Chlpatý Odyseus

Vytlačiť

Zbigniew Glowacki: O psovi, ktorý hľadal odvahu

 

Preklad: Marián Milčák

Dramaturgia: Ivan Sogel

Scéna, kostýmy, rekvizity a bábky: Michal Wyszkowski

Hudba: Bogdan Szczepański

Réžia: Zbigniew Glowacki

Asistent réžie: Peter Creek Orgován

 

Účinkujú:

Odi, psík z dvora: Jana Štafurová

Kohút: Peter Creek Orgován

Sliepka: Kristína Medvecká-Heretiková

Krava: Miroslav Kolbašský

Hus: Miroslav Kolbašský

Svinka: Andrej Sisák

Bojazlivý zajačik: Kristína Medvecká-Heretiková

Múdry jež: Peter Creek Orgován

Pilot I: Miroslav Kolbašský        

Pilot II: Andrej Sisák

Kapitán: Peter Creek Orgován

Ryba piliar: Kristína Medvecká-Heretiková

Afričania: Peter Creek Orgován, Andrej Sisák, Kristína Medvecká-Heretiková

Slon: Miroslav Kolbašský

Strach: Peter Creek Orgován

Chór rozprávačov: Kristína Medvecká Heretiková, Miroslav Kolbašský, Peter Creek Orgován, Andrej Sisák

 

Hra Zbigniewa Glowackého O psovi, ktorý hľadal odvahu vznikla na podnet dramaturga Bábkového divadla Košice Ivana Sogela. Text preložil z poľštiny Marián Milčák. Neveľká sála Bábkového divadla Košice pojme pár desiatok divákov, hľadisko delí od javiska iba nízka rampa, čo vytvára predpoklady na kontaktné herectvo – pre detského diváka ako stvorené – a aj marenie divadelnej ilúzie, ktorá by ľahšie pasovala do portálového divadla. Na javisku stojí scéna – jednoduchý latkový plot na jeho zadnej strane, pokračujúci v pravom uhle asi v polovičnej dĺžke aj na ľavú stranu. Vidno v ňom rezy zatiaľ neurčitého tvaru. Je dobrým zvykom, že scéna sa dá prestavovať a je multifunkčná. Toto očakávanie diváka nesklame.

 

Dej hry je jednoduchý: Psík Odi musí na naliehanie zvieratiek opustiť dvor, pretože sa v noci tak bojí, až nedokáže strážiť. Vrátiť sa má, keď nadobudne odvahu. Na radu Múdreho ježa ju hľadá ďaleko na juhu, na hore Kilimandžáro. Vydá sa na cestu, kde zažije let balónom, plavbu po mori, stretnutie s africkými zvieratami, stúpanie na horu Kilimandžáro, postaví sa strachu a nakoniec ho porazí. Už odvážny Odi sa vráti na gazdovstvo a zostáva strážnym psom pre svojich kamarátov – zvieratká z dvora. Medzi fabulou a sujetom predstavenia nie sú žiadne ruptúry. Dej plynie chronologicky, kompozičným modelom je cesta, na ktorej psík stretáva rôzne postavy a je vystavený skúškam, ktoré ho približujú k nebojácnosti. Lineárnosť príbehu rytmizujú piesne, rozprávačské a teda epické vystúpenia všetkých bábkarov v podobe akéhosi chóru – okrem Jany Štafurovej, ktorá hrá Odiho. Práve počas vystúpení chóru mal režisér priestor na zaradenie niekoľkých nie typicky bábkarských postupov.

Hneď v úvode sa scéna – kompaktný paraván z monolitu dosák –

v strede horizontálne predelí, čím vznikne malé kukátkové javisko na javisku. O niečo neskôr sa v nesklopenej časti scény otvárajú dvierka, z ktorých vykúkajú bábky zvierat a tváre hercov. Kým hra skončí, bude scéna ešte nočným lesom (otvorením ľavej strany), v ktorom sa skrýva zajac, Odi a ktorým sa kotúľa jež. Viackrát bude zadná stena paravánu premietacím plátnom – raz pre postavy afrických zvierat, inokedy pre zobrazenie strachu, ktorý má podobu symetrických čiernych kúdolov neurčitých tvarov na bielom pozadí. Jednoduchosť a súlad sú kľúčovými slovami, pokiaľ hovoríme o scéne, scénických predmetoch a kostýmoch – o tom podrobnejšie neskôr.

