Cesta, pravda a život Sáry Salkházi

Vytlačiť

Kamil Žiška: Sára Salkházi

 

Réžia: Kamil Žiška

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Peter Janků

Hudba: Kamil Žiška

 

Účinkujú:

Panna 1, Jolán, Žena, Margita, Ester: Katarína Horňáková

Panna 2, Matka, Némethová, Judit: Beáta Drotárová

Panna 3, Klára, Vilma, Rút: Lívia Michalčík Dujavová

Sára: Tatiana Poláková

Ferencz: Ľubo Záhon a. h.

Ján, Vojak, Mladý čašník: Andrej Palko

 

Premiéra: 8. júna 2018, Malá scéna Štátneho divadla Košice.

 

V oných časoch, keď ešte slovo kaviareň nebolo pejoratívom, v košickom hoteli Schalkház vyrastala neobyčajná žena s netuctovým osudom. Za svojich – pre niekoho krátkych – štyridsaťpäť rokov života prešla dlhú cestu od bohémskej intelektuálky k mučeníčke, ktorá počas 2. svetovej vojny zachránila životy okolo stovky Židov. V košickom Dóme svätej Alžbety má sochu, v jeruzalemskej záhrade Yad Vashem vlastný strom úcty a vďaky. Podľa Katolíckej cirkvi blahoslavená, podľa štátu Izrael Spravodlivá medzi národmi. Inšpirujúci príbeh Sáry Salkházi ožil začiatkom júna 2018 v Štátnom divadle Košice.

Umelecky, atraktívne a predovšetkým autenticky zobraziť pozitívny životný príbeh je bezpochyby náročnejšie, ako pustiť na javisko rôzne Báthoryčky či Draculov. Zdá sa, že to temné, zlé a negatívne je príťažlivé akosi samo osebe, čo potvrdzujú aj prieskumy sledovanosti televíznych programov alebo čítanosti novinových článkov. V Košiciach preto spravili angažovaním Kamila Žišku ako autora hry a režiséra veľmi dobrý krok. Ten už má za sebou projekty o Silvestrovi Krčmérym, legende náboženského disentu (Nepolepšený svätec, SND, 2017), či o mučeníčke totalitného režimu sestre Zdenke Schelingovej (Desatoro /Nevezmeš Božie meno nadarmo/, SND, 2014). Svojím vlastným autorským opusom o Sáre Salkházi Žiška akoby uzatváral voľnú trilógiu o významných osobnostiach, ktorých životy sa stali svedectvami a potvrdením ich viery.

V prípade východoslovenského divadla, teda v regióne s tradičnou a ešte stále tradične vysokou religiozitou, môžeme hovoriť aj o určitej tradícii uvádzania dramatických titulov, ktoré sa explicitne venujú náboženskej tematike. Za záujmom prešovského Divadla Jonáša Záborského o tieto témy je vidieť nie veľmi skrývaný marketing a kalkul s návštevnosťou – uveďme len muzikály František z Assisi (2007), Quo vadis (2011) a Jana z Arcu (2015), ktoré sa v pravidelných intervaloch striedajú s muzikálmi so „svetskou“ tematikou. V prípade košického Štátneho divadla je to žánrovo zaujímavejšie aj tematicky koncepčnejšie. V roku 2013 sa uskutočnila premiéra hry o troch košických mučeníkoch Svedectvo krvi od domáceho dramatika Karola Horáka, v réžii Agnieszky Olsten. Angažovanie Kamila Žišku zrejme ovplyvnila skúsenosť s inscenáciou Horákovej hry, keď si manažment divadla uvedomil, že so spirituálne ladenou hrou môže pracovať len režisér (ale aj herci a ostatní tvorcovia inscenácie) s určitou vnútornou predispozíciou, ktorá im pomôže pochopiť aj transcendentné roviny a štruktúry textu, nielen jeho ducha, ale aj dušu.

Kamil Žiška prišiel so Sárou Salkházi už ako overený tvorca po tom, čo tu nie tak dávno inscenoval svoj ďalší mimoriadny divadelný počin – dramatickú kompozíciu z próz košického spisovateľa Stanislava Rakúsa Rozália (2015), ktorá bola priestorovo lokalizovaná priamo v Košiciach.

