CIRKUS BEZ CIRKUSU

Vytlačiť

Dramaturgia a réžia: Pavel Uher a.h.
Výprava: Kristína Hroznová
Hudba: Norbert Bodnár
Asistent réžie a inšpicient: Ivan Sogel
Osoby a obsadenie:
INKA – Erika Molnárová
BUM – Juraj Fotul
BÁC – Peter Orgován
K. SILOFÓN – Ivan Sogel
Premiéra 3.4.2009 v Bábkovom divadle v Košiciach

Cirkusové prostredie sa už niekoľko ráz objavilo na javiskách bábkových divadiel. Je v tom kus nostalgickej spomienky tvorcov na návštevy cirkusových predstavení v období detstva. Cirkusová atmosféra, manéž s klaunmi, artistami a zvieratami, provokuje tvorivé ambície bábkarov, priblížiť atraktívnosť cirkusového prostredia prostredníctvom rôznych druhov bábok, masiek a samozrejme klaunov. Niekedy zostávajú bábkové inscenácie iba v polohe kopírovania cirkusových výstupov prostredníctvom bábok, inokedy tvoria rámec k hľadaniu iných, napr. aj sociálnych otázok. Iste najďalej sa v tomto žánri na bábkovom javisku dopracoval vynikajúci český mím a choreograf Ctibor Turba v banskobystrickom predstavení Malé klauniády (1980). Turba dôverne pozná zákonitosti výstupov cirkusových klaunov, gagy a spôsob ich interpretácie, a preto tieto postupy vyžadoval aj od banskobystrických bábkohercov.(Svoje bohaté skúsenosti zaznamenal nedávno v televíznom dokumentárnom seriáli, odvysielanom na ČT 2). Režiséri bábkových inscenácií, ktorí sú obyčajne aj autormi scenárov, akoby podcenili tieto základy cirkusového umenia. Potom sa stáva, že cirkusové postupy a klauniády, nedôsledne prenesené do divadelného prostredia, stratia na komickej účinnosti a stávajú sa iba vonkajškovým klišé.
Tieto i ďalšie otázky som si kládol po predstavení košických Šašoviniek.
Hra Pavla Scheinera je charakterizovaná ako cirkusová klauniáda s pesničkami. Trojica hercov-šašov si postaví svoju skromnú manéž práve na záhrade, ktorej majiteľom je pán K. Silofón. Ten od nich žiada poplatok, ináč im nedovolí hrať na svojom pozemku. Herci nemajú peniaze, ale ponúknu mu svoje cirkusové predstavenie s bábkami – s tlstým silákom menom Bum, chudým žonglérom menom Bác a nežnou tanečnicou Inkou, do ktorej sú obaja šašovia zaľúbení, hoci o tom zatiaľ nevedia. Smutnú Inku môže potešiť iba získanie striebornej hviezdičky, visiacej nad jej hlavou v manéži. Bum a Bác, každý zvlášť, sa pokúšajú zniesť hviezdičku pre Inku. Nedarí sa im to a zakaždým sa z výšky zrútia. Až potom, keď si pri šplhaní vzájomne pomáhajú, Bác hviezdičku dočiahne a spoločne ju odovzdajú Inke. Koho má teraz Inka radšej? Ktorý z klaunov je do nej viac zamilovaný? Bum a Bác, každý zo svojej strany ju ťahá za ruku, aby získal jej priazeň. Bác ju v kritickom momente pustí, aby sa krehká tanečnica-bábka nepretrhla. Porazený Bum s plačom konštatuje: „Ty ju máš naozaj radšej, než ja... Pretože si myslel na ňu. A ja len na seba...“ Dojatý pán Silofón necháva ďalej hrať hercov-šašov na svojom pozemku - aj bez platenia. Presvedčili ho o svojom cirkusovom umení.