Čo sa týka typológie bábok, napríklad kohútik je plošná bábka s mechanizmom, umožňujúcim jej kývať krídlami a s nohami, ktoré možno nasadiť na hornú hranu plota a tak bábku „usadiť“, či „odložiť“. Krava, svinka, sliepka, hus a najmä Odi sú manekýni – teda rukou vedené bábky, ktoré majú niektoré časti tela pohyblivé (herečka rukou ohýba hlavu husi), alebo majú bábky rôzne kolíčky (Odi ho má na temene, jeho chvost a nohy sú pohyblivé), ktoré umožňujú ľahšiu a bohatšiu manipuláciu. V hre sú aj marionety a masky. Keďže väčšinu času ide o odkryté bábkoherectvo, herci nielen vedením bábok a hlasom, ale aj svojou mimikou, gestikou a posturikou vytvárajú postavy.

Spomedzi hercov viac priestoru dostáva okrem Jany Štafurovej Peter Creek Orgován. Zaujímavou je postava láskavého kapitána na lodi, ale najmä šušľavý Múdry jež. Bábka je marioneta. Má čierne okuliare a paličku, ktorá by mohla byť slepecká. Zaradil by som ho do panteónu malých mudrcov so silným vnútorným zrakom – kam patrí spolu s Yodom so série Star wars, pánom Miyagi z Karate kid, alebo majstrom Shifu z Kung-fu Pandy. Skrátka: hoci malý vzrastom a možno aj s fyzickým hendikepom, vládne zvláštnou silou, ktorá ho robí neporaziteľným – jež má pichliače, ničoho sa teda nebojí, hoci je starý a slepý. Navyše, ako vyššie spomenutí sensejovia, odovzdáva múdrosť, ktorá je pre hrdinu kľúčová. Peter Creek Orgován na chvíľu z postavy vystúpi, prejde z ľavej na pravú časť javiska a hovorí príbeh o hore Kilimandžáro, ktorá leží na juhu a ku ktorej sa má Odi vydať, ak chce poraziť strach. Hrá pri tom orientálna hudba, herec má okrúhle dalajlámovské okuliare, na krku budhistický „ruženec“ a sedí v polohe lotosového kvetu – na spomínanú tradíciu sensejov teda nadväzuje explicitne. Potom sa vráti do postavy ježa – znovu hrá s bábkou. Nech je opis tohto výstupu aj priblížením hravej režijnej práce.

Po tomto výstupe sa javisko vyprázdni, prídu rozprávači a vravia, že Odi sa vybral na juh. Každý však ukazuje iným smerom. Správny smer pozná iba Odi, juh je smerom priamo k hľadisku. Tento vtip, teda neschopnosť hercov – až na jedného – rozoznať, kam vlastne Odi ide, sa opakuje vždy, keď je medzi rozprávačmi reč o svetovej strane, na ktorú ide. To, že Odi ide vlastne priamo k nám, naším smerom, do hľadiska, možno chápať aj tak, že je to predsa len hra pre deti s didaktickým rozmerom a že Odi ide naozaj k nám – jeho správa a jeho cesta je určená nám, divákom.

Nasledujúci výstup je zas príkladom na invenčný spôsob práce s rekvizitami. Na scéne si herci Andrej Sisák a Miroslav Kolbašský dajú kožené čiapky a kožené okuliare ako piloti z prvej polovice dvadsiateho storočia. Sú to piloti balóna, ktorý letí na juh. Okoloidúci Odi sa s nimi dá do reči a keďže idú jeho smerom, napriek strachu nasadne do balóna. Ešte pri vzájomnom predstavovaní si piloti povedia, že meno Odi je odvodené od mena Odyseus, čo bol odvážny cestovateľ. Ako sa ukáže, ide o nomen-omen. Nasleduje veľmi zaujímavá sekvencia. Chór rozprávačov sa usadí na hrane javiska, s nohami spustenými z nej. Majú so sebou staré elektrónkové rádio s kužeľovitou trúbou, ako na starom gramofóne. Naladia frekvenciu a vďaka tomu môžu počúvať, čo sa deje v balóne, ktorý sa im stratil z očí. Malá plochá maketa balónu s technológiou, ktorá vytvára dojem, že v balóne naozaj horí oheň, sa zatiaľ vznáša nad paravánom. Herci družne načúvajú, smejú sa z Odiho strachu z výšky, doberajú sa navzájom. Po chvíli si všimnú ohromné mračno – prítomné iba v ich výpovediach – ktoré sa ženie na balón. Znova nadviažu spojenie/odposluch balóna a dozvedajú sa, že piloti sú v úzkych. Vietor niektoré laná pretrhol a oni musia držať zvyšné, preto nemôžu potiahnuť to, ktoré by spôsobilo vystúpenie balóna nad búrku, ktorá nimi lomcuje. To sa odhodlá urobiť Odi – lebo to nikto iný urobiť nemôže – teda „nemá inú možnosť“. Tak situáciu zachráni. Jasot sa však znova stratí, keď sa zmení vietor a balón už neletí na juh. Odi naberie odvahu a skočí s padákom dolu, aby nestratil smer. Rozprávači s obavou sledujú, že sa mu najprv neotvára padák, potom sa síce padák otvorí (malá maketa padáku s psíkom padá za scénu) a psík dopadne, padák ho však ťahá po zemi až ho vrhne do mora. Dramatickosť tu vytvára konanie hercov, keďže my psíka nevidíme. Režisér pre to vymyslel okrem bežného herectva ešte dve metódy. Prvá je spomalený pohyb a prehnaná mimika a gestika hercov počas búrky. Druhá je stmievanie a následné zažínanie svetla v sále, pričom pri každom zažatí sú herci na inom mieste, v iných postojoch a s inými komickými grimasami.