Bolo len logické, že v cykle svetových premiér z košického prostredia a zároveň o významných Košičanoch dôjde aj na životný príbeh Sáry Salkházi. Traja košickí mučeníci pochádzali z územia dnešného Chorvátska, Rumunska a Poľska, Sára bola Maďarka. To len potvrdzuje multikultúrny a európsky charakter Košíc, ktoré sa aj vo svojom divadelnom živote snažia držať nad úrovňou priemerného slovenského malomesta a bežného úzkoprsého nacionalizmu.

Nakoniec, Sára Salkházi mala aj rakúske korene – jej starý otec Leopold, zakladateľ hotela Schalkház, sa pôvodne písal Schalkhass. Najväčší, najluxusnejší, najprestížnejší... takéto a mnohé iné prívlastky patrili tomuto hotelu, ktorý rovných deväťdesiat rokov stál v Košiciach na južnom konci dnešnej Hlavnej ulice a v ktorom sa stretávala najvyššia spoločnosť z celého Uhorska. Tieto informácie sú potrebné pre pochopenie toho, že uvedenie hry o Sáre Salkházi má aj veľmi výrazný lokálpatriotský podtón a dotvára atmosféru starých Košíc. Svoje čaro má aj to, že hneď v najbližšom susedstve košickej Malej scény sa nachádza dnešná kaviareň Schalkház, ktorá má pripomínať práve tento legendárny košický hotel. Pri návšteve divadla sa jej nevyhnete, naopak, ťažko si predstaviť lepšie miesto na mĺkve a zadumané posedenie po predstavení...

Niet sa preto čo čudovať, že Peter Janků vytvára scénu, ktorá celé prvé dejstvo predstavuje kaviareň Schalkház. Biela konštrukcia tvorí jednoduchú klietku, ktorá je plná bielych stolov a stoličiek. Veľké biele sieťky tvoria priehľadné steny. Zaujímavým riešením je to, že väčšinu času prvej časti inscenácie sú herci za týmito priesvitnými sieťkami, len občas opúšťajú ohraničený priestor. Je priestor kaviarne – a tu sme už pri výraznom presahu do súčasnosti – len jednou veľkou bielou bublinou, ktorá je úplne odrezaná od reality? Nie sú okná bielych salónov len umelým skleníkom s umelým svetlom a umelými kvetmi, tak veľmi vzdialenými od skutočného života? Celkovo však táto prostá scéna pôsobí nerušivo a necháva divákov v pokoji sústrediť sa na hercov.

Centrálnou postavou Žiškovej drámy, ktorá sa odohráva v priestore kaviarne, je Sára Salkházi (inscenácia by si možno zaslúžila invenčnejší názov, ale aj podtitul – „hra o významnej Košičanke“). Úloha Sáry je natoľko dominantná, že hra získava charakter špecifickej monodrámy, ktorú ako ornamenty sprevádzajú stretnutia s tromi pannami (nadprirodzený svet) a ostatnými epizódnymi postavami (prirodzený svet). Pred Tatianou Polákovou, predstaviteľkou titulnej roly, stála neľahká úloha, a to autenticky zobraziť rôzne polohy Sárinho večne hľadajúceho života. Spoločným menovateľom bol spočiatku bohémsky prístup k životu, ktorý jej však nebránil aktívne sa angažovať v spoločenskom dianí, predovšetkým v sociálnych otázkach. Poláková sa vo svojom prejave musela vyvarovať klasického klišé o bohémstve, pretože Sára mala ďaleko od povrchnosti a plytkosti. Naopak, úprimne hľadala pravdu a neustále sa snažila na sebe pracovať. Po evolučnom vnútornom obrátení sa Sára stáva rehoľnou sestrou a odchádza do Budapešti, čo tvorí aj predel medzi obomi dejstvami.

