Cesta hrdinov SNP – dobrodružná trúchlohra (najmä) pre generáciu Y

Vytlačiť

Michaela Zakuťanská: Cesta hrdinov

 

Réžia a scénografia: Zoja Zupková

Hudba: Ľuboslav Petruška

 

Účinkujú:

Henrich: Andrej Palko

Tereza: Lýdia Petrušová

Janík: Andrej Remeník

Janko: Andrej Sisák

Dominika: Miriam Ryšavá

Andrej: Róbert Nižník

 

Premiéra 29. a 30. júna 2018, Stromoradie, Prešov. (Recenzia napísaná na základe reprízy 16. novembra 2018 v A4 Bratislava.)

 

Cesta hrdinov SNP je legendárna rovnako ako púť do Compostelly. Každý má vo svojom okolí buď niekoho, kto cestu absolvoval, niekoho, kto ju absolvovať túži alebo by po tomto lákadle najradšej siahol sám. Svojou netradičnou dĺžkou 769 km, tým, že vedie lesmi, lúkami, kopcami, dolinami i čistinami je to taká meditácia v pohybe. Za kvantum námahy sľubuje vytrhnutie z každodennej reality, spomalenie v rýchlom svete, únik z rušnej spoločnosti do izolácie prírody. A samozrejme to najdôležitejšie – kvantum času na premýšľanie.

 

Cesta hrdinov SNP vedie od Devína až po Dukliansky priesmyk. Zo západu na východ alebo naopak, podľa toho, či je človek viac srdcom východniar alebo „paštikár“. Ak sa predošlé hry Michaely Zakuťanskej pre PND viazali najmä na problémy jednej generácie na jednom meste, jej posledná dráma má, podobne ako táto turistika, celorepublikový dosah. Ale Zakuťanskej trasa ide stále najmä po značke jej generácie. Rieši životné dilemy tridsiatnikov, ale aj vyhoreného skoro „dvadsiatnika“ a jednej „dvadsiatničky“. Tentokrát to nie je žiadna kľukatá cesta k životnému cieľu. Na prvý pohľad ani žiadna politika. Motivácia postáv vydať sa na cestu nie je dokonca ani celkom v zmysle Into the Wild. Viac ako o únik zo spoločnosti ide o hľadanie odpovede na rôzne osobné i nadosobné skepsy, ktoré úzko súvisia s rozbehom do života a lemujú perepúť mladých Slovákov a Sloveniek, tak ako turistické značky Cestu hrdinov SNP. Jediný cieľ, ktorý postavy skutočne majú, je prejsť stovky kilometrov a tisícky metrov prevýšenia a počas pochodu vyhádzať z batohu svoje osobné bremená.

 

Zlyhávať na každom kilometri

Zakuťanskej dráma by mohla byť klasická modelová hra. Na akejsi ceste sa stretávajú akési súčasné typy, putujú z miesta A cez B, C aj D, aby došli k Z a popritom pri rôznych pamätníkoch riešia minulosť ľudstva, kolektívnu pamäť, no najmä vlastnú prítomnosť. To, prečo Cesta hrdinov páchne človečinou, je autorkin talent vložiť do všeobecnej situácie konkrétne a atraktívne súradnice a vytvoriť postavy, ktoré ste už isto niekde videli. Na cestu známu aj domasedom teda vyrážajú životom zmätení pútnici – sú to vaši susedia, súrodenci alebo vy sami. Podobne ako v Single radicals či v Good place to die vznikli postavy, ku ktorým je ľahké mať istý vzťah a taktiež sympatie. Všetky sú nadľudsky ľudské, zlyhávajúce na každom kilometri, neustále v paradoxných situáciách, na ktorých sa dá zabaviť práve preto, že pripomínajú vlastné zlyhania. Hľadajú cestu k sebe samým, únik zo vzťahovej krízy, túžia po láske alebo očistení. Aj keď historička Dominika má za úlohu po ceste zmapovať pamätníky druhej svetovej vojny, v skutočnosti ju motivuje túžba prehodnotiť vzťah k rodičom a nájsť niekoho, kto by jej rozumel. Superstarista Janík sa na púť odchádza liečiť z prepracovanosti a závislosti na úspechu, no zároveň sa vyrovnať s vlastným egom, pretože je neustále konfrontovaný s vnútorným hlasom, ktorý mu radí, aby konečne raz spravil to, čo v živote skutočne chce. Dvojica Tereza a Henrich, vytrhnutá z bratislavskej kaviarne, odchádza do divočiny na dovolenku – od práce, no aj od vzťahu. Po stretnutí s Tereziným bývalým Andrejom, architektom a div(n)ým alfasamcom, sa ale všetko rýchlo mení. Toto chaotické putovanie má chaotické rozmery – dialógy majú divadelnú logiku, no striedanie lokácií viac pripomína filmový strih a ponúka priestor pre manévre režisérky. Zakuťanská ovláda pravidlá dobre napísaného dialógu ako málokto z našich dramatikov a dramatičiek. Jej text je aj vďaka tomu nielen súčasný a výstižný, ale má tempo, je primerane intertextuálny (slovné hry, pesničky, citácie z populárnej kultúry aj z filozofie) a v závere dokonca politický. Cesta hrdinov je inteligentný „tragi-sitcom“ s grotesknými prototypmi dneška.

