Chudoba cti tratí

Vytlačiť

Autor: Michal Ditte
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Videoart: Erik Bartoš, Peter Višňovský
Scénografia: Zuzana Formánková
Réžia: Iveta Ditte Jurčová

Dievča: Henrieta Rabová, Chlapec: Marián Andrísek, Žena: Andrea Sabová, Muž: Marián Viskup, Mäsiarka: Daniela Gudabová, Adam: Radko Ligač

Premiéra: 24. februára 2012, Divadlo Pôtoň, Bátovce

Chudoba cti netratí, hovorievali naše staré mamy. Inscenácia Psota nám ukázala hneď niekoľko možností, ako sa môžu chudobní poľahky doslovne zvlčiť, podľahnúť alkoholizmu, krádežiam, prostitúcii, incestom, ba i vraždám. Divadlo Pôtoň vyvolalo touto svojou produkciou u odbornej verejnosti veľmi rôznorodé reakcie - od nadšenia až po ostrú kritiku; narušuje totiž spoločenské i divadelné konvencie.

Vidieť túto inscenáciu v domácom priestore kultúrneho domu v Bátovciach je určite bonusom. Návšteva napoly zrekonštruovaného stánku, z ktorého stále sála atmosféra komunistických schôdzí, dáva tomuto dielu, ale aj ostatným aktivitám tohto divadla ďalší – a treba zdôrazniť, že úctyhodný - rozmer.

Portál scény je pri inscenácii Psota zaplnený po celej výške aj šírke starými chladničkami. Z jednej z nich sa vysiela televízny program, v druhej spia deti ako v spacom vozni, za ďalšími dverami je sprcha atď... Znalci feng šuej by hneď okomentovali, že takáto inštalácia je priveľmi zameraná na materiálnu oblasť. Scénografka Zuzana Formánková vytvorila akýsi ikonostas konzumu. Z jej strany ide o presný výklad príbehu, v ktorom sa celý čas pohybujeme len v spojnej časti Maslowovej pyramídy potrieb. „Anjelíčku môj strážníčku, opatruj našu špajzičku,“ modlia sa pred spaním členovia rodiny, ktorej osud hra rozpráva.

Divadlo Pôtoň si dalo záležať na tom, aby dostatočne zmedializovalo spôsob získavania „materiálu“ na túto produkciu. Terénny výskum urobili v priebehu roka 2011 predovšetkým v obci Tekovské Lužany. Jej výber nebol náhodný, práve v nej sa totiž už v roku 2001 realizoval aj výskum Slovenskej akadémie vied, takže tvorcovia mohli porovnávať dnešnú situáciu s tou spred desiatich rokov. Niekoľko úryvkov z autentických výpovedí miestnych ľudí je uvedených aj v bulletine k inscenácii: „Takto to dakedy nebolo. Zmenilo sa to. Teraz sú tu tie autá z Galanty každý týždeň. Baby naskáču a vrátia sa zas za týždeň za dva. Veľa je tu teraz toho.“ - Tým sa však priame využitie výstupov z výskumu akoby aj skončilo.

Hoci sa divadelní tvorcovia odvolávali na sociologické štúdie, ba i na inšpiráciu slovenskými filmovými dokumentaristami, kto čakal ukážku dokumentárneho divadla, musel byť sklamaný. Autor hry Michal Ditte nepracoval s materiálom faktografickým spôsobom, nazbieranými životnými príbehmi sa len nechal voľne inšpirovať k hre o osude jednej rodiny, ktorý má v zásade štandardnú dramatickú štruktúru. Hoci sa Ditte aj v rozhovore pre SME vyjadril, že na počiatku ich prípravy bolo presvedčenie, že potrebujú veľmi veľa drobných konkrétností k tomu, aby mohli dospieť k zovšeobecneniu zvolenej témy, z výslednej inscenácie práve tieto autentické detaily necítime. Naprázdno obišli však aj priaznivci dobre napísanej drámy. Psota nie je sériou premyslených zvratov ani textom plným briskných dialógov, všetko je v nej akési priťažké, patetické, a to dokonca aj v kontexte neľahkej témy, ktorú si tvorcovia odvážne zvolili. Produkcia režisérky Ivety Ditte-Jurčovej utrpela zbytočne tým, že si na začiatku nedostatočne zadefinovala jej žáner.

