Čechov ako briskný humorista

Vytlačiť

Preklad: Ján Ferenčík (Medveď),  Zora Jesenská (Pytačky)
Dramaturgia: Peter Kuba
Scéna a kostýmy:  Miro a Jaro Daubravovci, Daniela Kytková
Hudba:  Tomislav Koprivčevič  (Medveď), kapela Russkaja – skladba Nikogda (Pytačky)
Réžia: Edita Borsová

Účinkujú študenti školy Ludus: Stanislav Ďuriš, Kevin Constantin, Viliam Szabo, Marek Suchitra, Martina Hanušková, Diana Pavlačková, Nina Hojnošová

Premiéra 19. 5. 2014 v divadle Ludus

 

V diele Antona Pavloviča Čechova nachádzajú divadelníci už dlhé desaťročia raz pátos, inokedy iróniu a humor, sentiment či paródiu. Predovšetkým jeho jednoaktovky sú dôkazom o ostrovtipe autora, ktorý v jemných nuansách rysuje karikatúry rôznych osobnostných typov. Jeho jednoaktovky či „žarty v jednom dejstve“, ako ich sám nazýva, svojím nadčasovým posolstvom o ľudskosti a neľudskosti dodnes inšpirujú tvorcov všetkých vekových kategórií.

Obľúbenou témou sa pre Čechova stali nekonečné a pochabé súboje pohlaví, nejasná hranica medzi láskou a nenávisťou, zlomyseľnosť a mamonárstvo v kontraste k čistému citu. Tieto témy v komickom duchu pretlmočil aj v jednoaktovkách MedveďPytačky, ktoré hovoria o vzťahoch medzi mužom a ženou, ktorým v ceste stojí hrdosť, peniaze a pochabé rodinné spory.

Práve jeho jednoaktovky MedveďPytačky si vybrali pre scénické stvárnenie aj študenti divadelnej školy Ludus. Mladí herci inscenáciu nacvičili s tímom profesionálnych divadelníkov a dostali tak jedinečnú príležitosť overiť svoje schopnosti a zúročiť svoje skúsenosti v podmienkach profesionálneho divadla.

Hoci ide o hry, ktoré sú počtom postáv skromné, režisérka Edita Borsová a dramaturg Peter Kuba vytvorili zaujímavý koncept, ktorý na jednej strane dal rovnakú príležitosť všetkým hercom a na druhej strane oživil a zdynamizoval jednotlivé príbehy.

V prípade prvej uvedenej jednoaktovky Medveď obe hlavné postavy – vdovu Popovovú i statkára Smirnova – hrajú traja herci a herečky naraz. Niektoré pasáže hovoria unisono ako jedna postava, inokedy len jeden či jedna z nich, niekedy dokonca vnútorné rozpory postavy, ktoré sú v predlohe predpísané ako monológy, predstavujú formou dialógu všetkých troch predstaviteľov. Tým sa zvyšuje dramatickosť a antagonizmy v jednotlivých aktéroch bizarného stretnutia.

Výstup uvádza sluha – rozprávač, ktorý svojou drzosťou a nadhľadom vytvára protiváhu hašterivým a falošným postavám. Strojnásobením hlavných postáv sa znásobili aj vizuálne prvky. Na scéne sú tri stolčeky, všetky identické, pokryté čierno-šedým čipkovaným obrusom a so zarámovanou fotkou nebohého manžela. Takisto sú čipkované šedočierne šaty trojice herečiek, strihom a dĺžkou po zem evokujú dobové prostredie ruskej vyššej triedy. Trojica mužov má slušivé obleky s vestou a gumákmi, ktoré sú znakom ich pozície hospodárov a veľkostatkárov.

Svetoznámy príbeh hovorí o spore, ktorý vyústi do lásky. Za vdovou prichádza veľkostatkár vymáhať dlh, ktorý vytvoril ešte nebohý manžel Popovovej. Tá neváha využiť všetky svoje ženské zbrane, aby sa plateniu vyhla a citovým vydieraním, plačom a ľútosťou nad stratou manžela sa usiluje Smirnova prinútiť dlh odpustiť. Smirnov sa snaží byť tvrdý, ale nakoniec ho ženské zbrane porazia ešte väčšmi, než samotná Popovová chcela – zamiluje sa.

Trojica herečiek – Martina Hanušková, Diana Pavlačková a Nina Hojnošová si v tomto výstupe mohla vyskúšať hneď niekoľko hereckých polôh – paródiu, grotesku, ale i ostentatívne zvádzanie muža a využívanie ženských predností. Na svoj vek a skúsenosti to zvládli obstojne, dokážu publikum rozosmiať komickými výstupmi a zároveň suverénne a sebavedomo vystupovať ako zrelé ženy. Svoju paródiu exponujú, ale nepreháňajú – hystericky plačú, ale k vlastnému plaču si zachovávajú patričný odstup a divákom je jasné, že ide o zákernú hru. Pod maskou utrápenej ženy nechávajú presiaknuť dostatok bezcitnosti a vypočítavosti a tieto dve roviny prezentujú vyvážene, v jemných odtieňoch.