 

Pamätníky a iné štruktúry

K textu, ktorý začína v Bratislave a končí kdesi úplne inde, treba nájsť aj špecifický režijný kľúč. Úlohu zjavne zohralo, že Zoja Zupková (v Prešovskom národnom divadle režírovala Zakuťanskej Kindervajco) okrem réžie pribalila do batohu aj scénografiu. Jej arénové usporiadanie priestoru ale nemá onen klasický zmysel – konštatovať, že sa na vec dá nazerať z rôznych perspektív. Je to skôr praktické (a funkčné) inscenačné riešenie. Herci, podobne ako postavy, musia preputovať javiskom z jednej strany na druhú. V ceste im nič nestojí, na javisku je len pár predmetov. Z drevených hranolov (pripomínajúcich hraničné kolíky) vznikajú rôzne horizontálne štruktúry, sú tu aj zóny s turistickými karimatkami. Ich rozloženie evokuje pôdorysy jednotlivých pamätníkov, ktorými postavy prechádzajú, či iných krajinných prvkov. Zupková vytvára čosi ako mapu s rôznymi zastávkami, na ktorých sa odohrávajú obrazy inscenácie, fragmenty cesty.

 

Hoci je princíp zrejmý od začiatku, režisérka ponúka dostatok prekvapivých momentov a hravých obrazov. Každá z postáv je nositeľom svojich charakteristických rekvizít. Všetky pritom priamo súvisia s charakterom postavy. Henrich (Andrej Palko) prichádza na scénu s veľkým ruksakom, ktorý prekrýva jeho brucho aj tvár. Je stelesnením poriadku, zodpovednosti a rozvahy, ten, kto vie, čo všetko treba na takúto náročnú cestu. Učiteľ dejepisu sa ale zväčša pohybuje s fujarou v ruke, pretože je ten, kto vie, čo všetko treba na takúto cestu. Fujara ale nie je len fujara. Postupne sa z nej stáva kytica aj ďalekohľad. Tereza (Lýdia Petrušová) je presným opakom Henricha. Autorka „Evitoviek“ všade rozhadzuje svoje ohorky – kúsky plastových slamiek (najznámejší kus plastu, ktorý v súčasnosti reprezentuje dopady človeka na prírodu ako máloktorý iný produkt). Navyše, ani mimo civilizácie sa nevie zaobísť bez diktafónu, na ktorý nahráva svoje myšlienky. Hudobník Janík (Andrej Remeník) má samozrejme svoju gitaru a ešte alter-ego. Janíkov Janko (Andrej Sisák), vyzerá ako partizán navlečený do špeciálnej kamufláže z dubových listov. Je tým, čo Janík skrýva a snaží sa v sebe potlačiť, čo splýva s lesným prostredím, no zároveň predstavuje Janíkov tieň. Medzi charakteristickými rekvizitami sa však objavuje aj jedno veľké klišé. Nielenže naivná Dominika (Miriam Ryšavá) musí vláčiť harmoniku, jej druhou rekvizitou je jablko. Isto, bez jablka sa na turistiku nechodí, ale akokoľvek tu má svoj zmysel aj miesto, ide o divadelne pričasto užívaný a obstarožný symbol. Dominikini rodičia sú podvodníci a ona bojuje s dedičným hriechom, pričom by rada ostala morálne čistá. Nepotrebuje nič, iba kráčať a... nájsť si frajera. A v tom tkvie druhá rovina jablka, je to jej vlastný hriech. Túžba po láske za akýchkoľvek okolností, ktorej dokáže podriadiť čokoľvek. Dominika by neotáľala zbaliť ktoréhokoľvek z pútnikov mužského pohlavia. Ovocie teda chvíľu predstavuje mobil, v ktorom na Facebooku listuje vzťahovými úspechmi svojich známych, inokedy ho počas spovede kotúľa Tereze alebo z neho hryzú spolu s Janíkom v spoločnej intímnej chvíli.

