Človek alebo štátnik?

Vytlačiť

Réžia – Martin Kákoš
Dramaturgia – Peter Himič
Autorská spolupráca – Karol Horák
Kostýmy – Ľudmila Várossová
Scéna – Pavol Andraško
Hudba – Rastislav Dubovský
Texty pre chór – Johannes Bocatius

Bocatius – Milan Antol
Alžbeta – Dana Košická
Bočkaj – Peter Cibula
Belgiojoso – Titusz Tóbisz
Vrbovský – Peter Orgován
Varany – Tomáš Diro
1. vyšetrovateľ – Andrej Palko
2. vyšetrovateľ – Juraj Zetyák
Brat – Ivan Krúpa
1. mešťan, Colbinger, Sudca, Felčiar, Richtár – Róbert Šudík
2. mešťan, knieža Friedrich, Rener, Advokát – František Balog
3. mešťan, Veliteľ, Cisár Rudolf – Stanislav Pitoňák
Strážca – Peter Čižmár
Jeník – Adam Čabrak
Andulka – Dorota Salzerová
Chór – Jana Trojáková, Alžbeta Smolinková, Zuzana Orlovská, Marek Haščák, Tomáš Beličák, Štefan Hundža, Peter Raši

Premiéra 31. januára 2014 v Historickej budove Štátneho divadla Košice

 

Rudolf Schuster začal písať prozaické texty i rozhlasové a televízne scenáre. Stavia sa do rôznych umeleckých pozícií. Jeho úsilie presadiť sa ako umelec neostalo nepovšimnuté, a preto mnohé jeho diela dostali aj inú tvár. Podobne je to aj s textom jeho rozhlasovej hry Ján Bocatius, ktorá hovorí o reálnej historickej postave a jej osudoch. Učenec, pedagóg a poet Bocatius bol vážený občan Uhorska, ktorého v rokoch 1603 a 1604 zvolili za košického richtára. V roku 1604 obsadil Dóm vrchný kapitán Belgiojoso, ktorý na príkaz cisára vzal katedrálu protestantom a odovzdal ju katolíkom. Cisár Rudolf II. obnovil staré zákony proti protestantom. Košičania sa búrili, no nič nezmohli, kým do mesta nevtiahol Bočkaj a nezačal tu pripravovať svoje povstanie. Bocatius sa k nemu pridal, nakoľko tiež hlásal slobodné vyznanie viery. Neskôr v rokoch 1905 a 1906 sa rokovalo o mieri medzi povstalcami i Turkami, s ktorými Bočkaj paktoval. Mier bol nakoniec uzavretý, iba Bocatius sa ocitol vo väzení, ako burič a povstalec. Bol uväznený počas svojej diplomatickej cesty v Nemecku a prevezený do Prahy. Po päťročnom absurdnom väznení bol oslobodený. Vrátil sa do Košíc k svojmu učiteľskému povolaniu a k písaniu kníh. V roku 1619 vzal úrad tajomníka a historika na dvore kniežaťa Betlena. Schusterova hra zachytáva práve obdobie obsadenia Košíc, väznenie Bocatia, jeho útek z väzenia a návrat do Košíc. Snaží sa ukázať konanie Bocatia v ťažkom položení. Jeho snahu ochrániť mesto a slobodu vyznania a právo na spravodlivosť. Avšak ukazuje aj Bocatiovu túžbu po uznaní za svoje činy a utrpenie. Viac chcel byť štátnikom a dejateľom, ako manželom a otcom.

