Čakanie v prúde

Vytlačiť

Hrajú: Szentpétery Aranka, Ferenczy Anna, Németh Ica, T. Lőrincz Margit, Varsányi Mari, Petrécs Anna, Szvrcsek Anita, Olasz István, Pőthe István, Germán Zille, Molnár Xénia, V. Mák Ildikó, Mokos Attila, Tyukodi Szabolcs, Prekop Gabriella

Réžia: KONTER LÁSZÓ M. V. Jászai-díjas

Premiéra: 7.3. 2008 v Jókaiho divadle, Komárno

Čím viac platí konštatovanie, že väčšina divákov hľadá v divadle zábavu, o to väčšia je zodpovednosť divadiel za to, akú kvalitnú zábavu tejto veľkej skupine divákov ponúkajú. Diváci, hľadajúci v divadle len, alebo predovšetkým len zábavu, bývajú žiaľ aj menej nároční, a sú ochotní akceptovať umelecky ale aj „remeselne“ menej kvalitné predstavenia. Zodpovednosť divadla spočíva teda predovšetkým v tom, aby tento záujem a zábavné žánre uspokojovali umelecky kvalitnými predstaveniami. Dlhodobo je to mimoriadne dôležitá forma „výchovy divákov“. V Komárne sa za dlhé roky „vyselektovalo“ obecenstvo so záujmom o povrchnejšie formy zábavného divadla. V posledných rokoch snahy vedenia o umelecky aj myšlienkovo náročnejšie divadlo sa stretli s výrazným odporom agresívnej „zábavychtivej“ časti publika. Predchádzajúce vedenie na to doplatilo : nakoľko nevedeli nájsť kompromisy a spoločnú reč s touto časťou publika, politický zásahom boli riaditeľ aj umelecký vedúci odvolaní. Nové vedenie nachádza kompromisy podstatne úspešnejšie: na jednej strane produkujú umelecky hodnotné, odbornou verejnosťou uznávané inscenácie (napr. 2 roky za sebou získali veľkú cenu na festivale zahraničných maďarských divadiel v Kisvárde, čo je vzhľadom na mimoriadne vysokú umeleckú úroveň maďarských divadiel najmä v Rumunsku ale aj v Srbsku veľkým úspechom), na druhej strane sa snažia udržať aj priazeň väčšej časti komárňanských divákov, ktorí by najradšej videli v divadle len operetu a iné ľahké zábavné (napriek technicko-umeleckým problémom hudobných predstavení v činoherných súboroch) podľa možnosti tiež hudobné inscenácie.

