu. Pocestným prezradil, že motýľa Krehotinku uniesol do dračej diery Oceľový drak – veľký ako mrak. Boj s ním a oslobodenie motýlika poháňalo tri hlavné postavy na ceste ďalej. Peter Slovák ako kráľ svoju rolu odohral za sťažených podmienok – pohyboval sa totiž po kolenách, s kostýmom prispôsobeným svojej výške. Táto postava bola napísaná a zahraná s humorom.

Laktibrada (Peter Slovák), ktorý sa na scéne zjavil so zahalenou tvárou, ružovou sukňou v tvare torty a oblečený v niečom, čo pripomínalo ženský korzet – vyvolal rozporuplné reakcie. Mal som to šťastie zachytiť spontánnu reakciu asi sedemročného prísediaceho dieťaťa, ktoré sa opýtalo: „Mami, on je dievča?“ Nevedno však, či to mala byť referencia na travesty show alebo len prvoplánová „aktualizácia“ Dobšinského Laktibrady. Každopádne by som takéto zjavenie radšej vymenil za knižnú verziu... Čo sa tejto postavy týka, inscenátori vyťažili efekt jedine zo zmienky v rozprávke o tom, ako Laktibrada jedol horúcu kašu z brucha Valivrcha a Miesiželeza. Červené blikajúce svetlo a dramatická hudba túto hororovú scénu výborne dotvárali.

Z ničoho nič sa zjavil aj Knochta vták, ktorý vytvoril temnú atmosféru. Scéna lietania bola vizuálne a dramaticky veľmi pôsobivá, i keď pridlhá a nevysvetlená. Vyvrcholením deja na javisku bol Valibukov boj s Oceľovým drakom. Len najsilnejší ho mohol poraziť. Samozrejme, všetko dobre skončilo a Lomidrevo dokázal, že ním je. Motýľ Krehotinka bol zachránený a kráľovská dcéra (Daniela Švolíková) sa do Lomidreva pre jeho vlastnosti zamilovala. Celkovým pozitívom, čo sa hereckého umenia týka, bola schopnosť odohrať niektoré dvojrole, aj keď postava princeznej dostatočný priestor na svoj prejav nedostala.

Z hľadiska scénografie išlo o uplatnenie rekvizít na spôsob lego skladačky. V pozadí boli počas predstavenia rozhádzané časti, z ktorých sa neskôr za pomoci Valivrchovho vrchu poskladal zámok, veža, schody. Tieto divadelné momenty patrili k tým najinvenčnejším, ktoré sa v inscenácii vyskytli. Záverečný poskladaný obraz šťastného kráľovstva vyvolal po osemdesiatich minútach v malých divákoch radostný údiv (tvorcovia akoby nemysleli na krátky rozsah pozornosti svojho diváka). Funkciu nakoniec splnil i Lomidrevov strom s menom Zelenka, z ktorého dvierok „vyleteli“ hrdličky odkazujúce na Lomidreva a princeznú, keď svoj osud spečatili hanblivou pusou.

Snaha „aktualizovať“ rozprávku môže znieť ako oxymoron. V prípade inscenácie Spišského divadla sa táto snaha vyplatila len čiastočne. Dobšinského postavy, tak ako ich zachytil z rozprávania, získali novú podobu, zrozumiteľnú detskému divákovi, i keď je známe, že rozprávky si pôvodne rozprávali dospelí. Vedeli skôr pochopiť ich symbolické posolstvo a univerzálne hodnoty na základe životných skúseností, ktoré počas rokov nadobudli. Naopak, inscenácia deťom podsúvala interpretované fakty, podnecovala ich fantáziu len v niekoľkých okamihoch (napr. Knochta vták a scénografické prvky). Dobrá rozprávka však býva nadčasová a nepotrebuje súčasné reálie na to, aby o spoločenskej realite vypovedala alebo jej prvky popisne pomenúvala.

Koniec koncov, deťom mohlo byť jedno, ako vyzeral a aký bol Laktibrada či jednotlivé dobrodružstvá troch kamarátov na ceste svetom – tak, ako ich zaznamenal Dobšinský. Inscenácia vznikla „len“ na motívy pôvodnej rozprávky. Čo však podnietilo tvorcov práve k takejto selekcii a finálnej verzii inscenácie, zostáva na inú „rozpr(á)v(k)u“.

Milan Zvada

Publikované online: 7.11.2010

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.