Prvýkrát hru divadelne inscenovali v roku 1998 ako pouličné predstavenie. Veľká feéria pod taktovkou Petra Scherhaufera sa odohrávala v rôznych častiach košickej pešej zóny. Bolo to jedinečné a náročné stvárnenie tejto hry. Druhýkrát po nej siahli opäť Košičania, tentoraz ju realizovali v historickej budove divadla v réžii Martina Kákoša. Keďže text je písaný formou retrospektívy, v krátkych obrazoch, ktoré na seba často nenadväzujú, bolo treba zvoliť nejaký inscenačný kľúč, aby sa rozhlasová hra preniesla aj na javisko. Karol Horák sa podujal k spolupráci na úprave textu. Niektoré obrazy boli oproti pôvodine pozmenené, vynechané, alebo bolo poradie poprehadzované. Inscenácia tak nie je kompaktným celkom a jednoliatym príbehom, ale akýmisi živými obrazmi o živote hlavného hrdinu. Aby bol obraz o jednej etape Bocatiovho života zaujímavejší, pridal režisér hudobné predely, v ktorých boli použité verše z Bocatiovej poetickej tvorby. Živý hudobný zbor či chór je jednou zo vsuviek medzi situáciami. Ďalšími sú projekcie textov, z ktorých sa divák dozvedá miesto a rok, teda informácie o tom, do akého času a priestoru sa dej na javisku preniesol. Do tretice sú to iba hudobné predely postavené na elektronických zvukoch. Tieto vsuvky sa striedajú a vytvárajú tak plynulé prechody medzi obrazmi a zabezpečujú aj premeny scény. Majú však aj svoje nedostatky. Živým spevákom nie je vždy rozumieť, takže sa divák nedozvie, o čom presne v danom momente spievajú. Nedozvie sa ani, či je to pre dej alebo postavy dôležité. Pravdepodobne je to spôsobené zlým ozvučením. Z niektorých uhlov nie sú premietané texty dobre viditeľné. Zanikajú písmená i číslice a divák si môže iba domýšľať, kde a v akom čase sa postavy presne nachádzajú.

Režisér sa snažil zobraziť cez prvky scény a kostýmy osobnosť Jána Bocatia a priblížiť jeho konanie. Nakoľko pôvodný text hry nie je veľmi remeselne spracovaný, vyznieva hlavná postava a jej rozhodnutia veľmi naivne, hlavne s ohľadom na súčasného diváka. Túto naivnosť a historizujúce fakty sa snaží stierať súčasná hudba, kostým i filmové mizanscény. Historické pozadie je tu iba akousi hnacou silou rozhodnutí hlavného hrdinu (Milan Antol). Ten prechádza od začiatku až do konca osobnými zlyhaniami, nakoľko nesprávne rozhodnutia vedú k zacykleniu. Svojím spôsobom je celá hra ako od Franza Kafku. Bocatius je väznený neprávom, zámienkou na uväznenie je darovaný šperk. Zároveň ho väznia ako povstalca, ktorý zavrhol svojho panovníka. Bocatius chápe, aké priznanie od neho chcú, no on má pocit, že robil všetko iba pre blaho mesta ako správny richtár, i keď v čase svojho uväznenia už bol iba diplomat. Niekto musí byť obetný baránok a to, že sa ním stal on, je na jednej strane pochopiteľné. Na druhej strane nie je pochopiteľné jeho konanie. Prečo obhajuje a chráni mesto, a nie vlastnú rodinu? Bocatius skôr pôsobí ako naivný, po sláve bažiaci poet, ktorý síce chápe, čo sa okolo neho deje, ale nechce odísť, pretože chce byť ten najspravodlivejší a najmorálnejší. A to ho ženie do záhuby. Preto, keď dostane ponuku stať sa tajomníkom a kronikárom Betlena, rád sa ujme tohto postu, aby bol opäť na očiach, ovenčený slávou. Vychádza z celého diela, nielen z inscenácie, ako učený prospechár, ktorý nezmení svoje priority ani počas pobytu v cele, ani po šanci začať odznova.

Scéna Pavla Andraška je multifunkčná, minimalistická a horizontálne rozdelená na tri plány. Väčšina hlavných udalostí sa deje na prázdnej prednej časti javiska. V prostriedku sa využívajú šikmé schody, ktoré sa dajú rozdeliť na dve samostatné časti. V pozadí na vyvýšenine je umiestnený zbor aj s hudobníkmi. Prípadne sa na vyvýšenej ploche odohrávajú niektoré scény, napríklad výstup s kniežaťom Friedrichom, ktorý sa cvičí v šerme. Väzenie je vyriešené len ako biely objekt. Niečo ako otvorená kocka, pozostávajúca z troch plných bočných stien. Vrchná stena je vytvorená z rúrok, aby sa dalo aj zhora odpočúvať Bocatia, čo je však využité iba v jednej scéne. Bocatiovi väznitelia ležia na vrchu väzenia a čakajú reakciu na svoj návrh. Na záver sa väzenie zmení na Bocatiov byt. Vnútro je obtiahnuté červenou látkou, pôsobí tak útulne a výhražne zároveň. Odkaz na väzenie aj vo vlastnom dome je jasne čitateľný, škoda len, že sa tento fakt ukáže iba v závere. Inak sa na scéne obligátne objavia stoličky a stoly, hlavne pri zasadaní senátu, či pri scénach s manželkou. Zaujímavým inscenačným prvkom sú torzá figurín, ktoré sa spúšťajú na javisko v úvode a v závere inscenácie. Navodzujú dojem davu a odkazujú na ľudí, ktorí manipulujú a sú manipulovateľní, ako bábky. Kým v úvode majú torzá na sebe kabáty, ktoré si postavy obliekajú, na konci sú nahé. Oba výstupy sú podobné, čím vytvárajú uzavretý inscenačný oblúk. Obe scény pôsobia mrazivo, spolu s hudbou navodzujú atmosféru a odkazujú na ďalšie obrazy. Škoda, že v iných častiach inscenácie už tento princíp nebol použitý.

