Čistý odpad

Vytlačiť

Peter Palik: Hľadá sa snehuliak!

Scenár a réžia: Peter Palik

Dramaturgia: Ivan Sogel

Scénografia: Lenka Kadlečíková

Hudba: Martin Geišberg

Asistent réžie: Peter Creek Orgován

 

Účinkujú:

Erika Orgován Molnárová

Jana Štafurová

Juraj Fotul

Miroslav Kolbašský

Peter Creek Orgován

 

Premiéra 16. februára 2018, Bábkové divadlo Košice

 

Nech mi to ctené Bábkové divadlo v Košiciach odpustí, rovnako aj veľavážení herci a spolu s nimi aj Peter Palik a celý realizačný tím inscenácie Hľadá sa snehuliak!, ale o tejto hre sa dá s pokojným svedomím v skratke povedať naozaj len jedno – čistý odpad.

 

A možno ani nie je nevyhnutné ospravedlňovať sa. Veď tvorcovia tejto inscenácie sa pre čistý odpad rozhodli sami a dobrovoľne. V onen piatkový večer boli v Košiciach naraz dve divadelné premiéry (spolu s Pommeratovým Znovuzjednotením Kóreí v Štátnom divadle) s originálnou a prenikavou scénografiou, ktorá má veľmi ďaleko od obyčajných kulís.

My zasa nebudeme azda až tak ďaleko od pravdy, ak povieme, že scénu Lenky Kadlečíkovej v tomto prípade predstavovalo jedno veľké smetisko so všetkým, čo k tomu patrí: hromady kartónov a igelitových vriec, stará vaňa, pokazená chladnička, vyhodené WC, stratené puklice z áut, igelitové celty... Netreba na to ktovieaký intelektuálny výkon, aby sme scénu mohli stotožniť s naším západným svetom, ktorý svoje odpady v mene pokroku a civilizácie exportuje nielen do odľahlejších kútov našej modrej planéty, ale nejaký ten čas už aj do priľahlých vesmírnych predmestí Zeme.

Obyvateľmi tohto smetiska sú piati sympatickí asociáli – bezdomovci, možno ako symbol toho, čo sa stane z človeka, ak nezmení svoj vzťah k životnému prostrediu okolo seba.

Práve v tomto kontexte sa odohráva príbeh hľadania strateného snehuliaka, ktorého autorom a zároveň aj režisérom je už spomínaný Peter Palik. Tu však prichádzame prakticky k jedinému problematickejšiemu miestu celej inscenácie, ktorým je otázka (spolu)autorstva. Zatiaľ čo na plagátoch k tejto bábkovej hre sa stretnete len s Palikovým menom, na internetovej stránke divadla sa v širšom popise uvádza, že autor „sa voľne inšpiroval pôvabnou knihou Jána Uličianskeho s názvom Snehuliacke ostrovy“. Otázky vzbudzuje spontánne konštatovanie mojich mladých spolurecenzentov, že toto predsa SÚ Snehuliacke ostrovy, ktoré sme si pred časom s veľkým pôžitkom čítali.

Detskí dobrodruhovia prvýkrát objavili Snehuliacke ostrovy v rozhlasovej forme v podaní Ctibora Filčíka (1986). O štyri roky nato vyšli aj v rozšírenej knižnej podobe, neskôr sa titulná kapitola stala základom ďalšej Uličianskeho vydarenej knihy Podivuhodné príbehy siedmich morí (2003). Dnes sú tieto príbehy dokonca súčasťou Čítanky pre 3. ročník základnej školy (OG – Poľana 2001), keď vo farebnej architektonike tejto učebnice sa pri bielej farbe (téma sneh) ušlo miesto Pánkovi Snehuliankovi a pri modrej farbe (téma more) zasa Kapitánovi Kukukovi. Výber predlohy sa aj z tohto dôvodu ukazuje ako šťastný a pre malého diváka i atraktívny a zaujímavý, čo potvrdila i naša už spomenutá trojčlenná nereprezentatívna komisia (tri a pol, sedem, osem a pol roka), ktorú sme prizvali k spolupráci.

Divadelný príbeh je rámcovaný postavou razantnej a profesiou pohltenej Poštárky (Erika Orgován Molnárová), ktorá hneď v úvode vťahuje detské obecenstvo do deja, keď im prináša listy vo forme papierových lietadielok. Nepodarí sa jej splniť len jednu úlohu – nájsť pána Snehuláša. Neostáva jej nič iné, len ho do konca predstavenia usilovne hľadať. Tento základný rámec inscenácie je inšpirovaný Uličianskeho kapitolou List pre pána Snehuláša, v ktorej poštár rovnako bezvýsledne hľadá adresáta. Rozdiel je akurát v okolnostiach a obsahu listu.

