Cesta na Ostrov pokladov v dobrej nálade

Vytlačiť

Dramatizácia: Pavel Cmíral
Preklad a dramaturgia: Martin Timko
Scéna a kostýmy: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Hudba: Bystrík Červený
Pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov
Svetelný dizajn: Juraj Jakabčin
Réžia: Viktor Kollár

Osoby a obsadenie
Jim Hawkins: Barbora Bazsová
Mama: Mária Jedľovská
Trelawney: Tomáš Mosný
Livesey: Miroslav Beňuš
Bill: Michal Jánoš
Smollet, Pew: Braňo Mosný
Silver: Tomáš Vravník
Benn Gunn: Martin Križan
Morgan: Kristína Tóthová
Čierny pes: Šimon Ferstl

 

Nebudem tajiť, že som veľkou fanúšičkou románu Ostrov pokladov. Čítala som ho viackrát, niekoľko liet (v zmysle ročných období) po sebe. Jim Hawkins bol moja prvá literárna platonická láska. Úprimne som ho ľutovala, keď v naháňačke na lodi zastrelil piráta Handsa. V noci som striehla, či nezačujem klopot slepeckej palice Pewa alebo drevenej nohy Dlhého Johna Silvera. Všetky moje predstavy sa neskôr zhmotnili pri sledovaní filmovej verzie z roku 1990 s Christianom Baleom v úlohe Jima. Film možno nepatrí medzi kinematografickú špičku, no pre mňa dokonale vystihol myšlienku pirátskeho dobrodružstva násťročného chlapca (a prostredníctvom neho aj mňa).

Trnavský Ostrov pokladov je rozprávka s pesničkami. Úvodnou pesničkou ukázal režisér Viktor Kollár zmysel pre (seba)iróniu a ako to môže dopadnúť, keď herci nevedia texty, alebo je jeden prílišný exhibicionista. Tento úvod je z hľadiska obsahu zbytočný, skôr nastoľuje náladu nasledujúcich častí. Zdá sa, že bolo dôležité poukázať na to, že všetko, čo sa na javisku deje, je len sranda (úvodná pieseň pôsobí ako výstup z ochotníckeho divadla). Rozprávka má totiž v sebe veľa drsných momentov, napríklad pijanské pesničky, kostru, bitky, hlavný hrdina dokonca zabije jedného námorníka, či iného udupú kone... Smrť je jej náhlou a prirodzenou súčasťou. Jej atmosféra je temná, pracuje sa v nej so strašidelným echom, gitarový sprievod jediným tónom podporuje náladu strachu (meno na javisku sediaceho gitaristu nie je nikde uvedené). Tvorcovia sa s touto atmosférou vysporiadali práve pesničkami, humorom a odstupom od predvádzanej reality. Viaceré ilustrácie situácií vychádzajú z detskej hry, napr. hádzanie nožom imituje a predvádza jeden z hercov, aj s náležitou zvukovou kulisou. Divákom sa zas a znova prízvukuje, že je to len ilúzia.

Scéna bratov Miroslava a Jaroslava Daubravovcov je charakteristicky minimalistická. Prázdnemu javisku dominuje jedna väčšia rekvizita (posteľ, ktorá pripomína lodný kôš, ale aj malú loďku) a ďalšie „drobnosti“, ktoré sa menia podľa situácie či prostredia, napr. sudy. Takmer polovicu inscenácie je teda scéna skoro prázdna, bez ohľadu na to, kde sa postavy nachádzajú. Je to funkčné riešenie, s rekvizitami sa pracuje vo viacerých úrovniach. Detská posteľ vytvárajúca ďalšie prostredia tiež pripomína, že sa nachádzame v detskej izbe. Volanie po poriadnej výprave, ktorá sa do dobrodružnej rozprávky hodí, sa vo veľkej miere naplnilo príchodom Hispanioly, ktorá majestátne vpláva na javisko. Tu scénografi vytvorili ilúziu poschodovej galeóny s niekoľkými palubami.

Viac ako scéna je dôležitý kostým, ktorý hercom pomáha striedať postavy a divákom ich identifikovať. Herci, ktorí stvárňujú nábytok alebo inak asistujú akcii na javisku, sú oblečení do čiernych pančúch a nátelníkov, kostýmy pre postavy sú detailne prepracované.

Inscenácia je vo viacerých smeroch eklektická. Hudobne – Dlhý John Silver spieva od blues po rock; výtvarne – náznaková scéna, prepracované kostýmy; použitím výrazových prostriedkov – bábkové divadlo, tieňové divadlo, piesne, realistické interpretovanie príbehu, stvárňovanie situácií hraním sa na „akože“. Režisér Kollár je známy svojím eklektickým prístupom k predlohám, autorka tejto recenzie už v minulosti apelovala na väčšiu štýlovú jednotnosť v jeho inscenáciách. Kollár totiž mieša rôznorodé prvky, ktoré namiesto posilnenia výpovede spôsobujú na javisku chaos a nijako nepomáhajú divákovi dielu porozumieť. Pre tieto inscenácie je charakteristická rozdrobenosť, ktorá pochádza z dobrých nápadov a dôrazu na detail. Tým sa v nich stráca jednotiaca línia a divák sa zabáva na drobnostiach, ale celok mu uniká. V prípade Ostrova pokladov tento eklekticizmus funguje, pretože inscenácia dodržiava líniu hrania sa na pirátske dobrodružstvo a prízvukuje rôznorodosť, hravosť, vymýšľanie. Namiesto boja je tanečno-rytmická prestrelka, pričom každý z účastníkov boja prináša unikátnu a nepredpokladanú zbraň. A hoci sú niektoré výstupy navyše – sú to intermezzá, ktoré nijako neobohatia dej, ale pobavia diváka, presne v duchu Kollárovho na nápady bohatého zmýšľania.

