Človek je anjel v blate zaliaty

Vytlačiť

Milo Urban: V osídlach

 

Dramatizácia: Michal Babiak

Dramaturgia: Miron Pukan

Scéna a kostýmy: Alžbeta Vakulová

Hudba: Štefan Palfi

Asistent réžie: Jozef Novysedlák

Réžia: Anna Šoltýsová

 

Účinkujú:

JUDr. Ivan Kalnický: Pavol Pivko

Vlado Kalnický, jeho syn: Mikuláš Dzurík

Oľga Kalnická, dcéra Ivanova: Diana Semanová

Peter Styk, hlavný policajný inšpektor: Jozef Novysedlák

Štefan Mahút, študent filozofie: Edo Valašík, a. h.

Mária Mahútová, jeho matka: Denisa Macalová Ďuratná

On: Pavol Poljovka, a. h.

 

Premiéra 22. mája 2019 v Štúdiu Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi

 

Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana?

Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali. Hovoríme o románe, ktorého vydaniu pritom chýbalo lepšie načasovanie (1940), a preto nedosiahol ani väčší dobový ohlas. Vo všeobecnosti sa za vrchol Urbanovej tvorby považuje najmä jeho novelistika (Za vyšným mlynom, Výkriky bez ozveny) a kľúčový román slovenskej medzivojnovej literatúry Živý bič. Jeho druhé voľné pokračovanie (po Hmlách na úsvite) s názvom V osídlach patrí do radu Urbanových rozsiahlejších próz, ktoré kritika zhodnotila ako povrchné a schematické, zďaleka nedosahujúce kvality jeho románového debutu.[1] Napriek tomu dramaturgia Spišského divadla objavne siahla práve po tomto Urbanovom texte. Jeho dramatizovanú verziu zaradila do sezóny 2018/2019, ktorá pod názvom „Slovenské storočie“ má pripomínať tak výročie ukončenia prvej svetovej vojny, ako aj vznik Československa. Výber inscenácií má predstavovať kľúčové okamihy slovenského národa v nedávnych dejinách[2] a je bezpochyby zaujímavým dramaturgickým počinom, pričom má aj svoj pragmatický aspekt (klasické tituly vhodné pre stredoškolské predstavenia). Akokoľvek, treba oceniť, že v dnešnej kozmopolitnej dobe divadlo má ešte vždy zmysel aj pre to národné. Ako relatívne mladý politický národ potrebujeme stále vytvárať a obhajovať vlastný národný naratív a hľadať svoje miesto v dejinách. Dramaturgický plán Spišského divadla je v tomto smere originálnym príspevkom, ktorému je správne vysloviť uznanie.

Urbanov román sa dočkal inscenácie v komorných priestoroch divadelného Štúdia, ktoré bolo upravené pre ani nie štyri desiatky divákov. V celom priestore mu dominuje mokré, mazľavé blato na podlahe. Realistická scéna sa tu dostáva až do naturalistických dimenzií. Tvorcovia pritom využívajú celý priestor, diváci sedia na stoličkách po okrajoch miestnosti a špičkami topánok sa môžu dotknúť blata na zemi. Niektorí to máličko schytajú aj priamo počas predstavenia, ide však len o nechcený efekt. 

Prvá asociácia smeruje k dedine Blatňany, ktorá tvorí protipól mestského prostredia Bratislavy. Ak to zjednodušíme, Urban prichádza k (trochu romantizujúcemu) paradoxu, že Blatňany sú v skutočnosti čisté (viac čisté) a všetka špina sa valí z Bratislavy, čo môže už aj vo vzťahu k vtedajšej dobe pôsobiť ako určitý anachronizmus. Blato môžeme čítať aj ako metaforu strateného vzťahu k slovenskej zemi – k pôde i krajine. Zo zeme sme spravili blato a to sa dostalo spod nôh až do ľudských sŕdc a medziľudských vzťahov. Blato je scénická metafora pre všetku špinu v nás a okolo nás. Čo je najhoršie, hercov na javisku blato vôbec nevyrušuje, bežné sa vo vnímaní zmenilo na normálne. Zvykli sme si na špinu v spoločnosti a rezignovali na ideály. Ak by sme mali parafrázovať Sládkoviča – človek je anjel v blate zaliaty.

