Chráň sa lakomstva, lebo zhynieš

Vytlačiť

Dramatizácia a úprava: Ondrej Spišák a Veronika Gabčíková,
Dramaturgia: Veronika Gabčíková,
Scéna, kostýmy a bábky : Zuzana Malcová a.h.,
Výber hudby : Ondrej Spišák
Réžia: Ondrej Spišák
Hrajú:
Bedár: Roman Valkovič
Kmotra Smrť: Milan Vojtela
Kráľ: Ján Hrmo
Ostatné postavy a vodenie bábok :
Danica Hudáková, Lucia Korená, Mária Záturová, Agáta Solčianska / Andrej Šoltés v sezóne 2007/2008
Premiéra 15. februára 2008 v Starom divadle v Nitre.

Také je posolstvo tretej inscenácie Starého divadla v sezóne 2007/2008.

Jedna zo slovenských ľudových rozprávok zozbieraných Pavlom Dobšinským nesie meno Smrť kmotra a zázračný lekár. Hovorí o tom, že chamtivosť sa nevypláca alebo slovami samotnej kmotry Smrti „Chráň sa lakomstva, lebo zhynieš!“ Témy rozprávky - chudoba, peniaze, lakomstvo, chamtivosť, ochota niekomu pomôcť sú dnes nesporne aktuálne. Príbeh ovčiara, „čo mal na každý prst dvoje detí“ a keď sa mu narodilo už dvadsiate štvrté, nemal mu kto ísť za kmotru, len samotná Smrť, zdramatizoval režisér inscenácie Ondrej Spišák s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou. Smrť nielenže ide bedárovi za kmotru ale ešte mu aj poradí, ako si zarobiť. Na základe spolupráce s ňou sa z neho stáva zázračný lekár. Chodí liečiť ľudí „chorých na úmor“. Tam kde Smrť stojí pri hlave chorého, niet už pomoci, má sa ovčiar už len prežehnať a pomodliť. Tam kde stojí Smrť pri nohách chorého, stačí, že lekár roztrúsi zázračnú zelinku nad hlavou. Tak vylieči i samotného kráľa. Za odmenu si poprosí len toľko, aby nakŕmil ženu a svoje hladné deti. Keď kráľ ochorie znova a zázračný lekár prichádza k jeho posteli, Smrť stojí pri hlave chorého. No lekár je už poznačený chamtivosťou a vidina kráľovskej odmeny ho privedie na myšlienku, ako okabátiť Smrť. Rýchlo obráti kráľa opačne – tak, aby Smrť stála pri jeho nohách. „Chorý na úmor“ opäť vyzdravie. Inscenátori tu pripísali výstup. Kráľ prichádza k názoru, že sa vzdá všetkého svojho majetku. Už si bude len užívať zdravie a túlať sa svetom. Všetky svoje peniaze necháva zázračnému lekárovi.