Okrem pána Snehuláša sa však hľadá aj snehuliak – nie obyčajný, ale čierny. Ten zmizol malej tuláčke Boni, ktorá sa ho rozhodne nájsť. Pomôcť jej v tom majú kamaráti – socky z mokrej štvrte na čele s vyslúžilým kapitánom Výkukom. Tu sa voľná Palikova inšpirácia prejavuje v tom, že Uličianskeho kapitán Kukuk (alúzia na kapitána Jamesa Cooka) je premenovaný na Výkuka, ktorý však vo chvíli strachu aj tak predsa len zaspieva „Kukulienka, kde si bola“. Ešte aj na lodi (vyslúžilej vani) je použitá Uličianskeho alúzia na Kolumba, keď meno námorného plavidla je Finta. Kapitán Kukuk (Výkuk) prichádza na ostrov, kde nachádza snehuliakov (Snehozemšťanov z bielych vriec od zemiakov a z Uličianskeho kapitoly Ej, tí snehozemšťania!) a zmrzlinu (nanuky). Nasleduje cesta plná strašidelných i veselých, no najviac neuveriteľných dobrodružstiev v bielej krajine. Pri hľadaní snehuliaka navštívia yetiho z veľkej perinovej obliečky (Uličiansky takisto ponúka kapitolu Snežný muž, aj keď s iným kontextom), stretnú sa s bielymi vojakmi z plastových bandasiek (kapitola Snehuliak najväčší na svete). Z inscenačného pohľadu veľmi vydarený čin predstavuje zaradenie divadla v divadle – keď v rámci predstavenia diváci uvidia i klasické marionetové divadlo s bábkami z plechoviek a pod. V tomto prípade môžeme hovoriť priamo o prebratí celého Uličianskeho prototextu dokonca aj s básnickými vsuvkami (kapitola Snehuliatko). Rovnako vďačnú mizanscénu vidíme pri sledovaní snehuliackej televízie, v ktorej si divák môže vychutnať viacero humorných snehuliackych relácií. Je však zjavné, že tak Palik, ako aj Uličiansky pozerajú veľmi podobné televízne programy (podľa Snehuliaka na streche). O viac než len voľnej inšpirácii Snehuliackymi ostrovmi v tejto inscenácii môžeme po tematickej rovine hovoriť aj pri rovine lexikálnej, keď Palik od Uličianskeho preberá spôsob vytvárania špecifickej (zimou determinovanej) slovnej zásoby, a tým i dialógov a celého zimného sveta (cisár Ľadovít Mínus Štrnásty, slivovica mínus päťdesiatdvojka...). Niekedy si pomôže i doslovným prevzatím (pochod vojakov: mráz-dva, mráz-dva...).

Letmé naznačenie niektorých závislostí Palikovej hry od Uličianskeho zasnežených rozprávok podľa nášho názoru potvrdzuje, že termín „voľná inšpirácia“ sa javí ako nie veľmi adekvátny. Možno k úplnému spoluautorstvu ešte niečo chýba (Palikov vklad je určite nespochybniteľný), ale aj tak sme toho názoru, že spisovateľ Uličiansky mal byť aspoň spomenutý v titule inscenácie – ak už nie ako spoluautor, tak aspoň cez formulku typu „na motívy knihy Jána Uličianskeho Snehuliacke ostrovy“. Nakoniec títo dvaja páni už majú jedno spoluautorstvo úspešne za sebou – v roku 2007 vydali spoločnú knihu pre deti Rozprávky z palety.

Z pohľadu hry je to však do určitej miery nepodstatná záležitosť. Ide primárne o etický problém, až v ďalšom rade aj o problém divadla, resp. divadelného procesu genézy inscenácie, kde aj etika musí mať svoje nezastupiteľné miesto. Bežný divák bez čitateľskej skúsenosti s Uličianskeho bezmála tridsaťročnou kniho u si však túto skutočnosť neuvedomí.

Divák – bez ohľadu na vek – na seba necháva pôsobiť zaujímavý príbeh v bielej atmosfére, ktorú niekedy narúša trochu ukričané herectvo. Ústredné postavy sa však výborne dopĺňajú. Peter Palik mal pri obsadení týchto rol šťastnú ruku. Jana Štafurová ako malá tuláčka Boni predstavuje milé dievčatko, ktoré dopĺňa starý kapitán Výkuk Miroslava Kolbašského. Ich protikladnosť spočíva aj v temperamente, v spôsobe pristupovania k udalostiam, čo je však najdôležitejšie, tento medzigeneračný model je založený na vzájomnom dopĺňaní sa a spolupráci, nie na konflikte. Čaro náhody spočíva v tom, že niektorí mladší diváci si Boni vďaka jej kostýmu (na hlave kapucňa s uškami) identifikovali s kapitánovou mačkou, čo ešte posilnilo ich identifikáciu sa s touto postavou – možno aj preto, že mačka im je bližšia a pochopiteľnejšia ako malá tuláčka-bezdomovkyňa. Jana Štafurová aj Miroslav Kolbašský pôsobili úplne prirodzene a zohrato. Takto nejako by možno vyzerali Bambuľka a dedo Jozef blahej pamäti, ak by sa rozhodli zahrať na námornícku výpravu do Severného ľadového oceánu.

Iným spôsobom náročnú úlohu mali ostatní traja herci, ktorí spočiatku predstavovali ďalších tulákov. Po doplávaní na ostrov zrazu miznú (málo motivované), aby s profesionalitou a kumštom im vlastným mohli hneď oživiť množstvo kadejakých snežných, ľadových a mrazivých bábok. Ako inak – z čistého odpadu.

