Čo všetko o ženách ešte nevieme?

Vytlačiť

Preklad: Ján Jankovič
Scéna: Štefan Hudák a.h.
Kostýmy: Katarína Oľhová a.h.
Dramaturgia: Martin Timko
Hudba: Gregor Macejko
Réžia: Peter Weinciller a.h.
Hrajú: Mária Brozmanová, Denisa Ďuratná, Katarína Turčanová
Premiéra dňa 22. mája 2009 v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi

Ako potvrdzuje repertoárový profil malebného Spišského divadla, tento rok poskytla dramaturgia prístrešok aj plodnému a v súčasnosti najhranejšiemu chorvátskemu dramatikovi Mirovi Gavranovi. Ťažko povedať nakoľko uvádzaný titul Všetko o ženách konkuruje titulu Všetko o mužoch. V každom prípade – oba jednoduché a lákavé názvy hier garantujú istú návštevnosť a divákom všetkých pohlaví navyše nepriamo prisľubujú informácie, po ktoré sa obyčajne chodí cez kľúčovú dierku, alebo sú prístupné až v istom stupni alkoholového opojenia…
Na začiatku treba povedať, že pristupovať k téme rodových rovností a nerovností v divadle bez toho, aby sa cítila jedna strana „ohováraných” ukrivdená, nie je ľahké. A nie je to ľahké ani v živote. Preto je možné, že autor čerpal inšpiráciu zo stereotypov tak, ako ich poznal z televízie či ženských magazínov. Pripisovať mu nejakú zázračnú schopnosť nahliadnuť do sveta žien bez testosterónových predsudkov by bolo odvážne, no istú zručnosť vo výslednom dramatickom texte preukázal. Tá konkrétne spočíva v pozorovaní niektorých prejavov ženského sveta a v schopnosti pretaviť niečo z jeho zdieľanej podstaty do pestrých – menších životných drám.
O tých sa v inscenácii postupne dozvedáme prostredníctvom piatich príbehov, ktoré sú rozkúskované v jednotlivých scénach. Tie boli šikovne zrežírované tak, aby si herečky-postavy dokázali zútulniť hracie prostredie podľa potreby priamo pred divákmi, za zvukov bicích nástrojov a xylofónu. Občas to síce narúšalo temporytmus predstavenia, avšak bolo to pravdepodobne to najúčinnejšie scénografické riešenie, aké mali tvorcovia pri štruktúre daného textu k dispozícii.
Hneď na začiatku diváka privíta minimalistická scéna: drevený parket v tvare kruhu, stôl s tromi stoličkami a v pozadí bordový skladací paraván, ktorý slúžil aj ako zákulisie pre herečky. Hru naživo odštartoval bubeník, ktorý svižným rytmom sprevádzal herečky, kým zdobili poloprázdnu scénu – farebné kabelky, obrusy, kýbeľ, kvety, zástery a iné rekvizity. Typicky ženské? Ani nie – svoje miesto si totiž našiel aj kufrík domáceho kutila, ktorý sa neskôr zišiel pri oprave „pokazeného“ stola.
Predošlé slovo v úvodzovkách nie je v tomto prípade samoúčelné. Divákovi bolo vopred jasné, že stôl nie je pokazený, a že torta je umelá podobne ako aj kvety. V predstavení totiž nešlo o autenticitu ani naturalizmus, ale skôr o „hranie sa“ na život v jeho rôznych podobách. Potvrdzoval to už prvý dramatický obraz – umývanie dlážky po vytopenej kúpeľni, pri ktorom frustrovanej dievčine chýbala v kýbli voda a zo žmýkanej handry nevytiekla ani špinavá slza.