V blate sa rady váľajú prasatá a tým najväčším je minister vnútra Ivan Kalnický. Už jeho priezvisko ho spája s kalom, blatom a špinou. Tu sa oplatí nechať priestor Milovi Urbanovi: „Kalnický bol nemilosrdný, nebezpečný protivník, lebo mal v rukách moc. Ako sa k nej dostal, nik nevedel. V úlohe ministra vnútra nepredstavil sa ani ako politik, ani ako diplomat. No z tohto prostredia, plného vypočítavosti a ústupkov, vedel sa šikovne utiahnuť (...) Kalnický je len nástrojom kruhov, ktoré na Slovensku potrebovali ,mocnú ruku‘“.[3] Súvislosti so súčasnosťou sú veľmi prekvapivé, oprášiť tento Urbanov skoro zabudnutý román o 30. rokoch minulého storočia sa ukazuje ako šťastný dramaturgický ťah. Paralely s dneškom sa núkajú samy.

Dramatizácia Urbanovej knihy spôsobila, že z celej širokej plochy spoločenského románu ostáva kostra zložená z dvoch častí, ktoré spája práve postava ministra Kalnického. Takto môžeme sledovať rozklad a tragédiu Kalnického rodiny (cez vzťah k dcére a synovi, osobný rozmer hry) a zároveň stret Kalnického a študenta-rebela Štefana Mahúta (spoločenský, politický rozmer).

Ústrednú postavu ministra stvárňuje elegantne oblečený a slizko ulízaný Pavol Pivko. Úraduje spoza stola, ktorý má jednu nohu kratšiu, tá je preto podložená hromadou novín. Skorumpované provládne médiá takto symbolicky pomáhajú držať škandálmi sa otriasajúce postavenie prominentného politika. Pivko sa snaží hrať svoju rolu realisticky, miestami sa však zdá, že ho trochu presahuje a ukazuje hercove limity. Prirodzenosť dikcie taktiež pokrivkáva.

V tomto smere je najproblematickejšou postavou inšpektor Styk Jozefa Novysedláka, ktorého jazykový prejav je umelý, niekedy vyvoláva dojem čítaného monológu. Pritom v origináli sa stretávame s človekom, ktorému sa rúca starý svet, ktorý vnútorne bojuje medzi poslušnosťou autoritám a vernosťou pravde.

Podobne neživotne pôsobí okrajová postava Kalnického dcéry Oľgy v podaní Diany Semanovej. Nevidíme v nej vnútornú drámu, ktorá ju nakoniec privedie k samovražde.

Posledný z Kalnického okruhu postáv je jeho syn Vlado, ktorého predstavuje Mikuláš Dzurík. Na novom aute – darčeku od otca – v noci zrazí a vážne zraní Štefana Mahúta, z miesta činu hanebne ujde. Priatelia mladého Kalnického neunesú ťarchu svedomia a vec nahlásia na polícii. Minister vyšetrovanie ovplyvňuje, celá záležitosť končí tým, že skutok sa nestal, sú to predsa naši ľudia. Toto je dno, ktoré dosahuje Vlado Kalnický. Na rozdiel od svojej nešťastnej sestry však v sebe po ďalších peripetiách nájde dostatok síl na oslobodenie sa od otcovho sveta. Ako sa Vlado postupne odcudzuje svojmu otcovi, tak Dzurík herecky rastie v presvedčivosti.

Núka sa tu otázka, či tá naznačovaná umelosť znázornenia týchto postáv a ich neprirodzená dikcia nie je zámerná a nemá predstavovať určitú stŕpnutosť, ktorú vyvoláva okolo seba minister Kalnický. Ľudia v jeho moci, v jeho osídlach sú ozaj akísi paralyzovaní. Na plagáte k inscenácii vidíme známeho da Vinciho vitruviánskeho muža, ktorý nie je v klasickom kruhu, ale skôr v pavučinách temných intríg. V osídlach.

Ak by sme aj prijali túto nepravdepodobnú interpretáciu v zmysle režijného zámeru, predsa sa nám zdá, že namiesto paralyzovania postáv by sa tu viac hodila ich psychologizácia smerom k autentickosti prežívania svojej roly.

V opozícii voči Kalnickému stojí najmä študent filozofie Štefan Mahút, ktorý prichádza na scénu po neúspešnej samovražde. Zatiaľ čo kritika vyčítala Urbanovi nedopracovanosť tejto postavy, v jej spišskej divadelnej verzii patrí hosťujúci Edo Valašík k príjemným prekvapeniam. Zaujme nielen farbou hlasu, ale aj prácou s ním. V antagonistickej pozícii voči Kalnickému sa z neho stáva jeho nezmieriteľný protivník, ktorý stojí za (v konečnom dôsledku) protivládnymi demonštráciami. Ako mladý rebel je plný negatívnych emócií voči Kalnickému ako symbolu systému (korupcia, kapitalistický útlak pracujúcich atď.), ale aj ako jeho osobnému nepriateľovi (autonehoda, ktorá sa nestala, a i.). Valašík je spolu so svojou matkou (Denisa Macalová Ďuratná) najuveriteľnejšia postava celej inscenácie, čomu výrazne napomáha vyššie uvedená stŕpnutosť Kalnického okolia.