Ľudskú chamtivosť zvýraznili inscenátori aj v postavách kráľových radcov. „Plno ľudstva nahrnutého, čo už od večera iba na to striehli, kedy kráľ dušu pustí“ v dramatizácii nahradili konkrétnymi štyrmi radcami. Ako supy stáli pri kráľovej posteli a rozmýšľali, ako si rozdelia jeho majetok. Na konci je však chamtivosť ovčiara – zázračného lekára potrestaná. So Smrťou sa nedá len tak ľahko vybabrať: „Nenáhli, neujdeš. Ja som naveky každému človeku za chrbtom a nikto nikdy sa ma nezbaví.“ Tak ani tento hrdina kmotru neobalamutil. Ukázala mu, že u nej každému človeku horí svieca života. Preto, že umierajúceho kráľa uzdravil, musela jeho a kráľovu sviecu zameniť. Kým svieca kráľovho života horela jasným plameňom, tá ovčiarova už dohárala. Kmotra Smrť sa však nedala uprosiť a keď chcel chamtivec nasilu zažať novú sviecu od tej svojej, dohárajúcej, zhasla mu, a tak sa obral aj o to málo života, čo mu ostávalo. Ľudová rozprávka má aktuálnu tému a inscenátori úpravami ešte zdôraznili staré známe „peniaze nie sú všetko“ a „za peniaze si zdravie ani šťastie nekúpiš“. Upravovatelia ponechali repliky postavy Smrti v archaickom jazyku predlohy. Jazyk ostatných postáv zosúčasnili. Predlohu v niektorých pasážach výrazne aktualizovali, keď namiesto konvenčného vyjadrenia bohatstva (šperky, zlato) použili ako ukazovatele blahobytu súčasné materiálne hodnoty. Postava Kráľa hovorí: „Mám kráľovské paláce na všetkých kontinentoch... Mám luxusné jachty na všetkých moriach. Mám niekoľko vlastných lietadiel, tri rakety a jeden raketoplán. Mám množstvo nadštandardných bytov vo všetkých hlavných mestách sveta. Mám apartmán na Donovaloch. V každom byte mám bazén s umelým vlnobitím. V každej izbe mám domáce kino s plazmou na celú stenu. Každý deň si kupujem nové auto.“ Táto aktualizácia je polemická. Je síce pravda, že tieto „hodnoty“ sú tie, ktoré dnešné deti vnímajú, ale šperky a zlato sú nadčasovým a malému divákovi nie cudzím zobrazením bohatstva. Takéto množstvo majetku je preexponované a na vyjadrenie stavu „mám všetko bohatstvo sveta a predsa nie som šťastný“ nie je nevyhnutné. Navyše sú tieto repliky v kontraste so scénou a kostýmami inscenácie. Je však neodškriepiteľné, že detskí diváci na túto aktualizáciu, na repliky o plazmových televízoroch a iných hmotných statkoch reagujú. Naozaj je taká zvrátená doba, v ktorej je dôležité, koľko megapixelov má váš fotoaparát na mobilom telefóne. (?) Táto aktualizácia ostáva teda otvorenou otázkou a závisí od gusta konkrétneho diváka, či je pre neho vyhovujúca alebo príliš explicitná a nepotrebná.