V metaforami nabitej symbolickej výprave sa začínajú odohrávať kvázirealistické scény, ktorým však v mnohých momentoch chýba vnútorná pravdivosť. Pochybnosti o autenticite začíname mať už pri slovnom prejave postáv, ktoré sa vyjadrujú v dokonalej spisovnej slovenčine. Jediným výraznejším príznakovým výrazom je otcovo „jedno s druhým“, ktoré opakuje v chvíľach pochybností. Na sociálne zaradenie rodiny poukazuje len stupňujúca sa expresivita ich vyjadrovania. Nositeľkou vulgarizmov je predovšetkým herecky presná Dana Gudabová, vystupujúca v postave Mäsiarky, ktorá svojou skúsenosťou z iných alternatívnych projektov i prirodzeným talentom dávala celému predstaveniu ten správny groteskný „look“. V používaní nepekných slov však za ňou nezaostávali ani postavy detí, prirodzene imitujúce konanie dospelých. Jedna scéna je celá založená na tom, že deti vyvolávajú dookola: „Kurva piči kokot“.

Otec rodiny má v podaní Mariána Viskupa na tvári neustále intenzívny pocit zúfalstva, ktorý ešte podčiarkuje opakovaným gestom „trhania“ si vlasov. Jeho modré montérky ho azda až priveľmi zjednodušujúco zaraďujú. Prirodzenejšie pôsobia predstavitelia detí Henrieta Rabová a Marián Andrísek. Rabová si dokonca poradila aj s emočne nabitými scénami znásilnenia na konci hry. Andrea Sabová hrajúca matku dostala neľahkú úlohu prejsť z pozície milujúcej opatrovkyne, ktorá svojim deťom po večeroch spieva a zavára pre ne kompóty, do polohy vulgárnej prostitútky, ktorá sa rodine - nie celkom pravdepodobne - dva roky vôbec neohlási, a ktorej z toho dôvodu divák apriórne neverí. Takáto úloha sa vlastne nedá stvárniť inak ako za pomoci hereckého aj kostýmového klišé.

Prvé, čo nás na inscenácii prekvapí, je práca s časom. Prvých šesť minút sme svedkami bežného večera v jednej rodine. To, že Rabová a Andrísek hrajú deti, pochopíme len z toho, ako sa váľajú po zemi a hrajú sa s lietadielkami. Je príjemné, že sa herci neutiekli k neprirodzenému prejavu imitujúcemu detskú dikciu. Všetci sú najprv ticho, hučí len televízor. Na programe je relácia Bez servítky, v ktorej sa podávajú lososy, kým v tejto rodine budú na večeru zrejme opäť len zemiaky. Podobný kontrast sa až priveľmi núkal a pôsobí trochu lacno. Tvorcovia touto scénou nevytvorili obdobu strach naháňajúcej, a predsa rovnako takmer nehybnej scény z úvodu ku Castellucciho Purgatóriu, ale do diskusie o limitoch divadla určite prispeli. Hru detí preruší matka nemým príkazom šúpať zemianky, ktorý deti tiež prijmú mlčky, aby sa vzápätí začali ohadzovať šupkami. Nasledujú už situácie oveľa viac štylizované, napríklad vymenúvanie jedálnička pozostávajúceho prevažne z cestovín a halušiek či ukladanie zásob do špajze; inokedy až šokujúco naturalistické. Nejde len o sexuálne scény, či reálne ošklbávanie sliepky za spevu pesničky „Čože je to za prekrásne vtáča?“, ale napríklad aj o moment, v ktorom hladný muž začne cicať mlieko zo ženiných prsníkov. V jednej scéne sa chce žena utopiť vo vode, v ktorej si predtým umýval nohy jej muž, v ďalšej scéne si znásilnené dievča prikladá kúsky ľadu na boľavé lono. Hypernaturalizmus dosahuje svoj vrchol v scéne zabitia úžerníčky, z ktorej sa stáva bežná zabíjačka. „Ideme rezať sviňu,“ povie si rodina, a vzápätí začne vyťahovať zo zabitej ženy črevá (klobásy) a deliť sa o ne. Táto hororová scéna už samozrejme prechádza do metafory, aj jej však chýba jasnejšia štylizácia. Prirodzene tragikomické boli scény detských hier, pri ktorých deti napodobovali neokrôchané správanie dospelých: „Zase kaša. /Nešomri a jedz.“ Jedine v týchto scénach nájdeme aj trochu humoru.