Špeciálnu úlohu – nazvanú jednoducho „On“ – dostal hosťujúci Pavel Poljovka, keď na scéne predstavuje viacero vedľajších postáv. Z pohľadu striedania jednotlivých úloh je Poljovkova rola najnáročnejšia. Napriek tomu sú spolu s Edom Valašíkom osviežením celej inscenácie. Spomedzi Poljovkových epizódnych postavičiek vyniká jedna, ktorá presahuje realizmus románu aj jeho inscenačného stvárnenia. Ide o postavu pokušiteľa (hryzavého svedomia), ktorú dobre poznáme z hier Karola Horáka. V týchto pasážach hra kreatívne a funkčne presahuje román ako prototext, môžeme hovoriť o oprávnenej výpožičke jedného z emblematických Horákových typov, ktorý hre priniesol nové dimenzie a zatiahol ju do hĺbky. Pokušiteľ ako neodbytný a neúplatný vnútorný hlas vydarene prenasleduje oboch protivníkov – ministra Kalnického i študenta Mahúta – a ostro útočí na najvnútornejšie motivácie ich konania. Ani jeden z nich nie je čistý. K stretu osobných motivácií oboch rivalov dôjde počas demonštrácie. Zatiaľ čo Mahút radikalizuje ľud a stupňuje napätie, Kalnický na diaľku dá pokyn žandárom za žiadnu cenu neustúpiť. Výsledkom je päť nezmyselne zastrelených ľudí, medzi nimi i Mahútova matka (vlastným telom chránila dokaličeného syna) a predovšetkým priateľka Vlada Kalnického (na mieste boli len náhodou, jej smrť je absurdná).

Silný scénický moment prichádza v závere, keď je už po všetkom. Pavol Pivko ako minister Kalnický sa opätovne snaží vodou zmyť zo seba blato, to všetko nekalé, snaží sa hodiť za hlavu zlo, ktoré vyvolal a hoc i len sprostredkovane spôsobil. S cynizmom mocných s tým dosiaľ nikdy nemal najmenšie ťažkosti. Tentoraz sa však z lavóra vyleje už len blato, voda je definitívne preč tak, ako aj možnosť očistiť sa. Kalnický v tejto chvíli spoznáva, že je v blate až po uši a už sa z neho nikdy nedostane. Prehráva bez možnosti niečo zvrátiť. Jeho srdce toto poznanie nevydrží.  

Život Štefana Mahúta sa stáva paradoxne prázdnym, smrť nenávideného človeka a dokonanie pomsty nedokážu naplniť ľudský život. Mahút uviazol v osídlach. Samovražda sestry, nešťastná smrť priateľky a smrť otca však znamenajú nový začiatok pre Vlada Kalnického, ktorý odchádza preč z mesta, trhá dlhoročné osídla, aby hľadal svoje korene (opätovne motív zeme, už nie blata) a mohol očistiť svoj rod. Vrátiť sa späť a začať odznova. Zúrodniť zem (krajinu), nenechať ju viac špiniť čvachtavým blatom.

Spišské divadlo príjemne prekvapilo výberom titulu. Aj keď divadelná realizácia je v niektorých okamihoch rozpačitá, v žiadnom prípade to nie je márna inscenácia a zaslúži si nájsť svojich divákov.

Škoda, že tvorcovia nenašli odvahu na zvýraznenie paralel Urbanovho generačného románu so súčasnosťou, ktoré sa – zopakujeme – núkali priam samy. Bolo by toho viac, ale Milo Urban by azda nemal tvorcom za zlé, keby z čistej familiárnosti aspoň sem-tam nechali zavolať na ministra napríklad... Kali.

Takto zastali na polceste a trochu premárnili príležitosť prísť s divadlom, ktoré má vyhranený názor a je jasne na pulze doby.

 

 


[1] Stanislav Rakús decentne problematizuje aj literárne kvality Živého biča. Pozri napríklad jeho Poetiku prozaického textu (1995).

[2] „Slovenské storočie“ v Spišskom divadle: J. Kalinčiak – Reštavrácia, september 2018; I. Bukovčan – Sneh nad limbou, február 2019; I. Stodola – Marína Havranová, pôvodne máj 2019, ale premiéra z technických príčin odložená; M. Urban  – V osídlach, máj 2019; Timrava – Hrdinovia, jún 2019.

[3] In Urban, M.: V osídlach. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990, s. 37.

Publikované online: 8.7.2019

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.). Inak je obyčajným dedinským učiteľom. V skutočnosti viac tým, kto chytá v žite, ako učiteľom. Svoju frustráciu zo školskej reality si lieči príležitostným písaním.