V druhej časti už na scéne nenájdeme žiadne sieťky, obraz je zrazu ostrejší. Bublina praskla? Aj v tejto časti je Sára vykreslená mimoriadne ľudsky a plnokrvne – i so svojimi nedostatkami a slabosťami. Kamil Žiška sa snaží vyvarovať náboženskému schematizmu a Sáru ponúka v celej jej (nedokonalej) komplexnosti. Podobne treba vyzdvihnúť aj Tatianu Polákovú, ktorá až na zopár falošnejších tónov pri niektorých replikách pracuje so svojou postavou s veľkou citlivosťou a snahou o empatiu. Mimoriadne silno pôsobia dialógy Sáry so starým čašníkom Ferenczom, ktorého predstavuje Ľubo Záhon. Obom sa im podarilo zjavne naladiť na rovnakú vlnu, pretože ich vzájomná komunikácia ponúka prenikavé, no zároveň aj krehké emócie. Ľubo Záhon ako dobrosrdečný starý otec nachádza v Tatiane Polákovej mladú poslucháčku, ktorej výraz rovnako prekypuje dobrotou a prijatím. Z ich spoločných rozhovorov sála teplo rodiny a rodinne riadeného podniku, čo predstavuje sentimentálnu (v prijateľnej miere) spomienku na staré, dobré časy, ktoré sa dostanú do ostrého kontrastu s neskoršie zobrazeným obdobím 2. svetovej vojny.

Rámec Sárinho životného príbehu je v inscenácii výsostne biblický, takže môžeme hovoriť o revitalizácii žánru stredovekého mystéria. Ústrednou scénou sa stáva dvadsiata piata kapitola Matúšovho evanjelia (prvých trinásť veršov) – podobenstvo o desiatich pannách, ktoré v noci čakajú na svojho Ženícha. Nerozumné panny si zoberú len lampy, múdre aj olej, ak by sa Ženích omeškal. Žiška celý život Sáry Salkházi interpretuje a podáva ako čakanie, ale súčasne aj utekanie pred Ženíchom. Treba poznamenať, že tento motív zásadným spôsobom využil už v roku 1960 mladý poľský dramatik Karol Wojtyla (ako Andrzej Jawień) v druhej časti (Ženích) svojej „meditácie o sviatosti manželstva miestami prechádzajúcej do drámy“ Pred zlatníctvom. To, čo bolo pre Wojtylu pointou, sa pre Žišku stalo určujúcim rámcom, bez pochopenia ktorého sa stráca celkový zmysel hry.

Sekulárny (kaviarenský) a sakrálny (biblický) svet je prepojený práve cez prítomnosť lámp na scéne. Tie sa nachádzajú tak na stoloch kaviarne hotela Schalkház, ako aj v rukách troch bielych panien, ktoré sprevádzajú Sáru počas celej jej cesty k sebe, teda k Ženíchovi. Z ich úst zaznievajú aktualizované biblické repliky, cez ktoré vedú dialógy so Sárou. Tu prichádzame k azda najslabšiemu miestu celej inscenácie. Tri panny pôsobia ako strnulé sochy so zažltnutými tvárami z Červeňovej novely Modrá katedrála. Oproti živej a pestrej Sáre predstavujú len schematické typy, ktoré dokonale napĺňajú klasickú predstavu (predsudok) o takýchto ženách – „smutné očká, bledé líčka – to musí byť katolíčka“. Ak by sme aj priznali právo režisérovi vybudovať vzťah medzi Sárou (reálny svet) a tromi pannami (mystický svet) na princípe kontrastu, pri iných postavách (z reálneho sveta) je to už nie veľmi šťastné riešenie. Azda najvypuklejšie sa to prejavilo pri Sárinom prvom pokuse o vstup do rehole, keď vedie dialóg s matkou predstavenou Margitou. Katarína Horňáková pôsobí príliš schematicky a nepresvedčivo. Jej zobrazenie rehoľníčky je konvenčné ako vtipy o blondínkach. Iným prípadom je Andrej Palko, keď ako Mladý čašník tesne pred koncom spomaľuje tempo inscenácie a pripravuje vyvrcholenie hry prerozprávaním novozákonného podobenstva o svadbe kráľovho syna, na ktorú svadobní hostia odmietli prísť (úvod dvadsiatej druhej kapitoly Matúšovho evanjelia). Jeho dikcia a celkový prejav pôsobili v tejto chvíli funkčne a dôstojne predznamenávali zavŕšenie Sárinho osudu.