Na spomínaný eklekticizmus odkazuje aj bulletin k inscenácii. Na obálke (výtvarný návrh Adam Cisár) je historicky verná ilustrácia knihy z 19. storočia. Na lodi stojí kapitán, v jednej ruke šabľa, ktorou ukazuje vpred, v druhej trúba. Za ním sa krčí trochu starší Jim Hawkins v červeno-bielom pruhovanom tričku, vedľa stojí kormidelník a drží kormidlo. Okolo sú oblaky, loď sa zmieta v búrke. Ilustrácia vyzerá ako akvarel. Každá vnútorná dvojstrana bulletinu obsahuje mapu ostrova pokladov, či už na jednej strane, alebo na oboch. Mapa je však „spotvorená“ pečiatkami v tvare palmy, pirátskej lode, pirátskej hlavy, vlajky, šable... Na jednej strane je fotka sudu, na ktorom je vytlačené slovo rum a na ňom a pri ňom je plnočervené počítačové jablko. Na inej strane je mapa ostrova pripodobnená satelitnej mape s rôznofarebnými hranicami štátov, inde zase na mapu ukazujú dve rozpixelované ruky v štýle Minecraftu.[1] Bulletin obsahovo kopíruje rozprávanie, aby sa deti ľahšie zorientovali a ilustrácie tomu zodpovedajú. Formálne kombinuje verneovku s digitálnou grafikou. Výsledok je nepodarený a navyše nijako nesúvisí s režijnou, resp. výtvarnou koncepciou inscenácie.

Hlavného hrdinu Jima hrá herečka Barbora Bazsová. Toto zámerné opačné obsadenie je priznané a vychádza zo všeobecného predpokladu, že dievčatá nemôžu byť hrdinkami dobrodružných románov. V tejto rozprávke je to práve dievča, ktoré sa hrá na Jima a prežíva jeho dobrodružstvá. Porušenie rodového stereotypu poteší a je na mieste. Bazsová je drobného vzrastu, v postave 16-ročného chlapca je uveriteľná. Do situácií vstupuje s nasadením, pri rozprávačských výstupoch až zbytočne zanietene, keď medzi vetami vyrazí každý prídych. Viac ako rozprávačská poloha jej sedia výstupy v dialógoch, v ktorých reaguje prirodzene, nepreháňa v intonácii ani v gestách. Ako chlapec by mohla lepšie strieľať z praku. Spôsob, akým zabije piráta Handsa, je otázny. Jim nie je v takom ohrození, aby musel vytiahnuť pištoľ a strieľať. Pôsobí to ako chladnokrvný akt, ktorý vzápätí ľutuje. Režisér situáciu výčitiek svedomia preruší operným výstupom Kristíny Tóthovej, ktorá zaspieva na činohernú herečku pôsobivú áriu. V nej sa vraciame k tomu, že Jimom je dievča („rada snívam o veľkých cestách, tak rada snívam o dobrodružstvách, ktoré sú len chlapcom súdené...“). Naznačuje režisér, že dievča nie je schopné chladnokrvného konania, že prevážia emócie...?

Michal Jánoš a Tomáš Vravník hrali vďačné postavy pirátov Billa a Silvera, ktorým dodali zlodušský výraz chôdzou, hlasom a zlostnými gestami. John Silver svojou falošnou úprimnosťou Jima ľahko zmanipuluje a učičíka do spánku, aby vzápätí pirátskym krikom ukázal svoju bojovú podstatu. Ich protikladom sú Trelawney Tomáša Mosného a Livesey Miroslava Beňuša, čistí a uhladení páni. Mosný dôsledne artikuluje a intonuje s úprimným výrazom dobráka (usmieva sa a žmurká), Beňušov Livesey je zase rázny a korektný. Pirátku (pôvodne piráta) Morgan stvárňuje Kristína Tóthová. Kollár vytvoril priestor na erotický výstup medzi Morgan a Silverom, ktorí sú partnermi aj pirátskymi kumpánmi. Jej hlboký výstrih v korzete, krátke nohavice a vysoké čižmy pripomínajú skôr kostým na sexuálne radovánky, než do rozprávky pre deti. Podľa toho Tóthová kreuje svoju postavu – vlní sa a eroticky vzdychá. Na ostrove zabudnutý Ben Gunn je prostredníctvom Martina Križana zábavne schizofrenickou postavičkou. Jeho dialóg s Jimom je náročný, pretože obsahuje veľa retrospektívneho rozprávania. Križan to prekonáva rozpohybovanosťou a strihovou prácou medzi nadšením a zúfalstvom.

Trnavský Ostrov pokladov nie je výpravná produkcia, akú môžeme vidieť napríklad v Brne, a to dokonca dvakrát (Mahenovo divadlo, premiéra 13. 3. 2013, Městské divadlo Brno, premiéra 16. 5. 2015). Výpravnosť nahrádza hravosť a vtipkárenie typické pre filmové rozprávky rýchlych strihov a nápadov, ktoré sú niekedy pre celok nepodstatné, ale pobavia. Dôležité je dobrodružstvo a dobrá nálada, ktoré sa tvorcom podarilo sprostredkovať.


[1]    Minecraft je počítačová hra, ktorej grafika je založená na štýle „pixel art“

Publikované online: 27.1.2016

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).