I keď tento fakt neskôr bránil precítiť spolu s postavami vážnosť istých momentov (tretí a štvrtý príbeh), nebránilo to ďalšiemu rozohrávaniu situácií, ktoré boli popri hereckých akciách postavené predovšetkým na texte. Práve z neho sme sa dozvedali viac o osudoch postáv, kým vzťahy medzi nimi zostali prostredníctvom herectva – občas „školeného“ a mechanického – len v intonačných a psychologických náznakoch. Azda preto, že pri bilancii „pätnásť postáv verzus tri herečky“ nebolo ľahké vyjadriť vnútro charakterov dostatočne presvedčivo na to, aby sa s nimi mohol divák v danom momente stotožniť. Nedovoľoval to ani text, ktorý bol miestami schematický kvôli tomu, aby dej posúval ďalej. Navyše, herecká skúsenosť Márie Brozmanovej občas kontrastovala s kolegyňami - napríklad disciplinovanosť Denisy Ďuratnej, ktorá dokonca v jednej a tej istej scéne raz opitú hrala, inokedy zase nie. Čo teda ponúkala inscenácia z hľadiska svojej výpovednej a ideovej hodnoty, odhliadnuc od nevyrovnaných hereckých výkonov protagonistiek a šablónovitosti dramatických situácií?
Vo všeobecnosti išlo o príbehy týkajúce sa – ako inak – žien, ich perspektív, životných i názorových; vzťahov, rodinných i kamarátskych, pracovných i intímnych. Tie raz medzi divákmi odovzvu nachádzali, inokedy boli príliš predvídateľné a hluché. Ak však zvolíme za kritérium úspešnosti divadelného diela reakcie publika, najviac rezonovali scény nasiaknuté čiernym humorom a iróniou. Išlo napríklad o stretnutia kamarátok z práce, ktoré mali soboty vyhradené na dámsku jazdu. Len tam sa dokážu cítiť slobodne, len tam môžu zdieľať strasti i radosti svojich životov beztrestne. Sexuálne taktiky i praktiky, nevera, ale najmä tá sviňa – sekretárka generálneho. Nikdy jej neodpustia, že svoj prestížny post získala „poctivou“ prácou (t.j. „fajkou“ mieru). A neodpúšťajú jej ani na pohrebe – teatrálne plačky najprv predstierajú sústrasť, aby sa v zápätí mohli na kare nažrať koláčov a oľutovať päťdesiat eur, ktoré nebohá Sofia jednej z nich dlhovala za kozmetiku z Avonu. Príbeh vrcholí monológmi, v ktorých si dravé kamarátky vybavujú voľné miesto sekretárky. Najprv každá osobitne, a keď to miesto dostane Gréta, Oľga so Soňou raz-dva pocítia, čo pre nich znamená puto „priateľstva“. Takto sa na povrch postupne vynárajú vlastnosti, ktoré autor akoby pripisoval ženám – pokrytectvo, vypočítavosť, zákernosť, závisť, ale aj citová otvorenosť, ústretovosť či oddanosť rodine.
Iným zábavným, i keď plytkejším momentom, bola tzv. barbie paródia, kde sa herečky zahrali na deti. Paradoxom bolo, že úmyselné prehrávanie rozmaznaných dievčatiek reflektoval skôr súperivý svet dospelých než ten detský. Veď ktoré dieťa by si samo od seba vysnívalo napríklad bohatého muža? Ďalej – pohybové kreácie počas karaoke spevu odrhovačky od skupiny Aqua Barbie girl síce pripomínali lepšie nacvičený program na stužkovej, avšak pripisovať tvorcom ambíciu vytvoriť presvedčivejšiu choreografiu by bolo nespravodlivé. Zaujímavé bolo naopak režijné riešenie celej scénky, keď sa počiatočná hra postupne cez pohyb zmenila na hašterivú bitku.
Vážnejším témam sa venovali iné dva príbehy. V oboch išlo o pokrivené súrodenecké a kamarátske vzťahy, ako aj o boj za nezávislosť. V prvom z nich skončili narodeniny matky hádkou sestier, ktoré si vyčítali prehrešky z minulosti a kompenzovali tým vlastné frustrácie – jedna z nich rozvedená s bývalým frajerom tej druhej; druhá bezdetná a zatrpknutá. Aj napriek ich neschopnosti komunikovať nakoniec k zmiereniu došlo, a to cez spoločné spomienky na idylické detstvo. Bohužiaľ, z javiska bolo počas intímneho rozhovoru sestier miestami cítiť zbytočný pátos, umelý súcit a frázovitosť.