Podobne sa s dvoma tvárami svojej postavy pohrali aj mužskí predstavitelia Smirnova. Na jednej strane ukazujú tvrdého muža, ktorý si prišiel vymáhať svoje právo za každú cenu, na druhej strane sú postupne unesení a celkom opantaní šarmom Popovovej. Ich komediálny potenciál, podobne ako u ženských predstaviteliek, je už teraz u hercov poznateľný. Majú prekvapivo zrelý prejav a pohybovú i hlasovú techniku. Hojne pracujú aj s grotesknou mimikou, ich výstupy sú suverénne a dynamické.

Najvýraznejšie svoj talent herci a herečky predviedli vo výstupoch, v ktorých sa hádajú o mužských a ženských vlastnostiach. Obe pohlavia si nárokujú status toho úprimnejšieho, vernejšieho. Tieto hádky z hrdosti, v ktorých sa zároveň zrkadlí negatívna skúsenosť z minulosti, ukázali vyzretosť hereckého ansámblu. Dokážu dôrazne a sebavedomo argumentovať a zároveň zachovať istý komický nadhľad. Svoj čisto komediálny potenciál naopak ukázali vo výstupe nemravného zvádzania, keď muži učia ženy manipulovať so zbraňou. Ženské predstaviteľky nápadne zaujímajú príťažlivé pózy a predstavitelia statkára zase celkom preexponovane a groteskne ukazujú svoj prerod od nenávisti k neskrotnej túžbe.

Druhú uvedenú jednoaktovku sa inscenátori rozhodli umiestniť do prostredia ruskej diskotéky. Medzi jednotlivými jednoaktovkami je tak zaradený pohybový výstup, v ktorom herci tancujú do rytmu ruskej popovej hudby, pričom ich choreografia vychádza z ruských ľudových tancov.

Zatiaľ čo v jednoaktovke Medveď rozdelila režisérka Edita Borsová hlavné úlohy všetkým hercom, ktorí boli všetci po celý čas na javisku, v jednoaktovke Pytačky zvolila iný princíp – text rozdelila na jednotlivé pasáže a každú predviedla iná dvojica či skupina hercov.

Prvý použitý princíp sa pre inscenáciu zdá vhodnejší, ale režijné rozhodnutia zrejme podliehali aj faktu, že v inscenácii účinkujú študenti a jej cieľom je teda predovšetkým kultivácia ich prejavu. V prípade Pytačiek sa ale zbytočne divácka pozornosť miatla identifikáciou postáv, ktoré každú chvíľu hrali iní herci.

Zmenili sa i kostýmy herečiek. V Pytačkách odložili svoje smútočné róby a naopak pôsobia vyzývavo – majú vrstvené biele čipkované sukne po kolená a čierne korzety bez ramienok.

Tak, ako v Medveďovi, aj v Pytačkách sa zápletka točí okolo zásnub, ktorým predchádzajú nekonečné hádky o majetky a pochabé rodinné spory. Keď si statkár Čubukov a jeho dcéra Natália s nápadníkom Lomovom naveľa-naveľa vyjasnia vlastnícke pomery vo vzťahu k lúčkam, na ktoré si robia nárok obe strany, prichádza na rad ešte hlúpejší spor o to, kto má lepšieho psa. Hysterické a prehnané hádky zachádzajú do hrubých urážok a končia sa až srdcovým záchvatom Lomova.

Herci, podobne ako v Medveďovi, zvládli dobre komický rozmer jednoaktovky. Ich výstupy sú dostatočne preexponované, ale nie hysterické. S vyjadrovacími prostriedkami pracujú uvážlivo, zbytočne si prácu neuľahčujú nadužívaním gest, ale vedia vyťažiť maximum z minima. Obzvlášť komický je výstup samotných pytačiek, keď je medzi mladými trápne ticho, konverzácia okázalo viazne. Hoci sa nemajú o čom rozprávať a ich vzťah sprevádzajú početné hádky, v ktorých ani jeden nechce zľaviť zo svojej hrdosti, chcú sa vziať – nie z lásky, ale z rozumu a materiálnej potreby.

Inscenácia tak splnila svoju funkciu, a to umožniť mladým hercom predviesť svoje schopnosti v podmienkach profesionálneho divadla. Režijná i dramaturgická koncepcia očividne vychádzala z tohto zámeru a tvorivý tím inscenácie sa snažil predovšetkým o vytvorenie hereckých príležitostí v rôznych konfrontáciách, s rôznymi hereckými prostriedkami a v rôznych situáciách. Na tento zámer poslúžili jednoaktovky Čechova veľmi dobre, ponúkli rozohranie dramatických situácií na malom priestore a v krátkom čase, takže herci neboli zaťažení vytváraním náročných a mnohovrstvových kreácií. Zároveň vychádzali z komediálnej poetiky a štylizácie, čo je pre mladú generáciu rozhodne prístupnejšie, ako ťaživé dramatické či tragické texty. Hoci si tým mnohé uľahčili, v rámci takto stanovených podmienok vytvorili plnohodnotnú inscenáciu, ktorá obstojí aj pred nezainteresovaným publikom.

Publikované online: 7.7.2015

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová (1987) je  absolventkou  doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla.  Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.