Režisér Ondrej Spišák so scénografkou Zuzanou Malcovou ponechali scénu prázdnu a podľa potreby daného výstupu pritiahnu herci na javisko vozík, kde sa odohrávajú buď výstupy v dome bedára alebo je na vozíku posteľ, kde leží chorý kráľ. Vtedy sú na ňom štyri drevené vyrezávané stĺpiky predstavujúce kráľových radcov, ktorých časť predstavujúca hlavu sa dá otáčať. Bedárovu rodinu zosobňujú bábky (látkový mankíni) – matka a dvadsať štyri bedárových detí (dvadsať štyri malých farebných manekýnov alebo maňušiek). V úvode použil režisér projekciu, aby znázornil, že bedár kráča tmavým lesom. Roman Valkovič svoju chôdzu prispôsobuje do premietanej animácii lesa. Dovolíme si tvrdiť, že režisér Spišákových kvalít by si poradil aj bez výtvarne bezcenných projekcií, ktoré v inscenácii použil. Kostýmy Zuzany Malcovej pracujú s náznakom. Štyria kráľovi radcovia sú odetí v čiernych sutanách a okolo pása majú previazanú farebnú šnúru. Bedárovu chudobu predstavujú záplaty na hnedom kabátci. Keď so zázračného lekára stane boháč a chamtivec, má herec predstavujúci bedára (Roman Valkovič) vypchané veľké brucho. Kráľovo rúcho je v tvare ponča, tak si ho môže vo chvíli, keď sa rozhodne, že nestojí o majetok a peniaze dať jednoducho dole a lakomec sa ho môže rýchlo zmocniť a obliecť si ho na znak toho, že on je teraz vlastníkom všetkých kráľových peňazí. Inscenácia nadobúda svoje čaro (a ako sme mali možnosť vidieť pri predstavení s detským divákom, aj značný úspech) vo chvíľach vystúpenia kmotry Smrti. Zaujímavé je jej stvárnenie - Milan Vojtela sa pohybuje na chodúľoch, je odetý v čiernom plášti s kapucňou a tvár má nalíčenú nabielo. Na odeve má nalepené fosforeskujúce pásy v tvare kostí. V tme potom dokáže zahrať, že si v rukách prehadzuje svoju lebku. V rukách drží neodmysliteľnú kosu. Pre Smrť našiel Vojtela vhodnú štylizáciu, predovšetkým hlasovú. Mierne tajomná, rozprávkovo – mystická atmosféra, ktorá na javisku vzniká, upadá pri pravidelných výstupoch bedára na proscénium. Vtedy hovorí o svojich pocitoch, a divákov sa pýta: „Ej smutný je toto život. Smutný a ťažký... A prečo je taký smutný a ťažký ? Hádajte.“ V týchto chvíľach sú svetlá nasmerované na herca, akoby bol konferencierom. Je nám jasné, že režisérov zámer bol „priznávať“ divadlo. Taká je i scéna, keď sa kráľ rozhodne, že teraz bude chudobný, ale zdravý a šťastný. V hľadisku sa rozsvieti svetlo a kráľ odchádza dverami, ktoré sa v hľadisku nachádzajú. Stáva sa tak jedným z nás, chudobných (divákov). Napriek jasnému zámeru pôsobia prehovory cudzorodo. Bedára zosobnil Roman Valkovič. Podarilo sa mu vykresliť prechod od chudáka, ktorý je vďačný za kúsok jedla k mamonárovi. Kráľa hral skúsený Ján Hrmo. Ten rovnako zvládol prechod svojej postavy – zo stonajúceho kráľa na človeka plného odhodlania užívať si svoje zdravie a slobodu. Štyria herci Danica Hudáková, Lucia Korená, Mária Záturová a Andrej Šoltés predstavovali kráľových radcov. Na vytvorenie postáv použili predovšetkým exponovanú prácu s mimikou a gestom. Po odchode Andreja Šoltésa zo súboru prevzala jeho úlohu Agáta Solčianska. Vznikla tak nechcená situácia. Kráľ nemá radcov, ale radkyne – štyri ženy. Hrozí tu teda interpretácia, že len ženy sú také chamtivé. Treba však poznamenať, že herečky nám svojim prístupom k tejto role zámienku na takúto interpretáciu nedávajú. Inscenácia je hudobne pestrá. Pod výberom je podpísaný samotný režisér. Ponurú organovú hudbu strieda veselšia. Na konci Kmotra zavelí „teraz tú moju“ a znie pieseň Luisa Armstronga What a wonderful world. Úplný záver je teda v aktualizačnej línii inscenácie. Výber tejto piesne však zvýrazňuje nadčasovosť Smrti, ktorá si zasnene hmká túto pieseň a v tvári sa jej zračí spokojnosť, že je všetko tak, ako má byť. Na premiére mala inscenácia z dôvodu prestavby scény prestávku, po niekoľkých reprízach sa ju tvorcom podarilo odstrániť. Inscenácii to prospelo, prestávkou sa narúšal jej prirodzený rytmus.

Napriek našim výhradám, je potrebné zdôrazniť, že inscenácia je kvalitným, premysleným a fungujúcim javiskovým dielom. Je to vydarená inscenácia, ktorá v istom zmysle nadväzuje na prvú inscenáciu sezóny Zabudnutý čert. Spája ich literárna predloha z ľudového prostredia, ale aj rovnaká dramaturgička a scénografka. Je preto zaujímavé sledovať inscenácie dvoch rozličných režisérov. Ich pohľad na divadlo, prístup k poetike ľudovosti a režijný rukopis, ktorý sa v ich inscenáciách odráža.

Publikované online: 15.2.2008

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková (1985) sa narodila v Prešove. Vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia a členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.