Kostýmy pilotov a technológia, ktorú použili na odposluch, vyzerajú, akoby sa hra odohrávala na prelome 19. a 20. storočia. Tento fakt potvrdzujú aj jednoduché kostýmy hercov, ktoré majú pri vedení bábok. Voľné, dlhé alebo krátke nohavice (rovnako ženy, ako muži), voľnejšie košele zakasané v nohaviciach, vestu (Andrej Sisák), traky (Kristína Medvecká-Heretiková a Miroslav Kolbašský), bagandžovité topánky zväčša nad členky, vlnené podkolienky (Jana Štafurová), Andrej Sisák má plochú čiapku so šiltom, Miroslav Kolbašský zas priliehavú pletenú čiapku zakrývajúcu aj uši. Vyzerajú ako chudobní robotníci. Štýl kostýmov a scénických predmetov by som nazval asketický rurálny steampunk. Farebná paleta scény a kostýmov je tiež asketická, priam františkánska: na scéne sa neobjaví spočiatku nič iné, len sivá a hnedá a jej odtiene. Bábky majú prirodzenú farbu zvierat, ale prevládajú teplé farby. Keď Odi dorazí k moru, pribudne tonizovaná modrá, keď príde do Afriky, zemitá oranžová a hnedá. Paleta je dôsledne jednotná, nekrikľavá. Táto vizuálna jednota je daná dôslednosťou tvorcov, zvlášť faktom, že scénu, rekvizity, bábky aj kostýmy navrhoval jeden človek: Michal Wyszkowski.

Nasledujúce chvíle prinesú novú prácu so scénou, novú hereckú metódu, moju najobľúbenejšiu – námornícku – pieseň z predstavenia, jednu novú hereckú techniku a jeden nový typ bábky. Odi padol do mora, zachránila ho loď, čo ide na juh po pomaranče. Paluba lode vznikla sklopením latkového paravánu okolo horizontálnej osi. Loď sa na vlnách kolíše hore a dolu za pomoci hercov stojacich za scénou. Kým delfíny sú plošné bábky a jeden z nich manekýn, ryba piliar, ktorá ohrozuje loď (rada píli drevo) je síce tiež manekýn, ale mechanický. Keď Kristína Medvecká-Heretiková otáča malým hriadeľom na bábke, okolo papule sa jej krútia zuby rovnako ako na motorovej píle. Podobnosť podčiarkuje zvuk píly a komentár kapitána, že je to najnebezpečnejší druh – organicko-mechanická mutácia – na čom som sa výborne zabával. Po tejto časti nasleduje ďalšia, ktorá výborne pracuje s temporytmom predstavenia. Odi pod vodou pomaly prenasleduje piliara. Aj herci za scénou sa hýbu spomalene. Hlučné zvuky píly a krik Odiho a kapitána vystrieda podmorské ticho. Keď Odi piliara dobehne a hryzne ho do chvosta, ten padne na dno a nad hladinou sa rozpúta jasot a herci vyjadrujú úľavu. Odiho však nad vodou niet. Jana Štafurová navyše stojí nad bábkou a rukami si zakrýva ústa, Odi leží na dne/na javisku a nehýbe sa. Dianie tíchne, dramatická pauza ako vyšitá. Jana Štafurová sa však rozhodne, siahne po bábku a vypláva s ňou nad hladinu. Odi je v poriadku, je to skutočne odvážny morský pes.

Po tejto udalosti loď dopláva do Afriky, na scéne sa okrem bábok objaví aj maska – je v nej Miroslav Kolbašský v podobe slona. Jeho trúbenie vyludzuje priamo na scéne trúbou Peter Creek Orgován. Odi vystúpi na horu Kilimandžáro, kde stretne svoj strach, prekoná ho a hora Kilimandžáro sa rozpadne (tvorili ju tamtamy naukladané na seba, na ktoré pred chvíľou herci hrali africké rytmy). Hora Kilimandžáro aj hora strachu zmizne. Odi zvíťazil.

