Chvála tomuto bláznovstvu!

Vytlačiť

Šimon Spišák a kolektív: Červená čiapočka

Scéna, kostýmy, masky, bábky: Karel Czech

Svetelný dizajn: Karel Czech, Ivan Vnuk

Hudba: skupina Čirčiriho banda

Réžia: Šimon Spišák

Hrajú: Andrea Ballayová, Lucia Korená, Katarína Petrusová, Agáta Spišáková, Martin Nahálka

Premiéra: 8. mája 2017 v Nitre

Písané na základe reprízy 9. septembra 2017 na Slnečnom festivale v Senci

 

Teatro Tatro je nezávislé divadlo s tradíciou aj renomé. Jeho poetiku viac než štvrťstoročie budovali Ondrej Spišák, František Lipták a ustálená skupina hercov a herečiek. Súbor prešiel aj kvantitatívne menej produktívnym obdobím, no v súčasnosti znova intenzívne dokazuje, že patrí k dôležitým a jedinečným zjavom našej divadelnej scény.

K najnovšiemu vývoju súboru patrí aj príspevok režiséra Šimona Spišáka v podobe inscenácie pre deti Červená čiapočka. Tvorca z divadelného klanu Spišákovcov buduje vlastný divadelný jazyk založený na dekompozícii, nesúrodosti a nepredvídateľnosti. Jeho poetiku formovala aj práca so združeniami absolventov KALD DAMU – Divadlo T601 a Divadlo koňa a motora. So špecifikami kočovného divadla sa tak stretol už v začiatkoch svojej tvorby. A súvislosti sú viacnásobné, keďže kôň aj maringotka z menovaného divadla boli presne tie, ktoré okolo roku 2000 „účinkovali“ i v predstaveniach Teatra Tatra.

Odkaz na kočovných komediantov sa dal nájsť aj pred začatím predstavenia Červenej čiapočky. Herečky sa viditeľne pripravovali a líčili hneď vedľa stanu. Už to vytvára istú špecifickú atmosféru predstavenia odlišnú od tej, ktorá vzniká počas pobytu divákov v šatni a bufete.

K Teatru Tatru neodmysliteľne patrí šapito s kresbami Ivana Hudáka a Františka Liptáka. Červenú čiapočku uvádzajú pod hlavičkou „Teatro Tatro Štúdio“. Predstavenia sa konajú v menšom stane. Aj ten je rozpoznateľný vďaka kresbám. Ich autorom je Karel Czech, ktorý navrhol aj výpravu k inscenácii.

Stan ako hrací priestor patrí k určujúcim prvkom inscenácie. Predstavenie sa odohráva v obdĺžnikovom priestore. Dominuje mu dvojo starých autentických dverí. Postavy cez ne vchádzajú i odchádzajú. Núka sa tu alúzia na takzvané dverové komédie. Efektne sú využité i v závere, keď sa Vlk odchádza napiť do studne a spadne do nej. Ostatné javiskové postavy otvormi v dverách „hľadia von“ na Vlka a jeho záhuba v studni ostáva na divákovej predstavivosti.

Ďalšie súčasti scény sú v zmysle nastolenej poetiky rôznorodé. Na javisku vidíme reproduktor („kombo“) a stojan na gitaru i mikrofón položené na karimatke s vojenským maskovacím vzorom. Pripomína nám, že sa dej z väčšej časti odohráva v lese. Priebežne použijú herečky rôzne rekvizity. Nič z toho však nie je zahalené kašírkou, všetko je autentické. Do takej miery, že nachádzame onú tenkú hranicu medzi náhodou a zámerom: Je veľká ulita, ktorú má herečka stvárňujúca Slimáka na chrbte, prasknutá a obmotaná lepiacou páskou, lebo sa rozbila? Alebo je taká zámerne, aby zapadla do tohto „pankáčskeho“ výtvarného koloritu?

Slimáka hrá Agáta Spišáková mimoriadne vtipne. Stačí jej jednoduché gesto. Okrem pomalého pohybu sú dôležitou črtou slimačie rožky. Tie zobrazuje rukami. Verne nimi napodobňuje špecifický pomalý trhaný pohyb.

Kostýmy náznakmi odkazujú na poetiku cirkusantov a kočovných komediantov – čiernobielymi pásikavými odevmi, ale aj celkovou nesúrodosťou a uvoľnenosťou. Postavu Vlka hrá Lucia Korená. Má nakreslené tenké zakrútené fúziky a z klobúka jej trčia uši. Herečka ho stvárňuje elegantne a úlisne zároveň. Postavu kreuje bez vytia či iných polopatistických gest. Tie tu, pravdaže, nemajú miesto. Inscenácia je prirodzená, uvoľnená a spontánna. A také sú aj herecké výkony. Herečky gradujú intenzitu použitých prostriedkov postupne, neprichádzajú medzi divákov s afektom. Zdajú sa spočiatku až rezervované. Kontrastne k tomu potom prichádzajú prekvapivé kreácie. I predstaviteľka hlavnej postavy Červenej čiapočky Katarína Petrusová má skôr úsporný prejav bez snaživého hrania malého dievčatka.