Záver produkcie už ústi do akéhosi sociálneho sci-fi, práve táto časť však prináša relevantnú otázku: Kam až môže viesť snaha o vyčistenie miest od bezdomovcov, zlikvidovanie čiernych osád či vyhostenie prisťahovalcov, ku ktorej sa dnes hlásia dokonca už aj seriózni politici? Inšpiráciou k tejto línii príbehu mohla byť nielen jedna z autentických reakcií z terénu („Najlepšie by bolo, keby nás odvliekli do koncentrákov, načo to takto...“), ale aj aktuálna spoločenská nálada. Do deja v jednom momente začne zasahovať zdanlivo nevinné dieťa, nazvané príznačne Adam. Podozrenie v nás však môže vyvolať jeho uniforma (aj keď je biela), či jeho ustavičné zdôrazňovanie zámeru pomôcť. S Adamom sa po prvýkrát stretávame najprv v rámci televíznej relácie, v ktorej rozdáva dobré rady, ako obalamutiť hlad. V tejto polohe vyzerá jeho vstup ako rubrika nejakého ženského magazínu. V závere sa už Adam objavuje v plnej sile. Jeho demagogické vysielanie preruší bežný televízny program, na obrazovke sa ukazujú už len jeho ústa opakujúce výzvy na evakuáciu. Pre obete svojho záchranného sociálneho plánu si však prichádza aj osobne s deratizačným prístrojom na chrbte. Adam našich neprispôsobivo chudobných postaví k múru z chladničiek a nasadí im znak „švába“ na chrbát. Hovorí sa o prevýchove všetkých, ktorí nemajú stále zamestnanie, či ktorí obývajú nelegálne osady. Hra v tejto fáze prechádza do symbolického, akoby filozofického dialógu: „Poznáme sa?“ - pýta sa Matka Adama. – „Nie, my nemáme nič spoločné,“ odpovedá jej. Našu rodinu vidíme natlačenú do jednej z chladničiek ako do „dobytčiaku“, následne je v nej usmrtená plynom. Na seba nalepené chladničky, ktoré doteraz - ako si uvedomíme - vlastne pripomínali juhoamerické slumy, sa v jednej chvíli vďaka efektnému 3D mappingu (Erik Bartoš, Peter Višňovský) zrútia, aby uprázdnili priestor pre novú výstavbu odvážnych krásnych mrakodrapov. Na výraze inscenácie sa veľkou mierou podieľala aj vhodne vybraná hudba.

Spájanie holokaustu s úvahami sociálnych inžinierov dneška môže pôsobiť prvoplánovo a násilne, skutočnosť však často predbieha aj tie najdivokejšie predstavy umelcov. Z tohto hľadiska nepovažujem takýto záver za zbytočne provokatívny. Pôtoňskí tvorcovia touto cestou prinajmenšom hodili – odpustite banalitu tohto spojenia - rukavicu väčším a dotovanejším divadlám. Prečo sa o týchto problémoch takmer vôbec nehovorí na našich divadelných scénach? Akú divadelnú reflexiu majú u nás tí najzraniteľnejší? Tandemu Ditte a Ditte Jurčová sa podarilo porozmrazovať mnohé mŕtvoly v mrazákoch našej doby. Ich produkcia zámerne - hoci občas aj nechtiac svojimi inscenačnými nedokonalosťami - kládla otázky, čo je ešte únosné v divadle aj v spoločnosti.

Zuzana Uličianska

 

 

publikované online 31. 12. 2012

 

Publikované online: 24.2.2012

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska (1962) sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003 - 2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.