Záver hry majú znova v moci rozprávači. Povedia, ako sa Odi dostal domov a ako ho prijali na dvore. Súhlasím s prekladateľom, že záver prišiel prudko a nesprevádza ho herecká akcia (žiadne oslavné zvítanie so zvieratkami z dvora). Na rozdiel od prekladateľa si však myslím, že má v hre svoje opodstatnenie. Hra rozvíja postupy epického divadla, ako ho opísal Bertold Brecht. Má rozprávačov, čo posúvajú dej vpred a komentujú ho. Aj tu v závere povedia akési poučenie. Navyše už počas deja opakovane rušia divadelnú ilúziu: bábkoherectvo je odkryté, prezliekajú sa na scéne (v úlohe pilotov), aj zvuky (trúbenie slona) vytvárajú pred našimi očami. Niektoré časti deja buď iba prerozprávajú, iné sa zas dejú niekde za scénou, my ich nevidíme, iba počujeme. Tým, že nás ako publikum kontaktujú, rušia hranicu medzi javiskom a hľadiskom. V čisto dramatickej štruktúre by takýto záver pôsobil nemiestne, v tejto hre s prvkami epiky pôsobí vhodne.

Vhodne je zvolená aj hlavná postava psa – to je poklona smerom k autorovi scenára. Pes je zviera so zvyčajnými atribútmi vernosť, oddanosť, dôslednosť, cit pre povinnosť, odhodlanosť. Takže Odi verne a dôsledne naplní zadanie, ktoré mu dali zvieratká z dvora. Menej odôvodnene pôsobí jeho veta, že aj keď ho vyháňajú s výsmechom, on ich má rád. My sme na scéne videli iba ich negatívne správanie. Prečo by ich teda mal rád? Odpoveď ponúka charakter psa – so svojím citom pre povinnosť vie, že nemôže byť „psom ako sa patrí”, kým nesplní úlohu a akékoľvek spoločenstvo chápe ako svoju svorku, za ktorú má zodpovednosť. Navyše je to citlivý a seba hľadajúci pes – aj vďaka vkladu Jany Štafurovej. Jeho postupné pribúdanie odvahy je vierohodné.

Veľmi prirodzene pôsobí aj kolegialita hercov. Uveril som, že tento malý ansámbel pôsobí nenútene. Najstarší člen ansámblu Miroslav Kolbašský je pilotom spolu s o generáciu mladším Andrejom Sisákom. Pendantkou v mnohých scénach je Jane Štafurovej jej veková rovesníčka Kristína Medvecká-Heretiková. O čosi viac priestoru dostal asistent réžie, ježko a zároveň jeho pradedko, slonia trúba, kohútik, kapitán, Afričan a strach Peter Creek Orgován. Ak by však aj nešlo o skutočnú kolegialitu, je zahraná dobre. Takže potlesk a poklona hercom patrí tak či onak.

Prezradím vám aj poučenie: odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale schopnosť ho prekonať. Najmä ak to, v mene čoho ho prekonávame, má eticky vyšší status – napríklad záchrana posádky balóna či posádky lode. Strach sa podľa tejto hry ľahšie prekonáva vtedy, ak ste jediný, kto môže úlohu, čo vás desí, splniť a jej nesplnenie by malo tragické následky – teda v prípade, že „nemáte inú možnosť“.

Na záver by som ešte zhodnotil hru ako celok, nie iba v jej jednotlivostiach. O vizuálnej jednoliatosti sa tu už písalo. Tento dojem dobre fungujúceho stroja podporujú aj ostatné zložky. Je paradoxné, že odkryté aj zakryté bábkoherectvo, kombinácia živých hercov aj bábok, manekýni, masky, makety, plošné bábky a marionety vytvorili harmóniu. Táto nejednotnosť však akoby vravela, že dôraz je na posolstve – hra je didaktická, určená priamo hľadisku, ku ktorému Odi putuje – nie na rovnorodosti bábkohereckých a režijných výrazových prostriedkov. Odvrátenou stranou súladnej hry, ktorá do svojej jednoty absorbuje rozličné výrazové prostriedky, je jej, nazvime to, decentnosť. Nie je prekvapivo avantgardná, nie je provokatívna, nevybočuje z medzí. Poteší, ale neprekvapí. Zaujme, ale neohúri. Aj preto je náš Odyseus chlpatý. Jeho psia povaha sa znáša skôr so stálosťou a vernosťou, než s extravaganciou a prekvapeniami.

 

 

Publikované online: 8.10.2019

Jozef Palaščák

Jozef Palaščák študoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s estetikou na Prešovskej univerzite a titul PhD získal v odbore Literárna veda na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Vyšli mu zbierky básní TELOI (2009) a Notácia (2014), bibliofília Otec, Syn a Cudzinka (2010), prózu, recenzie  a eseje publikoval časopisecky a na internete, rozprávkový seriál v spoluautorstve s manželkou Barborou Palaščák Vincovou Zebra Ebra (2011) vysielal Slovenský rozhlas. Je tiež spoluautorom divadelnej hry DIVADLA NA PERÓNE Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor v Slovenskom rozhlase.