Dramatizácia a dramaturgia rozprávkovej predlohy sú kolektívnym dielom. Zaujímavé je, že nejde o žiadnu mimoriadnu zmenu v tradičnom deji známej rozprávky. V mnohorakých variáciách už na javisku vystupovali Vlk vegetarián či Mamička túžiaca po láske Horára. V inscenácii Teatra Tatra je fabula nezmenená – Červená čiapočka má za úlohu odniesť Babičke koláč a víno. Matka jej prízvukuje, že nemá pískať a poskakovať, pretože by „rozbila víno a Babička by nemala nič“. Vlk ju predbehne, zožerie Babičku, potom aj ju. Vyslobodí ich Horár, Vlkovi zašijú do brucha kamene a tie ho prevážia do studne, keď sa ide napiť. Jedinečnosť ich adaptácie spočíva v bujarosti podaného deja a v tom, že táto inscenácia nesie v sebe názor na divadelnú tvorbu pre deti. Jasné je nielen to, aké divadlo chce Teatro Tatro deťom ponúkať, ale aj to, voči čomu sa vymedzuje. Vlk nevie, ako Červenú čiapočku nalákať na rozhovor. Prezlieka sa za rôzne zvieratá, ktoré dievčatko v červenom len pozdraví a kráča ďalej. Nakoniec mu zazvoní tradičný analógový telefón a v ňom mu ktosi poradí. (Ide o jeden z podarených „odcudzovákov“.) Vlk sa prezlečie za Vajka Lajčáka. Tento pán má kufor plný balónov, bublifukov, kužeľových klobúčikov a papierových rolovacích píšťaliek symbolizujúcich detské oslavy. Je zosobnením slaboduchej zábavy, ktorá na deti striehne nielen na rôznych hromadných podujatiach, ale aj v podobe treťotriednych divadielok, kde interpreti infantilne afektujú a predvádzajú triviálny dej bez nadstavby. Počas toho, ako Vajko vypúšťa bubliny, Martin Nahálka hrá na gitare omamnú skladbu a s ďalšími herečkami spievajú „Vajko Lajčák hochštapler z Prievidze, Vajko Lajčák šmírak z Hlohovca“.

Na divadielka pre deti slabšej úrovne narážajú tvorcovia a tvorkyne aj v úvodnom výstupe s marionetovým divadielkom. Predstavenie sa začína pokusom o bábkové divadlo, ktorý predvádzajú dve uhladené herečky (hrajú Agáta Spišáková a Andrea Ballayová). Podľa ich slov chodievajú hrať deťom na celom Slovensku. Marionetové divadlo sa po chvíli zmení na bujaré a dynamické defilé rozprávkových (hereckých) postáv. Od draka, princeznej a Bajaju až po Martinka Klingáčika. Medzi divákov sa zamieša herečka Katarína Petrusová, teda Červená čiapočka, a predstavenie naberá spád.

Režisér s tvorivým kolektívom celý čas narúšajú divadelnú ilúziu, diváka udržujú v strehu a nedovolia mu skĺznuť do pohodlia predvídateľného diania. Okrem naživo a nezakryto hranej hudby (predovšetkým elektrická gitara a perkusné nástroje) mnoho iných výstupov pripomína, že sledujeme divadlo. Do ticha preletí cez javisko mucha – herečka (Andrea Ballayová) neštylizovane kráča s mikrofónom v ruke, do ktorého bzučí. Z ilúzie nás vytrhávajú aj príchody postáv nielen dverami, ktoré sú súčasťou scény, ale aj bočnými vstupmi do stanu.

Inscenácia Červená čiapočka sa celý čas pohráva s divadelnosťou, je bujará, veselá, spontánna, no zároveň ucelená, logická a zrozumiteľná. A to o tvorbe Šimona Spišáka neplatí vždy.

Súpis inscenácií Teatra Tatra je od počiatku prerývaný aj tvorbou pre deti. Po nedávnej rodinnej inscenácii Cirkus Charms je toto ich ďalší príspevok k estetickému a mentálnemu rozvoju detí. Červená čiapočka je však omnoho živelnejšia a vhodná aj pre mladších divákov ako výpravnejší projekt inšpirovaný dielom rovnomenného ruského spisovateľa. Chvála divadlu pre deti bez kašírky a afektu, chvála tomuto bláznovstvu!

Publikované online: 24.10.2017

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková (1985) sa narodila v Prešove. Vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia a členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.