V závere hry dochádza k zjednoteniu oboch dovtedy prelínajúcich sa štruktúr. Sára Salkházi so súhlasom predstavených sa v septembri roku 1943 rozhodla ponúknuť ako obeť za spolusestry v prípade ohrozenia ich životov. Svoj záväzok vyjadrila modlitbou pred svedkami. Až do 27. decembra 1944 pokračovala v ukrývaní a zachraňovaní prenasledovaného židovského obyvateľstva. V ten deň ju maďarskí fašisti odhalili a zastrelili na brehu Dunaja, do ktorého potom hodili aj jej nahé telo. Kamil Žiška v tomto bode prekračuje hranice očakávaní invenčným ukončením hry. Godot, teda Ženích, napriek všetkému neprichádza. Na scénu však prichádzajú tri významné ženy – už nie dovtedajšie panny – Starého zákona. Kráľovná Ester, ktorá zachránila židovský národ, keď mu hrozil holokaust počas perzskej nadvlády. Hrdinka Judit, ktorá sama zachránila Izrael pred babylonským generálom Holofernesom. A nakoniec mladá cudzinka Rút, z ktorej potomstva nakoniec pochádzal najväčší izraelský kráľ Dávid a neskôr aj Ježiš Kristus. V tomto epilógu, kde je Sára prítomná už len symbolicky, ju biblické ženy slávnostne prijímajú medzi múdre panny, ktorých lampy ostali svietiť, pretože mali dosť oleja. Svetlo lampy sa tak prenieslo zo stola v kaviarni Schalkház na oltár chrámu a splynulo s večným Svetlom. Svadba po smrti.

Sára nemala k dispozícii zázračnú Aladinovu lampu, mala len tú svoju, obyčajnú, do ktorej potrebovala olej. Celý život úprimne hľadala pravdu, bojovala sama so sebou a predovšetkým na sebe neustále pracovala (Kamil Žiška ju aj vníma ako „patrónku práce na sebe“). A čo je dôležité – v pravdivosti voči sebe samej, bez sebaklamov. Môžeme povedať, že tento koncept zobrazenia Sáry Salkházi, „ženy s rukami vo vreckách“ (ako sa sama nazývala) sa zo strany Kamila Žišku ukázal ako funkčný a podstatným spôsobom presiahol klasické typizované charaktery svätých ľudí. Celkovú atmosféru zasa zásadne určuje originálna práca s biblickými motívmi, ktorá celú inscenáciu dostáva do nových rovín, možno lepšie povedané – do nových hlbín. Ako problematické sa však predsa len ukazuje schematické zobrazenie mnohých postáv. Sú to väčšie či menšie detaily, ktoré aj keď rušia, ale v konečnom dôsledku neničia celkový pozitívny dojem z tejto inscenácie. Už počas predstavenia sme si viackrát spontánne povedali to, čo tu teraz môžeme spokojne napísať – Žiškova hra o Sáre Salkházi je napísaná lepšie ako zahraná, čo však vypovedá najmä o kvalite dramatickej predlohy. Divák, ktorý prijme Žiškovu duchovnú reflexiu o Sáre Salkházi, pri prechádzke starými Košicami cíti a vníma ten genius loci navždy spätý s týmito miestami. Takto si predstavenie nesie ďalej so sebou.

Na tomto mieste už treba len spomenúť aj zaradenie celého textu hry do divadelného bulletinu k tejto inscenácii. Ako zvykli vravievať starí Košičania, keď o piatej píjavali čaj v kaviarni hotela Schalkház – palec hore!

 

Publikované online: 24.7.2018

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.). Inak je obyčajným dedinským učiteľom. V skutočnosti viac tým, kto chytá v žite, ako učiteľom. Svoju frustráciu zo školskej reality si lieči príležitostným písaním.