Čakanie na dobrú grotesku

Vytlačiť

Preklad a dramaturgia: Peter Himič
Scéna a kostýmy:
Jaroslav Valek
Hudba:
Marián Čekovský
Réžia:
Henryk Rozen

Účinkujú: Edek – Jozef Úradník, Patrik – Andrej Palko, Marika – Kveta Stražanová a.h.; Angela – Henrieta Kecerová, Pani Salamina – Alena Ďuránová, Tajomník – František Balog, Chór starých pašerákov – Róbert Šudík, Tomáš Beličák, Juraj Hingis, Štefan Hundža, Dušan Pásztor, Peter Raši

Hra súčasného poľského autora Andrzeja Stasiuka Čakanie na Turka je groteskou o tom, ako sme žili a žijeme. Príbeh by sa dal vyrozprávať na hocijakom mieste, kde sa narušil rokmi zabehnutý stereotyp príchodom nových čias. Špecifikom tejto hry je však fakt, že hovorí o hraniciach, ktoré sú pádom komunizmu a otvorením schengenského priestoru zrušené a, v tomto prípade, predané tureckému investorovi, na ktorého sa podobne ako u Becketta „čaká“, avšak s tým rozdielom, že tento očakávaný „Turek“ napokon predsa len príde a nie je to Turek, ale krásna a tajomná Turkyňa... Stasiukova hra nemoralizuje, ale s vtipom poukazuje na náš stredoeurópsky priestor. Hovorí o tom, ako sa v ľuďoch zdeformovaných istým režimom zakorenil spôsob uvažovania a životného štýlu a ako ťažké je pripustiť si reálnu zmenu pomerov. Dramaturg a prekladateľ Peter Himič nemal ľahké prispôsobiť silne provokatívny text a posunúť ho na poľsko-slovenské pohraničie. Priblíženie reálií pohraničia poľsko-ukrajinského do kontextu poľsko-slovenského nie je vždy najšťastnejšie. Aj keď určite mnohé veci boli v tomto zmysle podobné, predsa len to poľsko-ukrajinské pohraničie malo svoje špecifiká, ktoré boli zaujímavejším zdrojom zápletiek a momentov vhodných na ironizovanie. Nejde len o provokáciu v tematickom zmysle (pašeráci, chápanie života a smrti, vytváranie obrazu o sebe a vnímanie národov a etník medzi sebou), ale aj o totálne uvoľnenom jazyku plnom vulgarizmov (verím však, že v pôvodnom texte je ich oveľa viac a drsnejších).

Režisér Henryk Rozen si za svoj interpretačný kľúč zvolil grotesku, so sklonom k ľahkej paródii, hyperbole. Využíva zápletky, gagy, scénu, telá hercov, hudbu, ale najmä text postavený na vtipe a humore na vyťaženie maxima z daných situácií. Nie vždy sa ale podarilo vyťažiť z originálu toľko ľahkosti a vtipu, ako by sa dalo, čo je podmienené aj tým, že naše javiská nie sú zvyknuté na takúto uvoľnenosť, a herci pripravení uťahovať si so seba... Zakomponovanie chóru pašerákov do príbehu a ich úloha nonšalantne, vtipne, a nevtieravo kontrovať hercom bola režijným riskom, ktorý, ak ho divák prijme, otvára ďalší rozmer textu. Chór pašerákov okrem R. Šudíka pozostáva z členov zboru Opery Štátneho divadla, čo v ich prejave aj cítiť. Svoje hudobné čísla predvádzajú v rámci žánru slušne, avšak po hereckej stránke je to slabé. Ak ale prijmeme túto parodickú „amatérsku“ vložku, ako som už spomenula, dokáže vytvoriť atmosféru neškolenosti, naivity a otupenosti pohraničia. Škoda len, že sú chvíle, keď chóru nie je rozumieť ani v hovorených, ani v spievaných číslach (ich výstupy sú totiž doslova vystavané na princípe kabaretných čísel).