 

Hrebene

Zupkovej javisková vízia spočíva v permanentnej hereckej štylizácii, ktorá má dve hlavné charakteristiky. Každý dialóg je buď hravá estráda s predmetmi alebo geometrická choreografia. Pri zvažovaní situácie, kde budú žiť, či budú a či nebudú mať dieťa, Petrušová s Palkom prekladajú drevené hranoly a vytvárajú z nich malú hojdačku, na ktorej (v prenesenom význame) vážia argumenty. Keď padajú hviezdy, všetci herci v hlúčiku sa krútia dookola a potichu „hmkajú“ nápev Million Alych Roz. Po chvíli vytvoria kruh, pochytajú sa za ramená a klesnú do podrepu, aby jeden z nich mohol vyriecť svoje želanie. Napríklad – sedieť v kaviarni s Bretonom... alebo aspoň s Bagalom. Podobných akcií sú v inscenácii desiatky a tvoria masívny hrebeň celého pohoria inscenácie, pretože ozvláštňujú, dynamizujú a osvetľujú aj jednotlivé povahy aj fluktuujúce a tekuté vzťahy v tejto náhodne vzniknutej komunite. Napríklad, pasovačka Henricha a Andreja (Robo Nižník) síce začína medvedími pohybmi a vyzerá ako ľúty boj, no celý výpočet argumentov (kto je väčší rebel) končí v dojemnom objatí. Aj títo rivali majú nakoniec spoločného viac, ako predpokladali.

Vyššie spomenutá socialistická odrhovačka naznačuje, že autor hudobného výberu Ľuboslav Petruška nesiahol po žiadnych trampských klasikách. Obišiel síce prvoplánové „songy od ohníčka“, aj tak je však väčšina piesní najmä komentárom k situácii. Podobne, ako keď Remeníkov Janík spieva pod Dominikiným oknom, pretože má pocit, že by s ňou mohol nadviazať vzťah. Neponúka síce obligátny hit Elánu Čakám ťa pod oknom, ale alternatíva od Chiki Liki Tu-a Pod balkónom (akokoľvek vtipná a originálna) žiadny nový podtext neprináša. Potešujúci je ale fakt, že herci si musia kompletný playlist odspievať sami. Najdôležitejšou piesňou je však Zakuťanskou predpísané Ciao bella. Pieseň talianskych partizánov zaznieva v brumende často. Veď aj jej hrdinovia sú partizáni, aj keď nie vojnového besnenia, ale denného kolobehu. Búriaci sa voči rodičom, sebe samým, životným okolnostiam a dobe – okovám „účtov a deadlinov“.

 

Holoruby

Pri všetkej snahe režisérky má jej Cesta hrdinov aj svoje holoruby. Okrem hudobnej stránky je to aj istá disharmónia medzi formálnym jazykom a zámerom textu. Zakuťanská, pomník za pomníkom, ktoré pripomínajú hrôzy dejín, stupňuje aj frustráciu svojich postáv. Tie sa stále viac prepadávajú do víru otázok či a čo môže byť ďalej, keď naším dedičstvom sú „tanky, lietadlá, míny a krv“. Postupne smeruje až k záverečnému finále. Jej dialógy sa rozpadávajú na monológy, ktoré s absurdným úškrnom, no rovnako depresívne, komentujú prázdnotu súčasného človeka, túžby aj krízy západnej spoločnosti. Autorka skrátka komentuje okolnosti, ktoré postavy doviedli na cestu aj k jej koncu. Štylizovaný divadelný jazyk Zupkovej však psychologickú gradáciu hercom neumožňuje a žiaľ, v čase sa nemení ani samotná dynamika a temporytmus inscenácie. Režisérka sa teda v závere musí uspokojiť s ďalšou štylizáciou – výtvarným (aj keď vizuálne pôsobivým) gestom. Nižník stavia zo všetkých drevených hranolov zvláštnu konštrukciu a všetci sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Vyzerá to tak, že aj po tejto malej vzbure ostane nakoniec len spomienka. Nič sa nemení a história (globálna aj personálna) sa zrejme ešte sto ráz zopakuje.