Kostýmy Ľudmily Várossovej nehistorizujú, skôr odkazujú na dobu a zároveň karikujú niektoré postavy. Všetky kostýmy majú odtieň červenej a čiernej farby. Látka pripomína koženku. Celkovo pôsobia tmavo a na tmavej scéne aj jednotvárne a mdlo. Niektoré kostýmy sú ako šašovský odev, jedna polovica je čierna, druhá je červená. Napovedajú tým o postave, že bude ambivalentná, kam vietor, tam plášť. Všetci muži majú podpätky, ktoré viacerým robili problémy pri chôdzi. Hlavne schody boli najväčšou prekážkou. Nevedno prečo boli použité takéto topánky, bolo s nimi viacej problémov ako úžitku. Svojím vyhotovením sú kostýmy jedinečné – dlhé plášte s pôsobivými vreckami a široké klobúky. No na druhej strane pôsobia na tmavej scéne fádne. Všetko je akési šedivé, ani farebnejšie kombinácie pri scénach s cisárom, či kniežaťom, nevyvážia okatý pocit navodenej temnoty a neslobody. 

Nakoľko v hre vystupuje iba jedna žena – Dana Košická ako Alžbeta, je inscenácia výsostne mužskou záležitosťou. Herecky je to usadená inscenácia. Viaceré premeny hercov z postavy do postavy, strihovosť a zmeny času a miesta si vyžadovali precíznosť a disciplínu. Avšak aj to je niekedy na škodu, nakoľko pri niektorých hercoch bolo vidieť, že presne striehnu na pohyb či prehovor kolegu. Niektoré pohyby i postavenie mizanscény boli rutinne dodržiavané bez veľkých emócií či vnútorného vkladu. Miestami tak niektoré postavy pôsobili strojene a ako režisérove bábky. Výstupy Košickej vnášali do deja akúsi živelnosť a štipku uveriteľných reakcií na danú okolnosť.

Kákošovi sa podarilo vytvoriť zaujímavú mozaiku z jednej etapy Bocatiovho života. Svižné tempo predelov a krátkych výstupov zaručovalo dynamiku deja. Zároveň prepašoval do inscenácie aj zopár poetických momentov a násilných scén. Obrazový oblúk úvodu a záveru zabezpečil akú-takú celistvosť inscenácie o richtárovi Bocatiovi a jeho životných útrapách. Inscenácia bola ako filmové obrázky zlepená do jedného pásu. Pozerala sa na historickú postavu dnešnými očami. Napriek snahe o rytmus však miestami upadala do zdĺhavosti. Niektoré momenty mohli byť pre diváka nepochopiteľné, málo vysvetľujúce. Iné zas podsúvali názor na danú okolnosť. Strihy a neustále zmeny mali za následok aj to, že divák strácal záujem o dianie na javisku. Príliš veľa informácií a zmien otupovalo pozornosť. Možno by stačilo, keby sa škrtli niektoré obrazy, alebo sa zmenšil počet predelov a obrazy sa zhutnili. Divák by sa možno menej sústredil na nezrozumiteľný spev, či na zdĺhavé vysvetľovanie rozpoloženia hlavnej postavy. Ak už chcela byť inscenácia ponáškou na film s prvkami zvukových nahrávok, mohli to tvorcovia doviesť k dokonalosti a naozaj ukázať len to najpodstatnejšie bez zbytočného dovysvetľovania. Tak ako sa im to podarilo v úvodnej i záverečnej scéne.

Publikované online: 8.7.2015

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.