Autor hry Pavel Scheiner vložil do tohto príbehu ešte verše z knihy Ľubomíra Feldeka Hra pre tvoje modré oči. Feldekove verše sú však pôvodne písané do metaforického básnického obrazu cirkusovej premeny záhradných plodov. V tomto sentimentálnom cirkusovom príbehu pôsobia vonkoncom cudzorodo. Scheiner iba preniesol divadelné prostriedky do cirkusovej manéže. Ťažko sa hľadá odpoveď na zdôvodnenie takéhoto postupu. Tam, kde v Scheinerovej hre nekonajú hlavné postavy, tam mu na pomoc prichádza pán Silofón so svojimi slovnými radami. Ako divák vstupuje do deja a rieši za nich vzniknuté situácie.
Autor považuje text za interaktívnu hru. Preto sa ešte počíta so zapojením detského obecenstva do pripravených akcií s jednoznačnými odpoveďami na im položené otázky. Ak sa držíme zásad klauniády potom vieme, že jednotlivé typy klaunov, šašov sa charakterovo nemenia. Zatiaľ autor Šašoviniek vedie komické postavy k neadekvátnym úvahám a k žalostnému plaču. (A nie napr. ku známemu komickému „plaču“ striekajúcich sĺz klauna do obecenstva...)
Ale ani režisér Pavel Uher nerieši tento žánrový rozpor cirkusovými, klaunskými prostriedkami (ako by sme predpokladali z avizovaného textu v programe ku Šašovinkám). Klauniáda ako komický žáner v inscenácii Šašoviniek absentuje. Objaví sa síce u hercov nejaký pohybový veletoč, hra s iluzívne pohadzujúcou mincou (herecky nedôsledne realizovaná) a možno ešte zopár akcií. Bábky-šašovia však nepredvádzajú žiadne cirkusové kúsky, ktoré by mali presvedčiť pána Silofóna, aby cirkusantov ponechal na svojom pozemku. Pozornosť je jednoznačne sústredená na vykonštruovaný príbeh okolo lásky šašov ku tanečnici Inke. Hra s bábkami je už v samotnom riešení ťažkopádna. Takto až popisne vyznieva lezenie Buma a Báca pri získaní hviezdičky. Nevidíme tu nejaké vtipné a bábkarsky atraktívne výstupy a gagy.
S nejednoznačným žánrovým výkladom textu vajatá aj výtvarný prejav mladej Kristíny Hroznovej. Scéna nepripomína cirkusovú manéž, dominantnou zostáva skromná divadelná opona. Aj v kostýmoch hercov-klaunou je výtvarníčka civilne skromná. Žiadala by sa väčšia cirkusová pestrosť. Ak je K. Silofón majiteľom záhrady, potom jeho oblečenie (plášť a šiltovka), pripomína viac dajakého mestského zriadenca ako precitliveného domáceho pána. Vydarené sú jednotlivé bábky, aj keby mohli byť proporčne väčšie.
Trojica hercov-klaunov (Erika Molnárová ako Inka, Juraj Fotul ako Bum a Peter Orgován ako Bác) hrajú a spievajú svoje postavy s plným hereckým nasadením. Chýba im však od autora jednoznačná typová rozdielnosť, príznačná pre cirkusových klaunov (napr. jeden je chytrejší, druhý ťažkopádnejší a klaunka je žensky naivná). Postavy sa v režijnej koncepcii zlievajú do jedného živelne poskakujúceho celku, do ktorého rozvážne vstupuje K. Silofón Ivana Sogela. Pravdepodobne zvolené tempo, interaktívnosť a herecká oddanosť postavám, zakrýva aj spomínané nedostatky inscenácie. Ženie ich k tomu aj hudba a pesničky Norberta Bodnára.
Hra je určená deťom od 3 rokov. Nemalo by však byť v predpokladanej cirkusovej klauniáde košických Šašoviniek omnoho viac práve dôslednejšej cirkusovej klauniády ?

Publikované online: 3.4.2009

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.