 

5P

Ako to v PND býva zvykom, aj táto inscenácia si žiada multižánrového herca. Interpret postavy je v jednej chvíli činohercom, neskôr bábkarom, spevákom a trochu aj hercom pohybového divadla. Mal by napĺňať 5P – presnosť, precíznosť, pružnosť, partnerstvo a pokoru pred príkazmi réžie. Nové herecké zloženie v tejto požiadavke, oproti zohranému duu známemu z predošlých inscenácií PND Gabriele Mihalčínovej Marcinkovej a Tomášovi Mischurovi, mierne zaostáva. No napriek tomu dochádza k príjemnej symbióze pomerne vyrovnaných hereckých výkonov. Platí to predovšetkým pre neoddeliteľnú dvojku Jánov aj pre pár Henrich a Tereza. Remeník aj Sisák pôsobia zrasteným dojmom, vo vzájomnej kooperácií sú synchronizovaní a na vzájomné repliky reagujú bezprostredne. Sisák dokáže za Remeníkovým chrbtom doslova zmiznúť. V dialógoch to funguje aj Petrušovej s Palkom, prirodzene pôsobí každý ich slovný pingpong v drobných konfliktoch aj choreografie, ktoré naznačujú ich spoločný spánok či túlenie sa. Ale práve Petrušová a ešte viac Ryšavá v replikách nešetria naivitou a v herectve sú málo plastické. Ryšavej Dominika je síce skutočne mladá a naivná, ale Ryšavá by postave mala dať viac ako naivitu. Najviac okaté to je v spomínanom spoločnom dialógu. Ryšavá rozpráva Dominikin príbeh o rodičoch, ktorí spreneverili peniaze, bez jediného záchvevu v hlase, ale emócia hlasu nenaznačuje ani to, že by jej to bolo jedno. Emočné naladenie je nijaké. Je to len rozprávanie o rodičoch, ktoré sa nelíši od snívania o láske, myšlienok o pamätníkoch ani od posledného monológu, v ktorom si kladie otázku, či by sa za ňu jej predkovia hanbili. Obdobný problém má aj Nižník. Do bodky rešpektuje a vykonáva celý „scénický tanec“ definovaný režisérkou, ale v jednotlivých dialógoch je intonačne jednoliaty, na scéne takmer neviditeľný. Do istej miery to súvisí so šamanským gruntom jeho postavy, no v druhej polovici sa predsa len stáva osudovým mužom pre všetkých – Terezu, Janíka a čiastočne aj Henricha. V závere sústredene stavia onen pomník tejto cesty, ktorý sa kedykoľvek môže zrútiť ako domček z kariet a ponúka záverečnú ponosu na súčasnú spoločnosť aj zvolanie do konkrétnej akcie. Viac než Andrejovo stanovisko je to ale plochá recitácia.

 

Vzhůru do Krkonoš

Na margo Zakuťanskej textov pre PND sa skloňuje otázka, či a do akej miery sú prenosné do iných divadiel. Dá sa položiť protiotázka. A prečo by mali byť? Zakuťanská nechodí po vyšliapaných chodníčkoch, no rovnako sa nešplhá ani po skalách veľkých experimentov. Sleduje svoju značku, verí jej a je zjavné, že vie, pre koho píše. Či jej začnú veriť v iných divadlách, alebo v zahraničí, je ale otázka na dramaturgiu. Práve Cesta hrdinov naznačuje, že by mohli. Priestor stále existuje. V PND napríklad línia prekrývania osobného a spoločenského bola, viac-menej, iba naznačená. A že Cesta hrdinov SNP je príliš lokálna téma? V Kanade by sa hra mohla volať The Great Trail (24 tisíc kilometrov), v Čechách, kde takýto koncept nemajú, by to mohlo byť Vzhůru do Krkonoš. Ale ak by to malo byť medzinárodné, tak hádam European long distance path E9. Veď obdobné problémy riešime momentálne (+/- 30) všetci.

Publikované online: 28.1.2019

Milo Juráni

Absolvent ochrany prírody a krajiny na Prírodovedeckej fakulte UK a teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Recenziami pravidelne prispieva do časopisov .týždeň, kød, príležitostne do českého SADu a ako autor aj redaktor pôsobí v internetovom časopise mloki.sk. Spolupracoval na príprave viacerých festivalových novín slovenských aj českých divadelných prehliadok, bol členom dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma/New Drama aj moderátorom kritickej platformy festivalu Dotyky a spojenia. Spolupracoval na tvorbe relácie Divadelný týždenník a Divadelný zápisník na Rádiu Devín RTVS. Na prelome rokov 2017 a 2018 absolvoval stáž na katedre Divadelnej vedy na Ruhr-Universität v nemeckom Bochume, kde sa venoval téme prepojenia divadla a ekológie. Okrem práce v Divadelnom ústave je aj doktorandom katedry Divadelných štúdií na VŠMU.