Pripomíname, že v celej inscenácii sa stretávame s originálnou a vtipnou divadelnou recykláciou odpadu, ktorá sa postarala tak o celú scénu, ako aj o všetky kostýmy a scénické predmety. Všetko je – neodpadnite – skutočne čistý odpad.

Keď sa námorníci (tuláci) vrátia z ďalekej plavby na lodi (vaňa), keď kormidelník (Výkuk) odloží kormidlo (puklicu) a vstane z kapitánskeho mostíka (WC), keď sa dospieva posledná z piesní Martina Geišberga, zdá sa, že hľadanie snehuliaka sa skončí neúspechom. Medzitým to vzdá aj poštárka, ktorá prešla všetky polárne kraje, no i tak nenašla pána Snehuláša. Po snehuliakovi sa zrazu hľadá pointa predstavenia. Bezdomovci si na smetisku na pamiatku postavia iglu (z priehľadného igelitu) a vyzerá to, že pointu hry nakoniec vyrieši motív tepla domova.

Na scénu však prichádza akýsi pán v oranžovej reflexnej veste, ktorý zbiera do vreca ten čistý odpad všade navôkol. Po pánovi Snehulášovi (lebo to je on) ostane na scéne – neodpadnite – čierny snehuliak. Celý z čiernych igelitových vriec na odpad. A tohto snehuliaka už malej Boni nezoberie nielen globálne, ale ani galaktické otepľovanie!

Kto čakal snežnú romantiku (Jsme tak krásně čistí, svěží, když ten sníh nám všude sneží – R. Müller), nedočkal sa. Nakoniec, ani tie zimy – zvlášť v mestách – už nie sú také, aké bývali (Za komunistů se špatně nežilo, v létě bylo vedro, v zimě sněžilo – J. Nohavica).

Akokoľvek pravdivé, ale reči o globálnom otepľovaní a hroziacej environmentálnej katastrofe sa pre nás stali len prázdnym klišé, ktoré ide pomimo nás. Peter Palik spolu s Lenkou Kadlečíkovou sa tomuto klišé vyhli a ukazujú, čo s našou planétou môže spraviť globálne ochladzovanie ľudských sŕdc, chladných sŕdc, ktoré sa odcudzili životnému prostrediu, aj keď od neho životne závisia. Čierny snehuliak je okrem iného posolstvom nádeje pre všetkých, že aj na smetisku sa môže zrodiť krása a radosť. Ak poodstúpime od príbehu, zbadáme odpadky, z ktorých sa dajú vyrobiť veci od výmyslu sveta. A to je už jasná výzva k recyklácii. Pritom bez moralizovania a didaktizmu. Zrecyklované Snehuliacke ostrovy Jána Uličianskeho udávajú kurz.

Otvoreným ostáva to, do akej miery dokáže modelový divák (dieťa od piatich rokov) postrehnúť a prijať silné environmentálne posolstvo tejto zimnej hry. Po skončení predstavenia prichádza bezpochyby priestor pre rodičov, učiteľov, vychovávateľov atď., aby detskému divákovi pomohli pochopiť napríklad význam originálneho scénického riešenia hry.

Buďme však realisti. V živej pamäti mám rodičov z druhej premiéry, ktorí sa tesne popred javisko – pol metra od hercov, ktorých si ani nevšimli – tlačili spolu s deťmi k východu z divadelnej sály – keď sa herci ešte len začínali klaňať. Ak by som vtedy mohol, hneď po predstavení by som sa ospravedlnil všetkým piatim hercom za tento hrubý prejav nekultúrnosti a neúcty k človeku. Nečakajme ani trochu „postmoderny vysvetľovanej deťom“ (Lyotard) tam, kde chýba základná výchova a slušnosť. A keďže školské prostredie dôverne poznám ako učiteľ aj ako rodič, netreba si robiť vôbec žiadne ilúzie o postdivadelnom diskurze medzi detským a dospelým divákom.

Zaiste, môžeme si povedať, nehádžme perly sviniam. Určite sa nájde pár ľudí, ktorí sa dostanú aj ďalej ako len po základný sujet a to niečo možno odovzdajú aj detskému divákovi. No predsa, nie je to málo? Na mieste by bolo možno zvážiť, či ako vstupenka by nemohol slúžiť aj akýsi pracovný list k predstaveniu, kde by sa zábavnou, hravou formou dalo prísť na tajomstvá čistého odpadu a vyriešiť záhady tejto inscenácie.

Určite by sa dalo niečo vymyslieť, aby sa hľadanie čierneho snehuliaka neskončilo s odchodom hercov zo scény. Bola by to veľká škoda.

 

Ach, ladovská zima za okny je, a srdce jímá bílá nostalgie... (Jarek Nohavica) 

Publikované online: 22.5.2018

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.). Inak je obyčajným dedinským učiteľom. V skutočnosti viac tým, kto chytá v žite, ako učiteľom. Svoju frustráciu zo školskej reality si lieči príležitostným písaním.