Ten druhý príbeh – príbeh Anity, ktorá sa pravdepodobne vďaka podpore svojej vernej kamarátky Lady dokázala ako-tak osamostatniť, sleduje vnútorný boj dievčaťa za citovú nezávislosť od matky. A aby toho nebolo málo, jej neschopnosť rozlišovať hranice medzi priateľstvom a majetníckou posadnutnosťou ju spravila svedkom nepríjemnej situácie – vzájomnej konfrontácie vlastných kamarátok. Anita zostala paralyzovaná: ako sa zachovať v situácii, keď Ladina manipulatívna povaha neznesie Stelinu nezištnosť a úprimnosť? Stáva sa tak obeťou vlastného komplexu vo vzťahu k matke, ktorej vlastnícke pudy ju nenaučili ani samostatnosti, ani skutočnej nezávislosti. Jej údelom preto zostalo hľadať v ľuďoch len to, čo v nich naozaj je, a nie to, čo jej ako nezrelej osobnosti chýba. Každopádne, v oboch príbehoch bolo posolstvo sprostredkované. Ukázalo sa, že aj láska môže mať, okrem tej milujúcej-partnerskej, rôzne podoby – opičiu, manipulujúco-závislú, žiarlivú i odpúšťajúcu.
Záver inscenácie bol zároveň koncom piateho príbehu a vyvrcholením príprav na vystúpenie speváckeho tria Reuma z domova dôchodcov Budúcnosť. Jej členky dostali za úlohu postarať sa o zábavu pri príležitosti Dňa Ústavy a už z názvov je jasné, že išlo o číru paródiu stereotypov, ktoré nemuseli mať s reálnym životom starších ľudí nič spoločné. Dámy totiž jednostranne charakterizovala hašterivosť, cynizmus a žiarlivosť, zatiaľčo pokoru, skromnosť a dobrosrdečnosť starých mám si mohol divák pripomenúť jedine z rozprávok či vlastnej skúsenosti. Našťastie, záverečné číslo – Dancing Queen od Abby v podaní Karolíny, Agneše a Lujzy – ma z vážnych úvah vytrhlo, a to aj napriek prechovávanej úcte k starším. Svetelná šou a kostrbatá choreografia sa snažili pôsobiť zábavne a veľkolepo, no ako to už v karaoke býva – dôležitejšia než výsledný efekt bola aj v tomto prípade odvaha. Dôchodkyniam sa síce podarilo ustáť to za každých okolností a nepodľahnúť pocitu trápnosti; je však diskutabilné, nakoľko to stálo za tú ľudovú zábavu známu z televíznych obrazoviek v nekonečných reprízach.
Faktom zostáva, že Gavranov text ponúkol viacero vtipných i vážnych situácií, ktoré sa tvorcom podarilo na javisko preniesť, i keď len v rámci možností. „Divadlo“ kvôli ľahkosti textu kĺzalo skôr po povrchu a občas sa divákom zaliečalo šarištinou či „mimovoľným“ odkazom na lodičky kúpené v Baťovi v Poprade. Dostaveniu hlbšieho divadelného zážitku azda bránila predvídateľnosť vývoja a charakteru postáv a navyše fakt, že inscenácia sa snažila dopovedať „všetko“ (a to opäť len v rámci zvoleného prístupu a materiálu). V duchu stereotypov však kontemplácia nad tým, v čom by malo byť ženské pohlavie „nežnejšie“ než mužské, neprebehla. Samozrejme - konštatované s dávkou irónie.
Osobne sa rád uspokojím s tým, že je ešte veľa toho, čo o ženách neviem. No nerozumiem, prečo sa mi dramatik prostredníctvom názvu hry snažil vsugerovať niečo iné. Inscenácii síce nechýbal nadhľad, no odniesla si to hĺbka ponoru do duše na miesta, kde je stále čo objavovať.
Je dobré uvedomovať si stereotypy, ak ich človek mieni časom prekonať. Môže sa však stať, že rodovo nekorektná interpretácia rozdiely len prehĺbi; ba čo viac, niektorých ľudí tým nevedomky utvrdí v názore, že vnímať isté vlastnosti a seba navzájom skrz príslušnosť k pohlaviu je naozaj správne. Aj keď mi takýto odkaz v inscenácii chýbal, uznávam, že je to len môj ďalší osobný problém, o ktorom som sa dozvedel až teraz.
V každom prípade, vypovedať o ženách všetko - či už v komornej atmosfére Spišského divadla za bezmála hodinu a pol alebo v nonstope pri pive – sa jednoducho nedá. A to hovorím ako obyčajný a ješitný, pre niekoho stále mladý – „muž“.

Publikované online: 22.5.2009

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.