V uplynulej, jubilejnej sezóne zaradilo vedenie do dramaturgického plánu dva zábavné tituly: Čakanie v prúde od Noela Cowarda a Čardášovú princeznú Franza Lehára. V oboch prípadoch si musíme klásť otázky k správnosti voľby. V prípade Čardášovej princeznej sú to predovšetkým otázky hudobnej náročnosti: ťažko si viem predstaviť hudobne a tanečne skutočne kvalitnú inscenáciu tejto operety s činoherným súborom – ale o tom neskoršie, na inom mieste. V prípade Cowardovej hry otázky predovšetkým o jej kvalite: ide o povrchnú, prvoplánovú hru, s jednoduchými náčrtmi postáv a vzťahov a s gýčovitým príbehom. Keď hľadám argumenty v prospech uvedenia tejto hry, uvedomujem si, že zaradením tohto titulu sa vedenie divadla snažilo v jubilejnej sezóne poskytnúť príležitosť skúseným herečkám. Obecenstvo malo možnosť sa opäť stretnúť s významnými hereckými osobnosťami, z ktorých niektoré stáli aj pri zrode Maďarského oblastného divadla pred 55 rokmi. Pri všetkých výhradách voči textu by pod taktovkou skúseného režiséra, s pomocou rozhodného dramaturga mohla vzniknúť príjemne zábavná, divácky úspešná inscenácia. Výber režiséra sa zdal byť na prvý pohľad veľmi správny. László Konter bol 14 rokov riaditeľom Jókaiho divadla v Békéšskej Čabe, v mestečku, kde väčšina divákov hľadala v divadle príjemnú, ničím nerušenú, „nekomplikovanú“ zábavu. Právom sa od neho očakávala kvalitná, štýlovo jednotná, „remeselne dobre urobená“ inscenácia. To by bolo asi maximum, čo sa z Cowardovho textu dá vyťažiť. Zároveň však musím podotknúť, že by to malo byť aj minimum, ktoré by divadlo v prípade zaradenia takého literárne menej kvalitného titulu malo poskytnúť. Žiaľ v tomto prípade sa tak v Komárne nestalo. Problém začína už pri pohľade na scénu. Divák nechápe, ako mohol hosťujúci scénograf, László Székely (významná osobnosť maďarskej scénografie, dlhoročný spolupracovník aj legendárneho budapeštianskeho Divadla Józsefa Katonu) vytvoriť tak nesúrodé monštrum, v ktorom sa bez poznateľnej umelecko-estetickej logiky, svojvoľne striedajú realistické prvky s do oči bijúcimi kašírovanými „atrapami“. Najväčším problémom inscenácie je však podobný štýlový nesúlad hereckých kreácií. Režisér akoby rezignoval nielen na štýlovú jednotu hereckého prejavu, ale aj na jednoznačný náčrt charakteru postáv a budovanie ich vzťahov. Meno dramaturga sa v programe neuvádza, Asi to nie je náhoda, a je to pravdepodobne aj kľúčový problém inscenácie. V prítomnosti dramaturga by na skúškach určite odznela otázka o postavení vedúcej domova, o jej vzťahoch k jednotlivým postavám. Po zodpovedaní tejto základnej otázky by asi Anita Svrcsek ako Mis Archibald (poznajúc jej herecké kvality) nepôsobila na javisku tak bezradne. Ďalšia otázka dramaturga by zrejme smerovala k hereckému štýlu. Odpoveď na ňu by mohla vyriešiť štýlovú nesúrodosť hereckých prejavov – takto sme na javisku mohli zažiť takmer všetko: od vonkajškovej deklamácie cez melodramatický pátos až po mikrorealistické scénky. Divák sa v tejto štýlovej rôznorodosti márne snaží nájsť aspoň akéhosi „spoločného menovateľa“. Inscenácia ako celok sa tak rozpadá na jednotlivé scénky, fragmenty, v ktorých sú aj silné divadelné momenty (prvý výstup aj odchod senilnej Sarity Myrtle (krásne herecké etudy Anny Ferenczy), nonverbálny prejav „zľaknutej slúžky“ (Xénia Molnár), niektoré výstupy Mary O´Malley (Ica Németh). Všetky však vznikali ako „sólové výstupy“, herecké etudy – v kontexte vzťahov sa bez režisérskej koncepcie všetci márne hľadali, „tápali“ v neujasnených vzťahoch a absencii jednotného inscenačného štýlu. Režijná práca nepostráda určitú vnútornú koherenciu iba v budovaní postáv a vzťahov. Divák, aj ten najväčší fanúšik hudobných žánrov ťažko pochopí, ako sa v druhej časti inscenácie objaví hudba vo forme hlúpučkej piesne, o ktorej v prvej časti nebolo ani chýru. Ešte menej chápe, ako a prečo sa klavírny sprievod zrazu zmení na reprodukovanú orchestrálnu hudbu. Každým takýmto detailom sa však usvedčuje, že to režisér nemal celkom premyslené a dramaturg z tejto inscenácie bolestne chýba. Vedenie divadla má v tejto inscenácii príklad, akoby napĺňanie túžob väčšiny obecenstva po zábavnom divadle nemalo vyzerať.

Publikované online: 7.3.2008