V hlavnej úlohe bývalého colníka Edka sa predstavil Jozef Úradník. Kým spočiatku rozohráva postavičku starnúceho, odpísaného poctivca a zdá sa, že konečne toto je typ postavy, v ktorej sa ako herec po dlhšom čase našiel, postupne mu odchádzala hravosť i energia. Predstavenie dohráva so všetkou cťou a remeselnou zručnosťou. Herecky treba vyzdvihnúť hosťujúcu Kvetu Stražanovú – jej Marika, teda starnúca barová diva, oživuje ženský element pohraničia, napriek tomu, že po hereckej stránke veľký priestor na zvláštne vykreslenie svojej postavy nemala. Využila však svoje herecké skúsenosti a jednoduchou nadsázkou rozohrala komediálny rozmer situácie, v ktorej sa Marika nachádza. Len pre scénu, keď sa ráno prebúdza v bare, sa oplatí toto predstavenie vidieť. Prvú väčšiu príležitosť dostal Andrej Palko ako naivný o Anglicku snívajúci strážca Patrik. V kontraste k ostatným postavám však miestami vyznieva plocho. Jeho pohybu na scéne síce môžeme veriť, ale emocionálne zostáva chladným. Pri väčších textových plochách mu chýba ľahkosť a nadhľad, aby skutočne pôsobili humorne. Ani jeho snívanie o lepšom Anglicku nevyznieva presvedčivo (ani v zmysle realistickom, ani v zmysle žánru grotesky). Príchod Henriety Kecerovej alias Angely na scénu bol výrazným oživením inscenácie, aj keď obsadiť práve túto herečku do postavy strážkyne pohraničia bolo jednoduchým riešením a možno aj odkazom na známy televízny seriál, v ktorom hrala podobnú, ale serióznu postavu. Napriek tomu sa mi zdá, že je v tejto role stratená v zmysle zaškatuľkovania do pózy drsňáčky a nedokáže sa uvoľniť a užiť si túto hru na tvrdú ženu, strážkyňu. No a záverečný príchod „tureckého investora“ je len humorným vrcholom. F. Balog ako Tajomník má za úlohu prekladať nonverbálne tanečné pokyny svojej zamestnávateľky v podaní A. Ďuránovej. Jeho „preklad“ je miestami nezrozumiteľný, čo neprekáža, pretože vtipne a groteskne pôsobí vytvorenie už samotnej svojskej komickej dvojice hyperaktívneho poskoka s typickou tureckou pokrývkou hlavy a tajomnej erotickej brušnej tanečnice. Tú doslova veľmi dobre tancuje A. Ďuránová. Pravdou zostáva, že svojím príchodom (zjavom, tancom a očakávaním, keď prehovorí, čo sa však nestane) na seba strháva všetku divácku pozornosť. Možno by tu stálo za zváženie využitie skutočnej brušnej tanečnice a nie herečky, čo sa mi zdá zbytočným plytvaním jej hereckého potenciálu, aj keď rozumiem ekonomickej stránke tohto rozhodnutia. Práve rozmer čakania na Turkyňu a nie Turka je ďalším zdrojom komiky.

Skladačkovo poňatá scéna J. Valeka vtipne a v náznakoch predstavuje tzv. územie nikoho. Škatule, prepravky a náznakové zariadenie pohostinstva na jednej strane javiska zas odkazujú na nižšiu cenovú skupinu nielen zariadenia, ale aj osadenstva, ktoré sa tam stretáva. Oproti zas „cez hranicu“ javiska je les, teda hra na les, v komickom stvárnení prostredníctvom chóru. A samozrejme, na scéne nechýba ani klasická závora meniaca sa podľa situácií a hry na falus, hranicu, deliacu čiaru medzi minulosťou a prítomnosťou. Kostýmy toho istého výtvarníka sú realistické s akcentom na kontrast vnímania vymožeností éry minulosti so svojimi stereotypmi (Marika, Edek, Turci) a funkčnosti vojenských a pašeráckych odevov. Hudba M. Čekovského je zmesou žánrov s prvkami humoru a podčiarkuje Stasiukov text. Nezdá sa však, že by skladateľ rešpektoval rozsah, žánrové hranice a spevácke možnosti chóru a ten ho zas nie vždy dokáže správne interpretovať. Ak však aj toto malo byť parodizované, tak sa to podarilo.

Predstaveniu by sa dalo všeličo vyčítať. Najmä azda to, že osciluje niekde na pomedzí medzi naivným divadlom a pokusom o zvládnutie žánru grotesky. V každom prípade nejde o silnú umeleckú výpoveď, skôr o reflexiu doby. Čakanie na Turka však môže pritiahnuť diváka provokatívnosťou, hravosťou a vtipom, aj keď mu ešte chýba ľahkosť a herecký nadhľad.

Publikované online: 28.1.2011

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.